Begin typing your search above and press return to search. Press Esc to cancel.

The Informals / Неформалы: O únikových priestorových naratívoch a improvizácii ako spôsobe tvorby


Audiovizuálne predstavenie The Informals / Неформалы, ktoré uviedol A4 – priestor súčasnej kultúry v júni 2019 vzniklo na objendávku ruského festivalu Inversia, Murmansk a amsterdamského festivalu Sonic Acts, kde bolo aj odpremiérované v rámci projektu Re-Imagine Europe. Prinášame vám slovenský preklad textu od autorov predstavenia Polina Medvedeva a Andreas Kühne, ktorý vyšiel v rámci publikácie „Hereafter“ vydanej k festivalu Sonic Acts 2019.

Geologické vrstvy

Polina Medvedeva: Naša cesta vyšla z potreby vrátiť sa na miesto, kde som sa narodila. Na miesto, na ktoré nemám žiadne spomienky okrem pár fotografií a rozprávaní o tom, ako musel môj otec zobudiť poručíka, nech snežným pluhom odhrnie sneh, aby mohol zaviesť matku do nemocnice, a ako spím vonku v –25-stupňových mrazoch. Moji rodičia odišli z Kandalakše, keď som mala 18 mesiacov, a názov tohto miesta v mojom pase zostal pre mňa zahalený tajomstvom na ďalších 28 rokov. Keď som sa tam vrátila minulé leto s holandským skladateľom a zvukovým umelcom Andreasom Kühnem, bola som outsiderom a zároveň potomkom Murmanskej oblasti dúfajúc, že sa spojím s „digitálnymi domorodcami“ žijúcimi v tejto oblasti dnes a že si budem môcť predstavovať, že som nikdy neodišla.

Prolivy, vidiecke osídlenie neďaleko mesta Kandalakša, je dnes už len názvom železničnej stanice. Kedysi to bývala vojenská základňa s troma nízkymi bytovkami a ďalšími budovami pre personál. Základňa je už opustená, poslední z rezidentov troch bytoviek sa museli vysťahovať v roku 2013, pretože im všetko potrebné zabezpečovala základňa.1 Agentúra pre bývanie začala vytrhávať radiátory a zábradlia a rezať podlahu v prázdnych bytoch, aby odradila obyvateľov od ďalšieho pobytu. Zrejme to bolo katalyzátorom vandalizmu a rabovania, ktoré nasledovali a priviedli rezidenčnú oblasť do stavu, v akom sme ju našli. Povedala nám to žena, ktorú sme na mieste stretli. Predtým bývala v jednej z bytoviek, dnes žije v neďalekom záhradnom domčeku. Stavila sa, aby si zobrala nejakú zeleninu zo záhradky. Po prvotnom prekvapení sa zdá, že spoznáva moje priezvisko, čo mi dáva nevysvetliteľný pocit domova v ďalekých krajinách. Neskôr sa síce ukáže, že si ma s niekým pomýlila, ale pocit známosti sa už usídlil, a tak sa s ňou s dôverou rozprávam a kladiem otázky, akoby som sa práve stretla s vzdialenou príbuznou.

Na mieste nachádzame odlupujúce sa tapety, zdrapy lesklých stužiek; platne a rolky filmov sa povaľujú po zemi, detské knihy poukladané v prehnutých policiach, hudobné nástroje porozhadzované po podlahe bývalej zasadacej siene. Vojenské uniformy, čižmy, klobúky naskladané v rohu bývalej krajčírskej dielne; šaty sa monotónne hojdajú na vešiaku vo dverách bytu na najvyššom poschodí. Ticho je ohlušujúce, akoby toto miesto bolo po desaťročia zapečatené v časovej kapsuli.

Počas prvej návštevy som si opatrne držala odstup, vedomá si našej odlišnosti. Preto som si väčšinu vyššie popísaného nevšimla, až kým som sa neprinútila vrátiť sa na ďalší deň. Žena je tu znova, obrába zemiaky. Hovorila so svojím mužom, ktorý si pamätá môjho otca. Vedela som, že bol šéfom jedného z laboratórií? V ten deň posielam neskôr cez WhatsApp hlasovú správu mame, ktorá žije so mnou v Holandsku. Odpovedá, že si je istá, že mi to už hovorila.

Kto sú tí ľudia, ktorí sa zdržiavali na tomto opustenom mieste a čo dúfali, že tu nájdu? Bola to chuť hľadať poklady, fascinácia „pornografiou ruín“ alebo možno nutnosť zachrániť veci, ktoré sa ešte môžu doma zísť? Alebo to bola skôr možnosť mať miesto, kde sa stretnúť, úkryt, ktorý poznajú len oni, ktorá ich primäla vytrhať z dverí pribité dosky a rozbiť okná, aby mohli vojsť?

Ako dlho bude ešte vidno cigaretové ohorky a plechovky od piva – poslednú historickú vrstvu –, než hlboké trhliny v streche a múroch zradia konštrukciu a povolia? Ako dlho potrvá, kým pozostatky úplne zakryje vysoká tráva vyrastajúca spomedzi popraskaného betónu vchodov a asfaltových chodníčkov, vracajúc toto ľuďmi vytvorené miesto naspäť priľahlému lesu?

Čoskoro sa stávame svedkami ďalšieho rozširovania geologických vrstiev v reálnom čase, keď sa stretávame s mládežou z Murmansku a ich post-internetovým tvorivým pretváraním pustých miest, opustených predchádzajúcimi generáciami.

 

Nová generácia: digitálni domorodci Arktídy

PM: Odchádzame z Kandalakše a vydávame sa na poslednú časť svojej 24-hodinovej vlakovej púte z Petrohradu do Murmansku. Je to najväčšie mesto za arktickým kruhom, hlavné mesto Murmanskej oblasti, začiatok Severnej morskej cesty a zároveň domov Atomflotu, jedinej flotily jadrových ľadoborcov na svete.2 Na východ od mesta je námorná základňa ruskej Severomorskej flotily. Murmansk je známy najmä svojím nezamŕzajúcim prístavom, ktorý hrá kľúčovú rolu v ekonomike regiónu vďaka rybolovu, rybárskemu priemyslu a námornej preprave.

Kto sú príslušníci novej generácie – narodení desať rokov po mne – tohto výrazne spolitizovaného a strategického regiónu Ruska? Pohnutá história 102 rokov starého mesta je hrdo prezentovaná v početných, často figuratívnych pomníkoch, ako sú pomník strážcom arktickej hranice, pomník rybárom, pomník čakajúcej ženy, ktorá máva smerom k pobrežiu, a 43,5 m vysoká socha vojaka – pomník obrancom sovietskej Arktídy počas 2. svetovej vojny nazývaný Aljoša. Postavy z kameňa a železa spolu hovoria príbeh hrdinského mesta a propagujú jeho nespochybniteľnú funkciu ruskej arktickej základne. Ich cieľom je poučiť nové generácie o komplexnej histórii teritória, v ktorom žijú, jej vtesaním do pomníkov. Preto nás zaujímalo sledovať vzťah medzi digitálnymi domorodcami a profesiami typickými pre túto oblasť – námorníkmi, vojakmi a rybármi, ktorí sú vytesaní z kameňa a pozváraní zo železa.

Pomník rybárom, Murmansk.

Pomníky a im priľahlé námestia dnes fungujú ako piliere verejného priestoru mesta a ako miesta pravidelných stretnutí miestnej mládeže, ktorá si často nemôže dovoliť komerčné podniky. V jeden daždivý večer sme tak stretli skupinku mladých ľudí v kostýmoch smerujúcich k pomníku Aljoša. Sú súčasťou autonómnej komunity, ktorá sa cez internet organizuje do skupín premenlivých veľkostí a zasahuje do offline urbánneho života svojím surrealistickým vzhľadom a správaním inšpirovaným anime. Sú to zväčša štvrtáci na strednej alebo absolventi, ktorí sa ešte nerozhodli o svojej budúcnosti, a nachádzajú sa medzi zamestnaním a prihláškami na univerzity. Snažia sa nájsť stáž alebo študijný program, ktorý by ich zaujal, a podobne ako ostatní mladí ľudia v Murmansku, ktorých sme stretli, sú sklamaní obmedzenými možnosťami, ktoré toto stredne veľké mesto na periférii ponúka. Mnohí zvažujú, že sa presťahujú do väčších miest v strede Ruska. Táto komunita je síce liahňou únikových tendencií, zároveň ale vykonáva rôzne dobrovoľnícke práce vrátane pravidelného zberu mestského odpadu a hosťovania mládežníckych klubov, za ktoré nesie podľa nich na neurčito odročenú zodpovednosť miestna samospráva.

Členka skupiny anime počas jednej z ich prechádzok v meste.

Ďalší príklad interakcie a opätovného privlastnenia si verejného priestoru sme našli na schodoch pomníka rybárom a lodiam obchodného loďstva, kde dve dievčatá v tričkách s oficiálnym sloganom mesta „Murmansk – Ruská arktická základňa“, nacvičovali K‑popový tanec. Zhodou okolností sa v tej chvíli ohlušujúco rozoznela zvuková stopa pomníka. Melódia, sprevádzaná nahrávkami búrlivých vĺn, škriekajúcich čajok a mužským hlasom hrdinsky recitujúcim Bukinove Zbohom horským útesom, sa zrazu ocitla v ostrom kontraste s rytmami súčasného K‑popu alebo ich možno doplňovala.3

Digitálni domorodci, ktorých stretávame v Murmansku sú produktom komplexnej histórie tejto oblasti. Sú to mladí ľudia, ktorí majú mobilné telefóny a internetové pripojenie po celý svoj život, a vo svojej krajine videli vládnuť len jednu politickú stranu. Podobne ako predchádzajúce generácie, aj oni majú možnosť nasledovať cestu propagovanú kampaňou „Murmansk – Ruská arktická základňa“ zrkadliac sa v profesiách stelesnených v mestských pomníkoch..4 Aj keď sú geograficky odrezaní od sveta, dopad geopolitiky a internetu spolu so skutočnosťou, že Murmansk je prístavné mesto, otvára brány decentralizovaným a rôznorodým kultúrnym vplyvom, poskytujúc základ pre rozličné perspektívy. Keďže Murmansk je na periférii výrazne centralizovanej krajiny, ktorej epicentrom rozhodovania je Moskva, na implementáciu nových perspektív do regionálnej politiky tu je málo priestoru. Dôsledkom toho je nová generácia odpojená od svojho bezprostredného okolia. Študent Alexej hovorí o debate, ktorú mal s jednou starou pani o nadmernom používaní internetu medzi mladou generáciou. Podľa neho sa vynájdenie internetu podobá vynálezu ohňa – oboje sa rýchlo stávajú nástrojmi umožňujúcimi rozvoj alebo pád národov. Vďaka internetu sa môže človek celý deň učiť niečo nové alebo strácať čas nezmyselným obsahom. Alexej verí v potenciál nových generácií získavať vedomosti podporujúce nezávislé myslenie a sebestačnosť, zároveň však priznáva, že mainstreamová mládež je závislá od mémov a kultúry virálnych videí. Sníval o tom, že sa stane umelcom, kreslil, venoval sa  3D tlači a modelovaniu. Avšak zistil, že v tejto oblasti nie sú v Murmansku žiadne možnosti vyššieho vzdelania a že sa tým neuživí, takže sa teraz učí za zvárača a vo voľnom čase trénuje chôdzu na chodúľoch v mestských parkoch.

Dve dievčatá nacvičujú K‑popový tanec pred pomníkom rybárom a lodiam obchodného loďstva. Jedna z nich má na sebe tričko s oficiálnym sloganom mesta „Murmansk – Ruská arktická základňa“.

A tak si berú mladí svoje progresívne nápady so sebou na perifériu periférie, unikajú na okraje mesta, aby našli priestor na nádych mimo stredu záujmu, pretvárajú odľahlé a opustené miesta na javisko svojich trúfalých činov. Tieto kontrakultúrne a nekonformné akcie, ktoré možno ľahko odsúdiť ako dramatické a sebazničujúce mladícke eskapády, či už v podaní jednotlivcov alebo skupín, však vypovedajú o sile jednania, o sebestačnosti a o nezávislosti od diktovaných noriem a sociálnych konštruktov murmanského regiónu. Títo digitálni domorodci zanechali pomníky a začali uplatňovať svoj vplyv na ďalšie pozostatky minulých desaťročí a na trosky porozhadzované po celej oblasti bývalým sovietskym režimom. Chodia na nedokončené staveniská, opustené železničné trate a pristávacie dráhy, do bunkrov, zavretých tovární a vyhorených lodeníc a svojou prítomnosťou menia funkciu týchto miest.

Alexej kráčajúci na chodúľoch po hlavnom námestí Пять Углов.

Kamarátky kráčajúce po zhrdzavených koľajniciach nákladnej železničnej trate.

Títo adolescenti boli jedinou generáciou, ktorú sme stretli počas svojho terénneho výskumu v opustených častiach Murmansku. Prvák na vysokej, ktorý sa presťahoval do Petrohradu, rozoberá svoje rozhodnutie, pričom balansuje na okennom ráme na treťom poschodí rozpadajúcej sa budovy obohnanej plotmi; dvaja priatelia, ktorí sa uliali z vojenskej akadémie, aby hľadali vzrušenie na šiestom poschodí nedokončenej stavby, neslávne známej ako miesta, kde sa skáče na lane zo strechy;5 dve dievčatá pod mostom v Kolskom zálive, ktoré skrývajú svoju lásku pred verejnosťou; skupina kamarátok kráčajúca po zhrdzavených koľajniciach pre nákladné vlaky, ktoré sa podľa nich už nepoužívajú; alebo rybár/DJ, ktorý hrá na rave párty v starej garáži a dúfa, že znovu vzkriesi gabber scénu a hrdo nám rozpráva o jej počiatkoch v holandskom Rotterdame.

Študenti vojenskej akadémie na neslávne známom mieste, kde sa skáče na lane zo strechy.

 

Nekonformné utváranie priestoru

Polina Medvedeva, Andreas Kühne: Vychádzame z postštrukturalistických definícií pojmov „priestor“ a „miesto“ od Michela de Certeau. Vo svojej knihe L’Invention du Quotidien (česky Vynalézání každodennosti)6 hovorí, že „priestor je používané miesto“, pričom miesto je „pevné, stabilné, strategicky navrhnuté zhora pre používanie ‘konzumentmi’”. „Priestor“ oproti tomu vzniká operáciami užívateľov, ktorí miesto používajú, z ich taktík, ktoré sú mimo kontroly a dosah pôvodných budovateľov. Ako píše De Certeau:

Priestor je teda vzhľadom k miestu približne tým, čím sa stáva slovo, keď je vyrieknuté, čiže, keď je uchopené do nejednoznačnosti realizácie, premenené na pojem vykazujúci mnohé konvencie, dané ako akt prítomnosti (alebo určitého času) a modifikované premenami vyplývajúcimi z toho, v akom kontexte sa postupne nachádza.

V našom výskume sa pojem „miesto“ vzťahuje na opustené miesta, ktoré navštevuje mládež, kedysi vybudované tak, aby plnili špecifickú funkciu. Príklady, s ktorými sme sa stretli, boli bytovky, nemocnice, bývalé továrne, železničné trate, garáže a časti prístavu. U väčšiny z týchto miest sa výstavba zastavila uprostred procesu, nezapadajú do svojho okolia a miestni ich volajú „nedostroi“.7 Budovy, ktoré sa predtým používali, sa prestali využívať, keď sa priemysel alebo obchodovanie presunuli inam. Dalo by sa povedať, že „mimo prevádzky“ sa odvtedy stalo oficiálnym popisom funkcie týchto „miest“; občasné oplotenie, ktoré má zabrániť vstupu nepovolaných osôb, odráža túto stratégiu zhora. Adolescenti, ktorí menia danú skutočnosť preliezaním cez ploty, ako „užívatelia“ miesta podľa De Certeau, konštituujú vznik priestoru. Opustené oblasti bez akéhokoľvek vybavenia pre užívateľov v konečnom dôsledku poskytujú slobodu špecifickú pre dané miesto a pôdu pre aktuálnu interpretáciu a implementáciu ich hodnôt, pre pretváranie toho ktorého miesta.

Pokiaľ sú operácie digitálnych domorodcov utváraním priestoru, ich kolektívne akcie a praktiky v ríši opustených miest môžeme chápať ako neustále utváranie toho, čo by sme radi nazvali „subpriestorom“. Ten je spojením všetkých miest, ktoré premenili na priestor operácie digitálnych domorodcov a ich subkultúr a únikových iniciatív.

Pre ich neúmyselne decentralizujúce a samoorganizované praktiky vnímame tieto skupiny, verejnosťou označované ako „Неформалы“ (Neformáli – zastrešujúci pojem používaný ako negatívny popis mladých subkultúr 80. a 90. rokov v Sovietskom zväze) ako nový zdroj nenásilného odporu, zdanlivo pasívneho eskapistického vzdoru, ktorý vstupuje na nové, vlastnoručne vytvorené teritória so svojimi vlastnými hodnotami, vracia sa do pustiny a znovu jej dáva využitie. Oslobodzujú sa od kolektívnej histórie, zároveň však nezvrátiteľne zostávajú súčasťou geokultúrnej krajiny. Títo mladí, ktorí zostávajú vo svojom regióne, sa stávajú novými nomádmi, idealistickými opätovnými budovateľmi a „gentrifikátormi subpriestoru“. Môžeme ich nazývať Neformálmi súčasnosti: ak neformálnosťou myslíme to, že taktiky užívateľov sú mimo dosah mocenských systémov a manifestujú sa v spôsoboch úniku zo strnulosti a formalizmu.

 

Terénna improvizácia ako metóda znovuutvárania miesta

PM: Vráťme sa k našim vlastným aktivitám utvárania priestoru a poetického pretvárania Proliv na niečo iné, než len malé mesto duchov, akým je dnes. Prechádzame sa na mieste. Opatrne, tak aby sa ničoho nedotkol a s ničím nepohol, prezerá Andreas predmety a materiály, ktoré by mohli spolu tvoriť zvukovú krajinu okolia: poctu vytvorenú na mieste s úmyslom zachytiť ich prítomnosť. Moment pochybností nás privádza do ticha. Nakoniec začína hrať na klavír, ktorý zostal na podlahe bývalej zasadacej siene prevrátený na chrbát s otvorenou konštrukciou. Máme rušiť jeho spánok, klávesy, ktoré nesú odtlačky hudby minulosti? Myslím na ženu, ktorú sme tu stretli a snažím sa predstaviť si svojho otca ako hrá na bicie počas osláv v tejto sále.

AK: Poline osobné spojenie s mestečkom Prolivy mi predurčuje pozíciu outsidera, núti ma vyhýbať sa vytváraniu zbytočných zvukových vrstiev. Zároveň však to, že je bývalá obyvateľka tohto miesta a rada by ho znovu videla používané, podnietilo vznik terénnych nahrávok a viedlo k nápadu urobiť sériu „terénnych improvizácií“, ako som ich začal volať. Aj keď technicky vzaté ide o terénne nahrávky, myslím, že pojem terénna improvizácia presnejšie vystihuje nahrávky, ktoré zahŕňajú ľudské, hudobné improvizované zásahy do miesta a jeho nehybných objektov a materiálov, pretvárajúc prostredníctvom zvuku ich vzhľad a priestor.

Počas nahrávania v okolí bytoviek prší na rozbité sklo, ktoré rezonuje v rôznych výškach. Pozostatky drevených barakov, ktoré boli premenené na dielne, sa týčia medzi vysokou trávou obklopenou lesom. Tu som začal po prvýkrát nahrávať terénne improvizácie s použitím rôznych paličiek, kladiviek a ihlíc na pletenie. Rozšírené techniky som využil hraním na zhrdzavené klince, police pre nástroje vytŕčajúce zo stien a kusy expandovaného polystyrénu (EPS) rozhádzané medzi plastovými fľašami, pohármi, zimnými vojenskými čižmami zarastenými machom, rozbitým kredencom a odhodeným dreveným sedadlom na záchod. Podarilo sa mi dostať do jedného z bývalých bytov, jeho prázdne izby majú farbu tónu betónu. Dvere s odlupujúcou sa farbou; rezonujúci kúsok skla pravdepodobne zo skrinky na porcelán, hlasne pukajúci ohnutý kovový rám na fluorescentné svetlá; rozpadnutá nádrž od WC klopkajúca vo vstupnej chodbe: každý objekt s vlastným účelom, históriou a akustickou kvalitou sa teraz mení na nástroj vykresľujúci podrobnú mapu času a priestoru.

Inak povedané: podrobným pozorovaním skúmaných miest z perspektívy zvuku, objektov a štruktúr, ktoré tu raz boli postavené, aby plnili špecifickú funkciu, bolo teraz možné vidieť ich oddelené od týchto funkcií, ako sa stávajú materiálmi a tvarmi s novou abstraktnou realitou v ríši zvuku. Terénna improvizácia je preto aktom  pretvárania miest na priestory. Vo vzťahu k tomuto pretváraniu navrhuje saxofonista a skladateľ Charlie Parker (1920–1955) metódu, pri ktorej sa najprv „učíš nástroj, potom sa učíš hudbu a potom na všetky tie hovadiny zabudneš a proste hráš“8. To znamená, že zbieranie vedomostí a prehlbovanie chápania sú len nástroje slúžiace predstavivosti počas hrania.

Dvaja členovia domobrany NEET spolu s ďalšími členmi skupiny anime.

Materiály, povrchy a formy v Prolivách sú kompiláciou akustických dát, najmä zafarbenia tónu, a keď ich uvedieme do pohybu napríklad udieraním, šúchaním alebo ohýbaním, môžu slúžiť ako hudobné nástroje alebo ich dokonca možno usporiadať do kompozície, čo potom vytvára textúru, harmóniu, rytmus a dynamiku. Subpriestory, na ktoré sme narazili počas nášho výskumu, takto podnietili rozvoj a nahrávanie slovníka pre prípadnú živú performanciu, fyzicky cez svoje objekty a akustiku, a zároveň kontextuálne cez geologické vrstvy, ktoré sú ich základom.

Metóda terénnej improvizácie je založená na voľnej improvizácii, ktorá je relevantným spôsobom, ako začať otvorenú, nestrannú, špekulatívnu a osobnú konverzáciu s určitým miestom. V tomto súhlasím s Derekom Baileym, ktorý hovorí o nedostatku presnosti v pomenovaní tohto žánru.

Jeho najkonzistentnejšia vlastnosť je diverzita. Nemá štylistické alebo idiomatické záväzky. Nemá predpísaný idiomatický zvuk. Vlastnosti voľne improvizovanej hudby sú utvárané len zvukovo-hudobnou identitou osoby alebo osôb, ktoré ju hrajú.9

Bailey ďalej hovorí, že „historicky je predchodkyňou každej ďalšej hudby – prvé hudobné vystúpenia ľudí nemohli byť nič iné ako voľná improvizácia“. Je preto namieste uvažovať, že keď sa pojem hudobného nástroja má ešte len formulovať, odpoveďou na ľudské praktiky založené na intuícii, zvedavosti a kreativite sa stáva akt hudobnej interakcie s „miestom“ ako nástrojom, ktorý je vlastne terénnou improvizáciou.

Andreas nahráva terénnu improvizáciu, zatiaľ čo Polina natáča Loru pri tréningu na štadióne.

Počas tisícročí sa hudba vyvíjala mnohými rôznymi smermi a podľa Baileyho si formulovala svoj jazyk a svoje „vládnuce pravidlá“, ktoré sa do istej miery vyučujú dnes na konzervatóriách. Bailey ďalej popisuje, ako sa vznik voľnej improvizácie ako jednotného hnutia začiatkom šesťdesiatych rokov prenáša do spochybňovania týchto „pravidiel“ a parafrázuje pritom diela Lea Smitha a Corneliusa Cardewa.

Tieto dokumenty ukazujú, že pre hudobníkov, ktorí si vážia svoju integritu […] a túžia po bezprostrednom, čistom tvorení hudby, bola cesta voľnej improvizácie jasným únikom zo strnulosti a formalizmu ich hudobného vzdelania.

Vďaka našim akciám v subpriestore a vďaka spojeniu s Neformálmi sme zistili, že tieto miesta vo svojich užívateľoch vyvolávajú pocit slobody a prebudenie zdroja kreatívnej energie. Keďže poslednou nadobudnutou funkciou týchto miest je byť „mimo prevádzky“, okoloidúci pochopiteľne cítia potrebu to zmeniť. Podľa nášho výskumu sa túto slobodu manifestácie snažili využiť najmä adolescenti, ktorí prostredníctvom svojej prítomnosti objavovali a zažívali čas a určité miesto mimo strnulosti vopred daných štruktúr spojených s históriou mesta.

Akcie digitálnych domorodcov sa tak podobajú na metódu terénnej improvizácie v tom, že interakciou s miestom a jeho pretváraním vzniká priestor a zároveň pripomínajú vznik voľnej improvizácie začiatkom 60. rokov ako úniku zo strnulosti a formalizmu hudobného vzdelávania. V danom historickom kontexte provokujú tieto nekonformné akcie k dialógu tým, že narúšajú status quo, vytvárajú pôdu pre ďalší vývoj alebo pre to, čo je podľa saxofonistu a skladateľa Waynea Shortera neustále sa odvíjajúcim poslaním ľudstva:

Musíme sa učiť pracovať s neistotou a nadviazať rozhovor s neočakávaným a s neznámym. Pretože neznámo nemožno nacvičiť. Ako chcete nacvičiť neznámo? Je to niečo, čo pramení z ľudskej existencie a núti nás vyvíjať sa a rásť. Na úrovni ľudstva ťaháme zo seba niečo, čo sme ani nevedeli, že tam je. To nám napovedá veľa o povahe večnosti. Neexistuje nič také ako začiatok alebo koniec života.10

Keď sa opustené miesta stávajú subpriestorom prostredníctvom kreatívneho procesu, dosiahnutý stav mysle by mohol byť izolovaný od miest, ktoré ho inšpirovali, a prejaviť sa v určitom médiu, ponúkajúc podmienky pre pretváranie, ktoré teraz možno priradiť akémukoľvek miestu.

Tak sme boli svedkami toho, ako spomínaný klub fanúšikov anime, ktorý sa často stretáva na známych verejných priestranstvách Murmansku, pretvára urbánne a sociálne štruktúry tým, že do nich vnáša správanie a sociálne kódy inšpirované anime. Prisudzujúc tieto naratívy svojim postavám a ich sociálnym pozíciám napodobňujú scény z filmu Jednotka samovrahov,  stvárňujú príslušníkov domobrany NEET a mnoho ďalších postáv pomocou gest, kostýmov a rekvizít v otvorenom priestranstve, pričom využívajú celé mesto ako svoje javisko.11

 

Subjekty / Tvorcovia

PM, AK: Náš improvizačný a antropologický prístup v tomto projekte netvaroval len predmet nášho skúmania, ale popri tom, ako určoval účinkujúcich, premieňal aj nás ako tvorcov občas na postavy. Pri zbieraní audiovizuálnych dát, ktoré neskôr vrstvením vytvoria rozvoľnený naratív, sa trajektórie nás ako tvorcov prelínali s trasami našich postáv, vyúsťujúc v scény, v ktorých sú obe role prítomné ako navzájom si rovné entity, akoby sa podkopávali kinematografické obmedzenia a rúcala sa štvrtá stena. 

Tanec na aux párty.

Tieto situácie vznikali neúmyselne, keď Andreas nahrával terénne improvizácie blízko miesta, kde Polina natáčala protagonistov. Keď Andreasove aktivity vstúpili do záberu, Polina sa rozhodla nechať ho v zábere, takže sa stal súčasťou naratívu. Inokedy zase protagonisti, ktorí boli svedkami Andreasového nahrávania, pocítili nutkanie zapojiť sa do improvizácie, hrať spolu na nástroje, experimentovať s nehybnými objektmi, a tak sa stali súčasťou Andreasovho soundtracku a v konečnom dôsledku našeho tvorivého procesu. A v neposlednom rade sme my ako tvorcovia úmyselne zasahovali do deja tým, že sme volali protagonistov na opustené staveniská na kraji mesta, hneď vedľa Kolského zálivu, a tak sme pre nich vytvárali rámec interakcie. Po mesiaci strávenom s týmito mladými ľuďmi sme na záver nášho výskumu chceli namiesto pozorovania byť medzi nimi. Keď skupinka mladých preliezla cez dieru v plote okolo továrne a vstúpila na pusté územie posiate zbytkami spadnutých striech, monolitických betónových múrov a schodísk vedúcich do prázdna, pohybovali sa s rešpektom aj so záujmom a sami prichádzali s nápadmi. Postupne sa cítili čoraz uvoľnenejšie, takže sa mohli lepšie vnoriť do tohto miesta. Na boomboxe, ktorý sme tam priniesli, púšťal Andreas svoju elektronickú hudobnú kompozíciu vrátane terénnych nahrávok vytvorených ako poctu hudbe a subpriestoru, ktorý nám Neformáli ukázali. Skladbu sme potom znovu nahrali aj s ich reakciami a interakciami pridávajúc do skladby okolité zvuky a kontext. Oni nám zase púšťali svoju obľúbenú hudbu a nahrávanie sme zakončili párty.

 

Živá audiovizuálna dokumentárna performancia (podporujúca rekonfigurácie akéhokoľvek daného poriadku)

PM, AK: V rámci našej výskumnej metódy je kľúčový improvizačný prístup, dôvera v spontánny vznik naratívov a rozvíjanie ich vzájomných prepojení a významu pre náš výskum. Často sme boli svedkami antropologicky viacvrstvových scén a tieto nečakané stretnutia nás utvrdili v tom, že máme týmto spôsobom pokračovať aj ďalej a záber po zábere ďalej rozvíjať osnovu nášho dokumentu. Mladí zakúšajú podobný proces, keď sa túlajú subpriestorom, otvorení voči nečakaným udalostiam v ňom. V našej dokumentárnej audiovizuálnej performancii sa snažíme sprostredkovať skôr zbierku činov, momentov a pocitov, ktorá prostredníctvom improvizovaných náhodných stretnutí implicitne vypovedá o prítomnosti tohto nedozerného severného územia, než lineárny príbeh, ktorý by komentoval konkrétne historické a socio-politické udalosti. Na experimentovanie so živým strihom a digitálnou naráciou, sme si preto vytvorili vlastný audiovizuálny nástroj, ktorý nám umožňuje dekonštruovať pojem videa. Andreas improvizuje tak, že púšťa a manipuluje zvuky zo zbierky svojich terénnych improvizácií a nahrávok, Polina improvizuje s obrazom a naráciou prostredníctvom nekonvenčného využitia VJ-ského softvéru. Vďaka týmto dvom oddeleným ale zameniteľným prvkom, vznikajú počas každej performancie priamo pred očami divákov a bez scenára nové verzie rôznej dĺžky aj obsahu. Živá performancia nášho nelineárneho utvárania obrazu a zvuku evokuje ako výsledok synergie medzi nimi nové interpretácie a abstraktné skutočnosti, a tak transformuje dokumentáciu na neustále sa vyvíjajúce akty prítomnosti.

The Informals / Неформалы je sčasti autobiografické dielo a sčasti univerzálna výpoveď o decentralizácii, kolektivizme, nekonformných spôsoboch života a všeobjímajúcej metóde improvizácie. V snahe redefinovať rozšírené negatívne konotácie označenia Neformáli a v súlade so slovami Waynea Shortera, podľa ktorého „poslaním umelca a človeka je oslavovať tvorivosť ukrytú v každej ľudskej bytosti,“12 oslavuje toto dielo eskapistické operácie v priestoroch pretvorených digitálnymi domorodcami Murmanska a rekonfigurácie akéhokoľvek daného poriadku vo všeobecnosti.13 Neformálnosť vníma ako súbor taktík, ktoré vzdorujú stratégiám zavedeným zhora a sociálnym konštruktom. V súlade s tým chápeme improvizáciu ako najzásadnejšiu nekonformnú metódu umeleckého experimentu a tvorby.

DJ a rybár Shamyl hrá gabber na rave v garáži.

 

Poznámky:

1 https://www.vesti.ru/doc.html?id=1116923&cid=17#.

2 Thomas Nilsen, „Crowded at Russia’s port for Arctic nuclear vessels“, v The Barents Observer https://thebarentsobserver.com/en/industry-and-energy/2017/11/russias-arctic-port-civilian- nuclear-vessels-cramped-over-capacity.

3 Zbohom horským útesom, príbeh námorných bitiek 2. svetovej vojny a túžby po domove. Kompozícia: Evgeny Zharkovski, text: Nikolay Bukin, 1942.

4 Rozhovor s Alexejom Wellerom, vedúcim mestského plánovania v Murmansku o slogane vybranom pre mesto „Murmansk – Ruská arktická základňa“’, v https://murmansk.mk.ru/article/2014/02/19/987405-forpost-rossii-v-arktike.html.

5 Novinový článok o 19-ročnom dievčati, ktoré nešťastnou náhodou pri nácviku skákania na lane z 9. poschodia opustenej budovy dvakrát narazilo do zeme. https://severpost.ru/read/35206.

6 Michel de Certeau, The Practice of Everyday Life, preklad do angličtiny Steven F. Rendall (Berkeley, Los Angeles, Londýn: University of California Press, 1984).

7 „Nedostroi“ je skratka hovorového výrazu, ktorý by sa dal preložiť ako nedokončená stavba.

8 Citát od Charlieho Parkera, https://www.goodreads.com/author/quotes/265264.Charlie_Parker.

9 Derek Bailey, „Free Improvisation“, (ed.) Christoph Cox, Daniel Warner, Audio Culture: Readings in Modern Music, revidované vydanie (Bloomsbury, 2017), s. 367–69; prvé vydanie v Derek Bailey, Improvisation: Its Nature and Practice in Music (New York: Da Capo, 1992).

10 R.J. DeLuke, „Wayne Shorter: A Portrait of a Visionary“, v All About Jazz (2013), https://www.allaboutjazz. com/wayne-shorter-portrait-of-a-visionary-wayne-shorter-by-rj-deluke.php?page=1.

11 NEET je niekto, kto skončil školu, je nezamestnaný a nevyzerá, že by chcel pracovať. Ide o akronym z anglického Not in Employment, Education or Training. Pojem NEET v podstate znamená, že človek v profesionálnom živote nenapreduje. Ruský oficiálny účet NEET Home Guard na VK objasňuje svoju interpretáciu tohto pojmu, s ktorou sa identifikuje táto subkultúra. V protiklade s názvom, ktorý bol zavedený vo Veľkej Británii v roku 2010 na označenie nezamestnanej mládeže, skupina odmieta negatívne konotácie a namiesto toho používa ironický variant „Not Employment Embattled Team“.

Aktivity skupiny zahŕňajú staranie sa o seba a svoje domovy, dobrovoľnícku prácu, vytváranie grafiky, oblečenia, hudby a spomienkových predmetov. https://www.japanesewithanime.com/2016/10/neet-meaning.html and https://vk.com/neetorg.

12 DeLuke, „Wayne Shorter“.

13 Cecilie Sachs Olsen, „Spatial thinking and artistic practice: Revisiting de Certeau“, v Common – Journal für Kunst & Öffentlichkeit, vol. 2 (2013).

 

Ďalšie zdroje:


V rámci projektu medzinárodnej spolupráce Re-Imagine Europe, spolufinancovaného z programu EU Kreatívna Európa, Fondom na podporu umenia a Bratislavským samosprávnym krajom.

PREKLAD Magdaléna Kobzová
PIC Archív umelcov