|
|
FOTO Béla Remák
Čo si predstavujete pod pojmom dizajnérsky aktivizmus? Čitateľovi s fantáziou sa vybavia vizuálne molotovove koktejly vrhané na nič netušiacich cez dojamované bilboardy, nabúrané televízne vysielanie, ilegálne zremixované weby... Realista žijúci v komornom slovenskom prostredí si spomenie na šablónové streetarty, letáky číhajúce v kalužiach vody na podrážky, pod rúškom tmy nakrivo vylepené plagáty. Inou, menej nápadnou a radikálnou formou je stará dobrá, trochu zaprášená osvetová činnosť. Teoretická aj praktická prezentácia výhod názorového prístupu k vizuálnej komunikácii verejnosti aj samotným dizajnérom. V duchu výroku, že schopnosť chytať ryby niekoľkonásobne predčí hodnotu ryby darovanej. Týmto spôsobom sa už tri roky snaží pracovať združenie 1977 v úzkom kontakte s Depo.dizajnom fungujúcim popri Stanici Žilina - Záriečie. Minimálne dvojitým agentom operujúcim v tejto oblasti je Marcel Benčík.
1977 je dátum vášho ročníka, kedy ste sa narodili. Má tento názov ešte iné súvislosti?
1977 je predsa skvelý ročník. V súvislosti s názvom prebiehala medzi nami sms-diskusia. Hľadali sme pomenovanie, schopné zastrešovať celé spektrum zamýšľaných činností. Ale od všeobsiahlej jednoslovnej definície sme neskôr upustili ako od nepodstatnej. Nemyslím, že je to to najpodstatnejšie.
Čas ukáže, či je náš názov schopný obstáť v lokálno-globálnych konfrontáciách. Ja som presvedčený, že áno. Čísla sú predsa všade (smiech). Zaujímavé je, že organizácií, najmä občianskych združení založených na číselnom označení je u nás veľmi málo. Ja osobne o žiadnych podobných neviem.
Mohol by si, prosím Ťa, načrtnúť proces vzniku združenia „1977“?
Založenie samotného združenia veľa nezmenilo. Už predtým sme často spolupracovali, našim aktivitám len chýbala zastrešujúca, reprezentačná hlavička. Z čisto praktických dôvodov sme potrebovali našu činnosť inštitucionalizovať.
Prečo občianske združenie? Sú legendy o náročnosti zakladania a správy vlastných organizácií pravdivé?
Občianske združenie je v súčasnosti optimálna forma združovania sa osôb, nenáročná na správu, s možnosťou získavania prostriedkov z rôznych zdrojov. Máme skúsenosti s činnosťou v iných občianskych združeniach (ja osobne v Stanici), takže sme nevstupovali do neznámych vôd. Legendy o zložitosti nepovažujem za pravdivé. Problematické sa mi zdá skôr kontinuálne fungovanie organizácie a nedostatok času na jej riadenie, ak je to len jedna z paralelných aktivít jej členov. Na začiatku jej činnosti je tiež treba napĺňať "rozbehové finančné vákuum". A filantropia a dobrovoľníctvo sa dajú robiť najlepšie vtedy, keď si to môžem dovoliť. V súčasnosti pracujeme za mzdu, aby sme potom mohli venovať svoj čas a energiu takýmto aktivitám. Malý začarovaný kruh...
Aké skúsenosti máte so získavaním peňazí pre neziskové projekty v oblasti grafického dizajnu, ktorý zvonku veľa ľudí vníma ako komerčnú disciplínu, doslova zrastenú s ekonomickým profitom?
Skúseností nie je veľa. Oficiálne inštitúcie zatiaľ nedoceňujú takéto aktivity. Zdroje získavame skôr od "spriaznených duší" z tretieho sektora, hlavne od Stanice alebo z akademickej pôdy,z Katedry vizuálnej komunikácie VŠVU. Do budúcnosti sa ale musíme usilovať aj o vlastné zdroje. Zatiaľ nám chýbajú fundriseri. Schopné a perspektívne osoby, prosím, prihláste sa nám!!!
Verejnosť prirodzene vníma našu profesiu hlavne v spojení s komerčným svetom, reklamnými agentúrami, komerčne využívajúcich nástroje vizuálnej komunikácie. Preto je našou úlohou usilovať sa o korekciu takéhoto pohľadu. Grafický dizajn je v skutočnosti oveľa širším komunikačným kanálom, do istej miery usmerňovaným morálnou zodpovednosťou. Spoločné postoje v týchto otázkach sa zasa snažíme formulovať na konferencii Kupé, realizujeme tiež prakticky účinné aktivistické projekty, ako sú Living Underground, Comment...
K čomu smeruje tento graficko-dizajnérsky aktivizmus? Ide viac o kultiváciu odboru na vymedzenom poli jeho činnosti alebo dokonca o oslobodenie potenciálu jeho komunikácie z "okov" trhových, jednoúčelových určení?
Myslím si, že to je najmä o zodpovednosti. Nie o zodpovednosti za formu, pretože tá sa skúsenosťami a vzdelaním automatizuje, skôr o zodpovednosti obsahovej. Na čom sa svojou činnosťou podieľam? Do akej miery sa môžem podpísať aj za obsah, ktorý pomáham komunikovať? Príkladom môže byť teoreticky morálny otáznik pri práci pre extrémne hnutia a skupiny, niečo ako grafika tretej ríše. (smiech) Budovanie vlastného názorového postoja by sa malo začať diať už počas štúdia, pretože vtedy je budúci profesionálny grafický dizajnér ešte v slobodnom postavení. Ešte nenosí stvrdnutú kôrku vlastného spoločenského postavenia a osobných vzťahov s klientami. Na našej katedre (akej?) sa o to snažíme.
Na aktivistických projektoch si tiež môžem odskúšať modelové situácie bez ekonomického rizika. Je to laboratórium a jeho účelom je tréning zúčastnených pre prax. Vnútroodborová spolupráca, komunikácia, schopnosť koordinovať náročnejšie úlohy... Témou prvého Living Underground bola premena podchodu pod železnicou. Rozmernosť úlohy tu mnohonásobne presahovala výšku rozpočtu, realizačnému tímu sa napriek tomu podarilo nájsť vyhovujúce, navyše prekvapivo úsporné riešenie.
Zodpovedá uplatňovanie tohto modelu myslenia profesnej realite alebo sa jedná len o akademické, okrajové a experimentálne, doslova dotované aktivity?
Proces budovania si vlastného názoru a zodpovednosti nesmie končiť prijatím magisterského diplomu. Akademická pôda a prax je vzťah v dlhšom časovom horizonte. Experiment na škole sa v praxi nemusí prejaviť hneď, ale vnímavý pozorovateľ je schopný odčítať jeho postupnú aplikáciu v praxi.
Odborovým komunikačným kanálom je spomínaná konferencia Kupé. Ako vznikla táto v stredoeurópskom kontexte zriedkavá myšlienka?
Vznik prvotnej myšlienky je spojený s vtipným momentom. Niekoľko rokov som bol grafickým dizajnérom projektu Stanica v Žiline. Ľudia pracujúci pre Stanicu majú možnosť pripravovať vlastné projekty, niečo ako prémia k platu. Takto som od "šéfov" Stanice, Mareka Adamova alebo Roba Blaška, už si presne nepamätám, dostal ponuku napísať projekty súvisiace s grafickým dizajnom, ako súčasť veľkého "výročného" grantového balíka Stanice, smerovaného na MKSR. Na poslednú chvíľu som s pomocou niekoľkých priateľov napísal návrhy na projekty Living Underground a projekt konferencie o grafickom dizajne. Stalo sa to na bytovej párty, posledný večer, chvíľu pred polnocou. Najtriezvejší účastník vzal USB kľúč s textami a išiel ich poslať do neďalekej, ešte otvorenej internetovej kaviarne. Doslova za päť minút dvanásť.
Pre mňa bolo vtedy, okrem iného, dôležité vymyslieť spôsob, ako sem dostať zahraničných priateľov, recipročne za pozvania na akcie u nich doma. Stanica grant dostala a my sme sa ku konferencii vrátili až pár týždňov pred jej plánovaným konaním. S Paľom Bálikom sme vtedy strávili niekoľko večerov nad reálnou koncepciou, obsahom a logistikou jej prvého ročníka. Bolo to vzrušujúce, pretože sme to robili prvýkrát. Veľmi sme si to chceli vyskúšať. Boli na to skvelé podmienky, nič podobné sa tu dovtedy nedialo, nebolo nás s čím porovnávať... A uz vôbec sme nerátali s takým dobrým ohlasom na akciu, aký nasledoval.
Mottom prvého ročníka bola "Sebaobrana grafického dizajnéra". Ako túto tému vidíš s odstupom dvoch rokov? Patrí takáto "bojová" terminológia do popisu trhových vzťahov?
V praxi je to naozaj o boji. S odstupom času by som len viac uvažoval nad jeho spôsobom. Chvíľu konám ako revolucionár, inokedy ako diplomat, vytrvalostný športovec, obchodník... Trh od nás chce stále viac, ale len veľmi ťažko vyťahuje bankovky z koženej čašníckej peňaženky. Vzťah práca verzus pláca nie je optimálny. Na druhej strane Slovensko úspešne vytrváva vo svojej príslovečnej podozrievavosti voči inovatívnym riešeniam, takže bojujeme aj za ne. Do tretice bojujeme aj za identitu nášho dynamicky sa meniaceho povolania. Toto má inštalatér alebo lekár už niekoľko desaťročí, či storočí za sebou.
Ale od roku 2005, keď sa konalo Kupé 1, vidím zlepšenie. Chcem veriť, že to je aj vďaka konferencii a ďalším aktivitám, ktoré robíme.
Priniesol druhý ročník so sebaspytujúcou témou "Výklad grafického dizajnu" uspokojivé odpovede na niektoré z týchto "životných" otázok?
Bolo to analytickejšie. Téma bola postavená kompaktnejšie, jednotlivé príspevky a diskusie na seba lepšie nadväzovali. Ako problematické naďalej vnímam následné spracovanie týchto informácií. Stále nemáme ucelenú publikáciu, či funkčný web, mapujúci a vyhodnocujúci diskurz podujatia. Do dnešného dňa je jediný zhrňujúci materiál o konferencii publikovaný v časopise Designum (1/2006, 1/2007), kde sú publikované aj súvisiace články prednášajúcich Alana Zárubu (1/2007) a Sergyiho Mishakina (2/2007).
Odpovedí na otázku, „čo“ je grafický dizajn, zaznelo samozrejme mnoho. Ale bez následného spracovania a širšej distribúcie sú nám všetkým na prd. Možno keby sa sformulovala jedna všeobecne zrozumiteľná, slovenská definícia pojmu a následne bola dostatočne medializovaná, na začiatok by to stačilo. Alebo už existuje, len málo čítam odbornú literatúru...
Čo ale dizajnérsko - aktivistické projekty prinesú "zvyšku" nedizajnérskeho obyvateľstva? Ako by si pred laikom zdôvodnil nárok na čerpanie dotácií aj z jeho peňazí? Môžeme chápať "verejnoprospešný", "extrovertný" projekt "Living Underground" ako takúto osvetu?
Základná idea projektu je postavená na riešení konkrétneho verejného problému v okolí Stanice Žilina - Záriečie. Výsledkom nie je len ideový návrh. Dôležitou súčasťou je skutočné riešenie, naše zámery predviesť verejnosti.
Témou prvého ročníka, ako som už spomenul, bol podchod. Každodenne frekventovaný peší uzol, nijako neupravený posledných dvadsať alebo tridsať rokov. Nerátajúc devastáciu, prípadne "značkovanie" teritória. Tmavé, nepríťažlivé, v noci dokonca obávané miesto. Ak chceme takúto situáciu vyriešiť, môžeme sa vydať tradičnou cestou sťažností, petícií, žiadostí smerom na "tých hore". Alebo vytvoríme alternatívny, svojpomocný model. Spojíme mladých talentovaných a aktívnych dizajnérov, architektov, umelcov a všetko to zrealizujeme za minimálne náklady. Nemusíme tak na nikoho čakať, vyhovárať sa, doslova preberáme občiansku zodpovednosť...
Druhý ročník sa zase pokúšal vytvoriť "manuál" budúceho rozvoja Stanice a jej okolia. Poukazuje na možnosti využitia celého okolia. Riešil tri základné funkcie: tvorba, prezentácia a ubytovanie. Zadanie bolo širšie, išlo viac o koncepčnú prácu, medzičlánok medzi ideou a možnosťami realizácie. Reálnym výstupom bol "naratívny" model nášho zámeru a publikácie určené na vysvetlenie celého projektu pred možnými sponzormi, zástupcami samosprávy. Tento koncept ráta s dlhodobejšou, viac rokov trvajúcou realizáciou.
Aké sú perspektívy jednotlivých projektov a aj samotného združenia 1977?
Dôležitá je najmä ďalšia kontinuita a vzájomná previazanosť projektov. Nemali by skončiť ako jednorázové akcie, lebo ostanú "zavesené za gule" niekde na strome času...
A ako bude podľa teba vyzerať dizajnér budúcnosti, ku ktorému smerujú tieto aktivity?
Niekto ako James Bond a McGyver.
|
