Strojový leviatan


…Poznanie samotné sa rozpadá na informácie generované plne automatizovanými výpočtami a na fixný kapitál, ktorý spolu s „veľkými dátami“ tvorí hyper-synchronizované pridružené milieu – alebo to, čo nazývam digitálnym leviatanom“ – Bernard Stiegler1

Výpočty a automatizácia neúnavne pretvárajú politický svetový poriadok v planetárnom meradle, nahlodávajú národné a osobné suverenity a plodia nové formy vládnutia. Spolu s klimatickou krízou si ich exponenciálny vzostup – jeden z najväčších problémov našej doby – vyžaduje zásadný posun v našom chápaní domény politiky. Na rozdiel od klimatickej zmeny sú suverenity sociálne konštrukty, či už národné, alebo osobné, či už sú otázkou geopolitiky, alebo sebaurčenia, a malo by sa o nich rokovať.

Je na nás, či tento proces v konečnom dôsledku povedie k spoločnostiam ovládaným algoritmami zásadne ovplyvňujúcimi naše individuálne rozhodnutia. Aktuálnou otázkou je, či a akým spôsobom definujeme našu osobnú a národnú zvrchovanosť v post-sledovanej informačnej spoločnosti. Ako môžeme delegovať rozhodovanie čiastočne alebo plne automatizovanému, štatisticky založenému softvéru schopnému strojového učenia, a zároveň si zachovať prijateľný stupeň sebaurčenia?

Akú úlohu zohráva umelecká prax v tomto ontologickom posune, ktorý nenastane sám, ale je nutné ho katalyzovať?

Strojový leviatan bol koncipovaný ako zoskupenie ľudí a umeleckých diel zaoberajúcich sa politickými systémami a experimentmi, ktoré sa snažia prepísať systémy suverenity pomocou zariadení vychádzajúcich z alternatívnych technológií. Každé z diel chápe digitálne technológie našej doby nie ako nástroj, ale ako významný a autonómny faktor v organizácii spoločnosti  – či už vo vzťahu k blockchainu, kybernetike, alebo k algoritmickému generovaniu národných symbolov.

Leviatan, dielo Thomasa Hobbsa z roku 1651, zobrazuje štát ako obra, ktorý sa týči nad krajinou, jeho telo sa skladá z ľudí – členov spoločnosti, ktorých práva sú prevedené na panovníka – hlavu obra. Ak budeme dnes naďalej chápať štát ako netvora, súčasťou jeho tela musí byť aj výpočtová infraštruktúra a výsledkom môže byť len kyborg súčasnej politickej teórie.

Do všeobecnej  pozornosti sa Leviatan nedávno dostal v súvislosti s odpoveďou jednotlivých vlád na pandémiu. Priniesol rozličné reakcie, ale všetky sa zhodli na aktuálnosti (opätovného) vyjednávania spoločenskej zmluvy s ohľadom na teoretické východiská pochádzajúce už z 17. storočia: „Lockdown nám pripomenul výrazné hobbesiánske kompromisy so štátnou mocou.“ 2

Situácia, ktorú pandémia COVID-19 priniesla,  podľa niektorých autorov odhaľuje mnohé a zároveň poskytuje príležitosť preskúmať demokracie a porovnať ich s inými politickými systémami: „V lockdowne demokracie odhaľujú, čo majú spoločné s inými politickými režimami: politika je aj tu v konečnom dôsledku o moci a poriadku.“3

Pandémia urýchľuje procesy digitalizácie a, ako popisuje Yuk Hui4 „vradenie do dátovej ekonomiky“. Istým spôsobom by sa dokonca mohla ukázať ako portál, „brána medzi jedným svetom a ďalším“.5 Prináša však so sebou aj rôzne negatíva, keď sa stáva ospravedlnením svojvoľnej legislatívy, zatiaľ čo sa pozornosť verejnosti upiera na ochorenie, a iné deficity a problémy z obdobia pred lockdownom  sa odsúvajú na neurčito.

Tak ako netvor a panovník6 (Hobbesov Leviatan je oboma) sú nad zákonom, tak sú aj dnešné rýchlo sa vyvíjajúce digitálne systémy v prípadoch, keď politika ešte musí dohnať technológie. Nové príležitosti na štatistické analýzy, ktoré umožňujú veľké dáta, externalita siete, zanechané stopy online, profilovanie užívateľov, mikrocielenie a superpočítačové výpočty v reálnom čase nechávajú priemernému občanovi len malú nádej na priame a bezprostredné uchopenie „sociálnej reality“.

V súčasnosti je zrejmé, že zabezpečenie technologickej suverenity je základom udržania demokracie, ako ju poznáme alebo si ju predstavujeme. Ľudia, ktorí technológie používajú, sú čoraz viac definovaní ako užívatelia a v konečnom dôsledku ako produkt samotný, pričom prispievajú svojimi speňažiteľnými údajmi a dokonca aj prácou k zisku technologických spoločností.

Aj keď táto myšlienka nie je nová, možnosť robiť sebaurčujúce voľby, ktoré budú ovplyvňovať a formovať nielen jednotlivé technológie, ale aj sociálne a ekonomické procesy, v ktorých sú zabudované, je stále skôr prianím než skutočnosťou.

Umelecké projekty odhaľujúce nové súvislosti môžu zvýšiť povedomie verejnosti a napomôcť nutným ontologickým posunom smerom k vzájomne previazanému vzťahu technológií a moci, a to prostredníctvom pohľadu na našu súčasnosť z imaginárnej budúcnosti alebo prehodnotením minulých spôsobov rozhodovania.

Posledný uvedený prístup zvolili Anca Benera a Arnold Estefan vo svojom diele The Democracy Device. Tento digitálne vytlačený 3D model starogréckeho zariadenia pre výber poroty známeho ako kleroterión je artefakt vyrobený výpočtovými metódami. Je iróniou, že výpočtové metódy ležia tiež v základoch dialógu, ktorý objekt stelesňuje: rola výpočtov vo vzostupe – alebo páde – demokracie.

Anca Benera & Arnold Estefan, The Democracy Device, 2020. Počítačová grafika, náčrt pre 3D tlač.

V staroveku sa kleroterión používal k výberu členov poroty. Tým, že umožňoval úplne náhodný výber, pomáhal komunite vyhnúť sa zaujatosti. V porovnaní s ním fungujú moderné výpočtové zariadenia úplne inak, ich podstatou je totiž programovateľnosť. Spoločné majú to, že sa využívajú k politickému rozhodovaniu, či už rušením osobného záujmu, alebo v prípade modernej výpočtovej techniky manipuláciou názorov užívateľov zhromažďovaním ich údajov, často bez súhlasu, a/alebo cielením presvedčivým obsahom.

Archeológovia doteraz objavili iba neúplné exempláre kleroteriónu a túto skutočnosť možno považovať za symbol erózie demokracie. Pokiaľ dnes demokracia prechádza rovnakým procesom, príčinou nie je mechanické zariadenie, ale spôsoby, akými sa súčasné informačné technológie začali využívať a zneužívať.

Popri analýze súčasných demokratických rozhodovacích procesov a možno aj domnienke, že technológia na ne vždy mala vplyv, možno históriu písať aj spätne. Umelecký kolektív Elli Kuruş sa v sérii videoprednášok s názvom History of Political Operating Systems 304 – Revision Materials, ktoré sú súčasťou inštalácie zahŕňajúcej aj kávovar, pozerá na našu prítomnosť zo špekulatívnej perspektívy budúcnosti. Súčasné fiškálne systémy a národné štáty sú zobrazené ako krátka, pochmúrna epizóda z minulosti, ako produkty sotva zrozumiteľného obdobia nefunkčnosti a najrôznejších systémových deficitov v porovnaní s globálnou digitálnou spoločnosťou, kde je štát konečným poskytovateľom služieb digitálnej oblasti. Prehnaný tenor, ktorým lektor hlása svoje posolstvo, objektívne ešte viac zdôrazňuje absurdnosť spoločenských a politických techno-riešení a techno-utopických snov.

Elli Kuruş, History of Political Operating Systems 304 – Revision Materials – lecture #4 Quality of service Concerns: freedom, 2016. Záber z videa.

Nemusíme nutne cestovať do imaginárnych budúcností, aby sme sa stretli s úsilím o algoritmické vylepšovanie štátnej správy, pretože má svojich predchodcov: uskutočnili sa už rozličné pokusy o vytvorenie strojov, ktoré by mohli automatizovať verejnú správu pod záštitou kybernetiky. Cybersyn v Čile a sovietsky pokus vytvoriť Národný automatizovaný systém pre výpočty a spracovanie informácií (OGAS) slúžia ako príklady výpočtami podporovaného rozhodovania, z ktorých ani jeden nebol nikdy plne realizovaný.

V diele After Scarcity skúma Bahar Noorizadeh sovietskych kybernetikov od 50. rokov 20. storočia, kedy bola kybernetika považovaná za imperialistickú pseudovedu, až do 80. rokov, kedy všetky kybernetické pokusy a výskumné ciele stroskotali. Ako hovorí autorka: „Ak to najlepšie z histórie je predlohou pre sci-fi, môže nám opätovné skúmanie náhodných dejín ekonomických technológií umožniť prístup k budúcnosti. Prednáška obhajujúca tento iný internet predstavuje ekonomické využitie socialistických kybernetických experimentov ako mimoriadne vzhľadom k finančným opatreniam a predstavám našej doby.“7

Bahar Nooarizadeh: After Scarcity, 2018. Záber z videa.

Priblíženie ku kybernetike možno chápať ako historický základ pre určitý druh vytvárania poznatkov a môže byť súčasťou platformy pre zdieľanie poznatkov s cieľom podporovať kritické myslenie a suverénne rozhodovanie. Situation room je projekt Pabla de Soto, pôvodne koncipovaný so serverom Hackitecktura, ktorého prvou iteráciou bol dočasný hacklab. Situation room sa inšpiruje pojmom „skutočne užitočných vedomostí“8 a zhromažďuje, vizualizuje, mapuje a vyhodnocuje údaje a informácie: je to dočasná štruktúra zdieľaných poznatkov, ktorá zhromažďuje tematicky kurátorované digitálne verejné statky pre občanov, ktorí sa chcú zaoberať týmto obsahom. 

Pablo deSoto, Hackitectura: Situation Room, 2008, LABoral Art Center, foto: Marcos Morilla

Dopad technologickej suverenity sa však neobmedzuje len na občanov a v súčasnosti sa zdá, že ani materiálna infraštruktúra výpočtov, vrátane tých, ktoré sa používajú pri akumulácii údajov, ani prírodné zdroje potrebné na jej udržanie, nezasahujú do integrity národných štátov. Možnosť, že výpočtový ekosystém bude mať zásadný vplyv na mocenské vzťahy medzi štátmi, sa však stále hrozivo črtá na obzore. 

Výstava Strojový leviatan bola koncipovaná pre OFF-Biennale Budapešť, ktoré sa malo začať 24. apríla 2020 a je posunuté na rok 2021.

 

PREKLAD: Magdaléna Kobzová

——————————————-

1 Bernard Stiegler, The Neganthropocene, Ed, preklad, s úvodom Daniela Rossa, Londýn: Open Humanities Press, 2018. s. 210.
2 Christian Oliver, „Of Leviathan and lockdowns: Thomas Hobbes is emerging as the philosopher of the pandemic, but was he really advocating a superstate?“ 30.04.20, In: https://www.politico.eu/article/thomas-hobbesof-philosophy-coronavirus-leviathan-and-lockdowns/
3 David Runciman, „Coronavirus has not suspended politics – it has revealed the nature of power“, 27.03.20, In: https://www.theguardian.com/commentisfree/2020/mar/27/coronavirus-politics-lockdown-hobbes
4 Yuk Hui, One Hundred Years of Crisis, in: e‑flux Journal #108 – apríl 2020
5 Arundhati Roy, „The pandemic is a portal“, in: Financial Times, 03.04.2020, https://www.ft.com/content/10d8f5e8-74eb-11ea-95fe-fcd274e920ca
6 Podľa Jacques Derrida, The Beast and the Sovereign, Volumes I–II, ed. Geoffrey Bennington a Peggy Kamuf (Chicago: The University of Chicago Press, 2009).
7 Bahar Noorizadeh o svojej sci-fi eseji After Scarcity.
8 „Pojem „skutočne užitočných vedomostí“ sa objavil na začiatku 19. storočia spolu s povedomím robotníkov o potrebe samovzdelávania“ – z kurátorského konceptu výstavy Un saber realmente útil / Really Useful Knowledge, kurátorované: WHW (What, How and for Whom) v Museo Nacional Centro de Arte Reina Sofía Madrid.