|
FOTO Archív Ursuly Endlicher
V rámci „pootvorenia“ nového priestoru FreeDom v dedinke Báhoň na festivale Multiplace sa udiala aj prezentácia a diskusia s inter(multi)mediálnou umelkyňou Ursulou Endlicher. Jej dielo sa pohybuje medzi internetom, performanciou a multimediálnymi inštaláciami, pričom premosťuje web s fyzickou realitou.
Ursula je online od roku 1994 a sústreďuje sa na sociálne, politické a štrukturálne komponenty WWW. Zvláštnu pozornosť venuje skrytej architektúre jazyka webu (HTML – hypertext mark-up language), ktorý prekladá do rôznych médií, vizuálnej reči a choreografie. Spolu s Elou Kagel spravuje aj blog o net-arte a otázkach o kurátorstve online a vo fyzickom priestore. Ursula sa narodila vo Viedni. Od roku 1993 žije a pracuje v New Yorku.
Som rada, že si mala príležitosť hovoriť o svojom projekte počas diskusie, ktorá bola súčasťou festivalu Multiplace. Naposledy sme sa stretli v New Yorku, teraz v Báhoni. Táto otázka môže pôsobiť naivne – ale bol v tom nejaký rozdiel? Mám na mysli komunitu ľudí zanietených pre súčasné umenie...
Keďže pracujem s novými médiami, myslím si, že ohľadom fyzického miesta je dôležité zanietenie hoci aj malej komunity pre umenie nových médií a súčasné umenie, čo som rozhodne v Báhoni cítila. Bolo inšpirujúce rozprávať sa pred publikom, dostať zaujímavé otázky a spätnú väzbu v takejto pozitívnej atmosfére. Mám dojem, že je tu zasvätená a nepredpojatá komunita.
V publiku (a samozrejme najmä medzi organizátormi festivalu) bolo veľa ľudí, ktorí mali svieži a experimentálny prístup k „novým médiám“, internetu a súčasnému umeniu. Multiplace vyznieva ako skvelá príležitosť pre prácu a prezentáciu sieťového umenia a jeho scény.
Takýchto festivalov by malo byť viac. V USA sú samozrejme viaceré platformy ktoré podporujú online umenie a komunikáciu ako Rhizome.org, Turbulence.org a Upgrade!, čo je vlastne globálna sieť umelcov.
Počas prezentácie vo FreeDom-e sme „vyriešili“ problematiku používania termínu „nové médiá“, keď sme o nej nechali hlasovať publikum... Považuješ tento termín stále za relevantný? A vôbec – ktoré médiá by sme mali považovať za nové?
Diskusia o rozdieloch a paralelách termínov „nové médiá“ verzus „súčasné umenie“ trvá už roky. Zdá sa mi, že termín „umenie nových médií“ trochu stráca priebojnosť. Na druhej strane však poukazuje na isté špecifické zanietenie, záujem a sústredenie, kultúrne podmienené históriou a používaním termínu, čo by sa mohlo stratiť, ak by sa jednoducho všetko umenie zahrnulo pod nálepku „súčasné“. Možno je dobre, že toto slovné spojenie stále používame. Pritom však môžeme považovať akékoľvek umenie, ktoré vytvárame, za súčasť súčasného myslenia a umenia. Napokon, termín „súčasné“ sa môže zísť pri kurátorskej práci, nie? Pre umelcov je výhodou mať zadefinované širšie mantinely, keďže postupne stále viac a viac inštitúcií (galérie, múzeá či dokonca divadlá) otvára oči, uši a pozorujú, čo sa deje s umením, ktoré je schopné spájať inštalácie, internet či napríklad performance.
Ako si spokojná s priestorom, ktoré dostáva toto umenie v múzeách či umeleckých časopisoch?
Čo sa týka médií nestáva sa tak často, aby sa v denníkoch či umeleckých časopisoch objavovali recenzie sieťového umenia. Niekedy sa predsa len niečo objaví – napríklad moja viedenská výstava v Dana Charkasi Gallery bola recenzovaná v rakúskom denníku Der Standard, čo je skvelé.
Máš pocit, že ti komunita v New Yorku poskytuje výraznejšiu inšpiráciu a spätnú väzbu? A vôbec – je to miesto, kde by mal správny „novomediálny umelec“ byť? Ak áno, je to kvôli diskusiám a energickej umeleckej scéne, alebo ide skôr o možnosť zviditeľniť sa? Je to vôbec potrebné, ak môžeš „existovať online“ z akéhokoľvek miesta na zemi?
Stále viac mám pocit, že nezáleží na tom, kde práve som. Cestujem a prezentujem svoje diela na rôznych miestach, beriem svoje práce so sebou kamkoľvek idem. Myslím, že sa mení spôsob, akým komunikujeme, kde sme „videní“ a pridávame ďalšie a ďalšie možnosti do nášho repertoáru presieťovania sa. Online platformy s množstvom členov, ktorí čítajú, píšu, posielajú si názory a informácie o svojich výstavách, ponúkajú rozdielne spôsoby „viditeľnosti“. Potom je zaujímavé stretnúť osobne človeka, ktorého prácu a idey poznáte z tohto zdroja. To však stále nenahradí samotnú fyzickú návštevu akcie. Samozrejme, chodievam na vernisáže do New Yorku (napokon, tam sme sa aj stretli), prípadne do iných miest, v ktorých sa práve nachádzam. Po prvom stretnutí sme komunikovali on-line, a potom sme sa znova stretli osobne. Je to fantastický spôsob práce, stretávania a diskusií na viacerých úrovniach.
Pravdaže, zapálené diskusie môžu prebiehať aj na sieti alebo počas nejakej akcie. Mám pocit, že sme prepojení viac než kedykoľvek predtým, čo otvára pre umelcov pracujúcich so sieťami ďalšie možnosti komunikácie.
Čím ďalej, tým viac ľudí žije svoje životy na internete a po anglicky. Všetci používajú tie isté kódy pre svoje webstránky. Čo si myslíš o tomto druhu globalizácie? Prospieva to ľudom mimo veľkých miest, mimo umeleckých centier?
Dobrá otázka. Na jednej strane je vynikajúce, že je tu jazyk, ktorým sa všetci viac či menej dohovoríme. Zatiaľ je ním angličtina. V celosvetovom meradle ju však predbehli čínština či španielčina. V tomto rebríčku je vysoko aj arabčina a hindi. Často uvažujem, či je dobré, že sa všetci prispôsobujeme jednej kultúre. Na druhej strane pokiaľ zdieľame jeden jazyk, môžeme predstaviť rôzne kultúry. Zaujímam sa o to aj v mojej práci, preto skúmam výsledky vyhľadávačov z rôznych krajín. V novom diele, na ktorom pracujem (týka sa popularity najnavštevovanejších stránok na svete, ktorú spochybňujem na miestach ako Website Impersonations, The Ten Most Visited a v html_butoh) je až 500 webov sveta s najvyššou dennou návštevnosťou...
Je v strednej Európe a v USA pri toľkej produkcii umenia ešte záujem o umenie z iných miest sveta?
Myslím si, že záujem je vždy – najmä, keď to zapadá do kurátorského konceptu...
V projekte html_butoh sa snažíš vrátiť ľudské telo naspäť do dátového sveta internetu. Prečo si sa rozhodla čítať html kód týmto novým spôsobom – prostredníctvom videosekvencií, ktoré môže zaslať hocijaký účastník? Ako toto dielo funguje?
O architektúru internetu sa zaujímam už veľa rokov. Vo viacerých dielach som používala jazyk webu a vizualizovala jeho štruktúru. Iné moje diela prepísali jazyk kódu do hudby. Láka ma idea zhmotnenia internetu – či už v inštalácii, fyzickej scéne alebo v ľudskom tele. Web existuje v priestore. My sme zvyknutí získavať informácie z internetu prostredníctvom monitora a klávesnice na stole, ale to je len jedna z možností rozhrania. Mne ide o navigáciu prostredníctvom celého tela.
Projekt html_butoh sa zrodil z môjho záujmu porovnávať fyzický pohyb s webom. Skúšala som praktizovať butoh – tanečnú techniku, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne v Japonsku. V nej sa tanečník stane „obrazom“ svojho tanca. Našla som v tom zvláštnu paralelu medzi tým, ako webový prehliadač skenuje html dokumenty, čím sa akoby stával ich „obsahom“.
Html_butoh je založený na knižnici HTML-pohybov, databáze pre viaceré projekty, ktorú napĺňajú samotní užívatelia. Každý môže poslať svoj príspevok a ovplyvniť tak konečné dielo. Je to open-source choreografia.
Každý deň sa pre projekt skenuje 500 najnavštevovanejších webov s ich HTML kódmi, pričom sa zameriava na 13 špecifických HTML inštrukcií. Tie sú nahradené videoklipmi, ktoré poslali ľudia do trinástich kategórií. Nová stránka sa načíta za 3,28 minúty, takže projekt prechádza 500 stránkami denne a oživuje ich kód prostredníctvom pohybových videosekvencií.
V umení nových médií môžeme pozorovať trend používania technológií, ktoré sú síce technicky zaujímavé, ale nestačia pre umelecký projekt. Umelecká kvalita je za technickou realizáciou až na druhom mieste. Myslíš si, že by umelci mali spolupracovať so špecialistami, alebo sa radšej snažiť zlepšovať svoje zručnosti pre technicky náročné projekty?
Spolupráca je skvelá možnosť, najmä čo sa týka komplexných interdisciplinárnych diel, ktoré používa veľa rôznych médií. Uvedomujem si, čo myslíš tou nerovnováhou medzi umeleckou kvalitou a používaním technológie bez väčšieho uvažovania v kultúrnom kontexte. Dobré dielo podľa mňa využíva technológiu premysleným, sofistikovaným spôsobom. Každý umelec či umelkyňa, prepájajúci umenie s technológiami, musí hlbšie chápať obe tieto oblasti, hlavne keď sa jedná o kolaboratívny projekt. Inak by spolupracovníkom nevedel/a odovzdávať vlastné myšlienky a plány.
Je trh s umením dôležitý pri tvorbe umenia nových médií, alebo je táto oblasť voči tlakom trhu oproti klasickým médiám imúnnejšia?
Žiadny umelec nie je imúnny voči myšlienke a nádeji zarobiť peniaze vlastným umením. A prečo aj? Otázkou je, či sa dá „vyžiť“ z nových médií alebo sieťového, nemateriálneho umenia. Možno to však nie je ten správny uhol pohľadu. V umení nových médií môže byť aj nový spôsob ako realizovať projekty, dostať podporu alebo predať dielo. Nový prístup k predaju umenia je vlastne v tomto termíne obsiahnutý.
|
