The Harbingers of the Apocalypse


The Harbingers of Apocalypse (Poslovia apokalypsy) je obraz a séria kresieb Gorana Đorđevića, ktoré boli prvýkrát vystavené v jeho byte v Novom Belehrade v roku 1980. Následne na jeseň 1980 putovali do múzea (Sub-)Kultur v Berlíne; do galérií PM v Záhrebe a ŠKUC v Ľubľani v marci 1981 a na koniec do galérie SKC v apríli 1981 ako súčasť výstavy Against Art (Proti umeniu), ktorú zorganizoval Đorđević.

Kresby boli kópie jeho obrazu The Harbingers of Apocalypse, ktorý vytvoril koncom šesťdesiatych rokov ako mladý, keď sa učil maľovať. Podľa Đorđevića bol samotný obraz strašný, a preto bolo absurdné robiť z neho kópie. Nakoniec ale zistil, že kópie môžu byť zaujímavejšie než samotný originál, hlavne v súvislosti s jeho kritickým pohľadom na vtedajšiu umeleckú scénu a čoraz menej inovatívne konceptuálne umenie konca sedemdesiatych rokov. V 70. rokoch bol súčasťou aktivít Študentského kultúrneho centra aj vitálnej belehradskej umeleckej scény so známou neformálnou skupinou šiestich umelcov „novej umeleckej tvorby“: Marina Abramović, Raša Todosijević, Neša Paripović, Zoran Popović, Gergely Urkom, Era Milivojević. V Študentskom kultúrnom centre vystavovali a vystupovali popri hviezdach medzinárodnej umeleckej scény ako napr. Joseph Beuys, Michelangelo Pistoletto a Gina Pane.

Đorđević do Belehradu prišiel z Kosova v roku 1972 kvôli štúdiu elektroinžinierstva. Vystavovať začal už v roku 1973. Jeho tvorba z toho obdobia sa väčšinou niesla v duchu „klasického“ analytického konceptualizmu. V roku 1978 v treťom vydaní významného newyorského umeleckého žurnálu The Fox publikoval článok z názvom O triednom charaktere umenia, v ktorom tvrdil, že „umenie je hlavne výsledok ilúzie slobody, a nie prostriedok na vyjadrenie ľudských slobôd.“ „Každá činnosť, ktorej cieľom je utvrdenie umeleckého vedomia, zároveň predstavuje umocnenie tej ilúzie“ (163-5). Vo svojom prvom rozhovore (zverejnenom v študentskom časopise Novi Svet v Prištine) podľa Branka Dimitrijevića: „Đorđević vnímal umelecký diskurz ako pokračovanie náboženského diskurzu, v ktorom sa pojem „kreativity“ stáva hlavným ideologickým trópom, prostredníctvom ktorého umenie uplatňuje svoj triedny charakter.“ V rozhovore ďalej tvrdí: „človek nikdy netvoril, ani nikdy nebude.“ Umenie teda považoval skôr za výskumný proces, než za kreatívny.

V roku 1977 publikoval ďalšiu esej s názvom Predmet a pseudo-predmet umeleckej praxe v belehradskom kultúrnom žurnále Vidici, v ktorej prezentoval odvážne tvrdenie: „Verím, že v súčasnej situácii je ospravedlniteľné organizovať alebo podporovať – v rámci možností – len také aktivity umeleckého systému, ktoré prinášajú jeho skutočné odklonenie.“ Svoje stanovisko konkretizoval o dva roky neskôr, keď pozval umelcov, aby sa pripojili k jeho „Medzinárodnému štrajku umelcov“. Zoznam pozvaných umelcov obsahoval známych konceptualistov a predstaviteľov „novej umeleckej praxe“, vrátane mien ako: Vito Acconci, Carl Andre, Bertrams, Daniel Buren, Hans Haacke, Hiller, John Latham, Sol LeWitt, Marioni, Mel Ramsden, Raša Todosijević, Lawrence Weiner a iných. Štrajk nakoniec nevyšiel aj vďaka tomu, že umelci nechceli spochybňovať diskurz „kreativity“.

Výstava Against Art bola prvou udalosťou, na ktorej Đorđević začal skúmať ontológie kópií a kopírovania v umení, čo je niečo, čo z rôznych pozícií v umení rozvinul na najvyššiu možnú úroveň.

Đorđević sa z umeleckej scény oficiálne vytratil v roku 1985. V svete umenia však naďalej zostal aktívny vo sfére fám, klebiet, prízrakov, bájok, duchov, orálnych tradícií a práce vyhadzovača v Salon de Fleurus založenom v roku 1992 na Manhattane. Pracoval tiež ako technický asistent v Kunsthistorisches Mausoleum v Belehrade založenom v roku 2004 aj v Múzeu amerického umenia v Berlíne. Kunsthistorik Branko Dimitrijević bol jedným z prvých, kto znovuobjavil a písal o „ranej“ fáze tvorby Gorana Đorđevića.

PIC Luka Krstić