|
PREKLAD Jana Bašnáková
V lete 2006, pár mesiacov po mojom stretnutí s Vasu Srinivasanom na Žiarivozelenom sympóziu organizovanom združením foAM, som sa rozhodla, že rozbehnem projekt o inžinierkach z Bosej akadémie1 a ženách z Tilónie. Vrhla som sa na tému a onedlho mi bolo jasné, že ťažiskom projektu musí byť dokumentárny film. Záujem o solárne inžinierky a ženy zastrešované skupinami Mahila Samiti z Tilónie pramení z môjho osobného profilu, ktorý spája umenie, posilnenie ženskej pozície, ekológiu, technológie a spoločenskú angažovanosť.
Keď som sa zoznámila s projektom Bosej akadémie, zarazili ma niektoré podobnosti medzi mojím vlastným, relatívne chráneným pracovným prostredím a špecifikami tréningov/tvorivých dielní v Radžastáne.
Brusel
OKNO, bruselská organizácia pre médiá, umenie a technológiu prevádzkovaná samotnými umelcami, sa zameriava na sociálne umenie a komunitné výskumné projekty pracujúce s technológiami. Budem konkrétnejšia: súčasné projekty sa zaoberajú zavádzaním udržateľných energií, ako je solárna či veterná, do komunitných mestských a sietí typu „mesh“, ako aj do umeleckých projektov na verejných priestranstvách.
Belgickí a medzinárodní umelci spolupracujú systémom „urob si sám“. Na decentralizovaných tvorivých dielňach si navzájom vymieňajú poznatky, čo je dôležitý faktor prinášajúci cenné výsledky.
Tilónia
Výcvik solárnych inžinierok na Bosej akadémii v Indii má podobnú štruktúru: produktivita je výsledkom kolektívnej práce; učebné prostredie je otvorené a decentralizované, poznanie sa sprostredkúva zdola-hore a praktickým spôsobom.
Rozhodnutie vstúpiť do solárneho projektu je od začiatku komunitným rozhodnutím. Dedina vyberie a pošle svoje budúce inžinierky na šesťmesačný výcvik. Každá rodina z dediny sa zaviaže splácať podiel ich mzdy, aby po návrate založili a spravovali dedinský solárny systém. Prvýkrát som sa na Bosú akadémiu vybrala v januári 2008, aby som sa tam stretla a porozprávala so solárnymi inžinierkami. Až tam som zistila, že solárne tvorivé dielne sú len malou súčasťou oveľa väčšieho príbehu o posilnení pozície indických žien.
Bosá akadémia
„Misia Bosej akadémie sa zrodila pred 35 rokmi v oblasti Tilónia v Radžastáne, v jednom z najchudobnejších štátov Indie. V roku 1972 prišla do Tilónie skupina mestských intelektuálov zo strednej vrstvy s presvedčením, že chudobu a bezmocnosť 70 percent Indov – bosých – možno vyriešiť len vtedy, ak im vrátime stratené zručnosti a ekonomickú sebestačnosť,“ povedal mi pán Ramniwas pri prechádzke po areáli akadémie. Tieto praktické budovy a domy s tečúcou vodou, všetky fungujúce na solárnu energiu, sú postavené z miestnych lacných materiálov, dizajnované a zhotovené „bosým architektom“ – negramotným farmárom z Tilónie a miestnymi stavbármi.
Univerzitný areál Bosej akadémie je modelovým príkladom obrodenia krajiny a ľudí.
Organizátori Bosej akadémia veria, tak ako veril Mahátmá Gandhí, že moc je v rukách chudobných. Chudobní vidiečania majú svoju dôstojnosť, ale nemajú príležitosti. Agendou Bosej akadémie je pracovať s týmto ľudským potenciálom. Pomáhajú dedinčanom opäť nájsť stratené tradičné remeslá a naučiť sa nové, napríklad ovládnuť technológiu využívania solárnej energie.
Solárne inžinierky
Žiaden elektrifikačný projekt nemá šancu dlhodobo uspieť, ak v ňom nie sú zaangažované ženy ako rovnocenné partnerky mužov. Keď sa na rozhodovaní, ale aj na následnej realizácií projektu aktívne podieľajú ženy, znamená to, že sa nezničí ani nezneužije životné prostredie.
Prístup, ktorý zvolili organizátori Bosej akadémie pri projekte zavádzania osvetlenia do vzdialených dedín bez elektriny, bol založený na budovaní sebadôvery. Projekt solárnych inžinierok ukázal, že obstaranie osvetlenia pre domácnosť prostredníctvom solárnej energie môže byť v blízkej budúcnosti aj na zodpovednosti žien. Väčšina solárnych inžinierok pochádza z tradičných a konzervatívnych spoločností a zviedli neľahký boj o svoje identity.
Dedinské komunity tieto inžinierky postupne prijali medzi seba a vážia si ich za to, čo robia. Tieto vidiecke ženy sa stali symbolmi nového partnerstva v rámci rodiny, pretože sa ešte stále nemôžu rozhodovať celkom samé, bez súhlasu svojho manžela a rodiny.
V tradičných a konzervatívnych spoločnostiach je identifikácia ženy ako inžinierky chúlostivou a citlivou záležitosťou. Hoci v niektorých otázkach týkajúcich sa domácností sú rozhodnutia žien rešpektované, vplyv spoločnosti ešte stále obmedzuje možnosť žien slobodne sa rozhodovať.
Vzdelávanie Bosých inžinierok v súčasnosti naberá medzi vidiečanmi na popularite, i keď zo začiatku sa im to videlo podozrivé. Poskytuje ženám ďalší zdroj príjmov a dáva im pocit väčšej nezávislosti a zodpovednosti. Preukázali svojej komunite, že sú schopné a užitočné, získali si rešpekt a ich príklad je teraz často používaný na osvetu a zlepšovanie statusu žien.
Trvalo udržateľná zmena na úrovni komunity
Na Západe je ešte stále rozdiel medzi záujmom mužov a žien o (umenie a) technológie. Preto vždy, keď organizujeme tvorivé dielne, dôrazne podporujeme účasť mužov a žien v pomere 50/50, a dokonca môžem hovoriť aj o pozitívnej diskriminácii žien. V Indii sa sústreďujú na ženy kvôli ich zodpovednému a ústrednému postaveniu v rámci rodiny a dedinskej komunity, kde na ich pleciach leží obstarávanie základných životných potrieb ako je voda a energia.
Rôzne kontexty, rôzne potreby, rôzne ciele, ale podobné metódy. Učenie sa praktickým zručnostiam nie je motivované skutočným záujmom o vec, ale základnými sociálnymi potrebami: získať prácu, zlepšiť finančnú situáciu rodiny, spoločenskú pozíciu komunity, a prostredníctvom toho posilniť a zlepšiť individuálnu pozíciu. Získať úctu a sebaúctu, nadobudnúť dôstojnosť v rámci komunity. Určitej nezávislosti od rodiny.
Aruna Roy, jedna zo zakladateliek Bosej akadémie, bola presvedčená o tom, že vidiecke ženy (a muži) potrebujú viac než finančnú sebestačnosť: potrebujú aj politickú moc.
S kolektívom sociálnych a politických aktivistov rozbehli organizáciu MKSS: „Asociáciu robotníkov a roľníkov ", „nestrannícky ľudový proces", ktorá sa usilovala o spravodlivú a rovnostársku spoločnosť. Ich ambíciou je posilnenie pozície chudobných vidiečanov.
Prostredníctvom organizácií pracujúcich na základnej úrovni živo obhajujú pozíciu vidieckych žien na sociálnej a politickej úrovni. Prostredníctvom Mahila Samiti (ženských skupín) zdôrazňujú zapojenie žien do miestnej politiky a ekonomiky, aby si tak ony samé aktívne zlepšili vlastnú situáciu. Zmena typu „urob-si-sám“ prostredníctvom vzdelávania, zdieľania poznatkov a politickej samosprávy.
Keď sa ľudia dožadovali zákona o „práve na informácie“, zároveň tým posilňovali svoju túžbu byť súčasťou demokratického systému – systému, v ktorom by si ich mocní spravodlivo vypočuli a pri navrhovaní zákonov by zobrali do úvahy aj ich hlas. Cieľom bolo vybudovať koncept participatívnej demokracie, dosiahnuť, aby si tí, čo sú pri moci, uvedomili, že obyčajný človek teraz chce mať svoj podiel na vládnutí.
Ekofeminizmus
A čo životné prostredie – v dobe, keď je trvalo udržateľný rozvoj celého sveta ohrozený vážnou krízou spôsobenou klimatickými zmenami a problémami okolo duševného vlastníctva? Súčasťou poslania ekofeministiek je nanovo definovať spôsob, akým sa spoločnosti pozerajú na produktivitu a činnosť žien a prírody. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa „materialistické ekofeministky“ sústreďujú viac na aktuálne životné podmienky žien a menej na mystické spojenie s prírodou. Diskutujú o ekonomických a politických záležitostiach a spojenie s Veľkou Matkou Prírodou používajú len ako metaforu.
Vandana Shiva je aktívna ekofeministka. S programom svojej organizácie Navdanya nazvaným Rozmanité ženy za rozmanitosť sa pokúša obhajovať globálnu kampaň žien zameranú na biodiverzitu a kultúrnu rozmanitosť. Tento program tlmočí hlasy žien z miestnych a začiatočníckych úrovní na globálnych fórach a medzinárodných vyjednávaniach.
Za tie roky sa organizácia rozvinula do nenásilného odporu a opozície voči globalizácií, genetickému inžinierstvu a patentovaniu živých organizmov. Ženské ekologické hnutia ukázali, že dominantné modely ekonomického rozvoja a vedeckého pokroku sú založené na konkrétnej definícií produkcie a poznania, ktorá ženám a komunitám tretieho sveta upiera rolu tvorcov ekonomických a intelektuálnych hodnôt. Ekonomická globalizácia prehlbuje tento typ exklúzie a tým ohrozuje prežitie a integritu miestnych komunít.
Vplyvy ekonomickej globalizácie dramatickým spôsobom štrukturujú systémy produkcie, vytvárania a využívania poznania. Globalizácia tiež „zneviditeľňuje“ a ničí ženskú prácu, inteligenciu, činnosť prírody, integritu ekologických procesov. Ženy a lokálne indické komunity reagujú na tieto ničivé a rozvratné dopady globalizácie tým, že sa angažujú v nových, práve sa rodiacich spôsoboch boja o prežitie.
Využívanie technológií ako napríklad solárnej energie im umožňuje stať sa nezávislými na inžinierskych sieťach, čo ekofeministické hnutie považuje za veľmi dôležité. Je však jasné, že ekofeministické hnutie by uprednostnilo stredný stupeň technológie, „primeranú technológiu“2.
Primeraná technológia
Primeraná technológia je navrhnutá s osobitným ohľadom na environmentálne, kultúrne, spoločenské a ekonomické aspekty komunity, pre ktorú je určená. Keď sú pri jej konštrukcii dodržané tieto ciele, vyžaduje si primeraná technológia spravidla menej zdrojov, ľahšie sa udržiava, má nižšiu celkovú cenu a menej zaťažuje životné prostredie ako vyspelé technológie.
Primeraná technológia väčšinou preferuje riešenia, ktoré vyžadujú viac fyzickej práce ako kapitálu, aj keď – ak to nevedie k zvýšeniu ceny alebo ceny údržby – dbá sa aj na zníženie množstva fyzickej práce. V praxi ide často o niečo, čo môžeme charakterizovať ako „najjednoduchšia technologická úroveň, ktorá efektívne slúži zamýšľanému účelu na konkrétnom mieste.“ (Wikipédia)
Tento termín nás vracia späť tam, kde sme začali: posilnenie pozície vidieckych žien prostredníctvom premyslených ekotechnologických riešení.
Počas mojej návštevy na Bosej akadémii na začiatku tohto roku tam práve prebiehal šesťmesačný tréning pre účastníčky z Bhutánu a Mauretánie.
Celkovo 40 žien spolupracovalo v otvorenom prostredí, kde je najdôležitejším faktorom praktická výmena vedomostí. Indické solárne inžinierky-priekopníčky vyučujú svoje budúce kolegyne z Ázie a Afriky bez používania zložitých technických výrazov. Počas celého výcviku si spolu s procesmi a metódami vymieňajú aj skúsenosti a zodpovednosť, čo je dôležitejšie ako papierová kvalifikácia či dokonca spoločná reč. Konečným cieľom je úctyhodné „urob-si-sám“ vylepšenie ich rodinnej situácie a situácie komunít, v ktorých žijú.
Záver
Keďže sociálny faktor je na Bosej akadémii rovnako dôležitý ako faktor poznania, je prístup Bosých inžinierok k technológiám otvorený, bez intelektuálnych obmedzení.
Účastníčky majú pocit slobody. Z učenia sa tým pádom stáva niečo ako hra medzi učiteľom a učiacim sa. Homo ludens, začínajúci od nuly, odhalí záhady nových nástrojov a vypestuje si kreatívny prístup k technológiám.
Flusser povedal: „Zmena je poučná, známe je nadbytočné.“ A keďže tieto ženy nemajú žiadne technické vzdelanie, ochotne sa učia a pristupujú k učivu s nefalšovaným záujmom.
Skutočnosť, že tvorivé dielne fungujú s jednoduchou, primeranou technológiou, a tréning je zameraný na praktické porozumenie potrebné na vybudovanie a údržbu solárnych systémov, pomáha dokonca i negramotným ľuďom cítiť sa sebaisto pri prisvojovaní si týchto nových poznatkov.
Tento prístup zdola garantuje aj naozaj distribuovaný prístup k energii, čo vedie k vytvoreniu spoločenskej „mesh siete“: modelu, ktorý na Západe neexistuje.
V našich kapitalistických končinách sa obnoviteľnej energie chytili veľké energetické spoločnosti a vytvárajú modely distribúcie „zelenej energie" riadené zhora. To je situácia, v ktorej sa osamelý ekologický hráč poľahky stratí.
Náročné technológie používané na Západe vzbudzujú v neprofesionálnych inžinieroch rešpekt. Keďže je naša zelená pozícia inšpirovaná skôr luxusom ako základnými životnými potrebami, nemáme veľkú motiváciu ponoriť sa poriadne do témy: spoznať každú súčiastku, súvislosť a porozumieť, ako tá vec funguje, naučiť sa ju robiť sami!
Preto je organizovanie tvorivých dielní o týchto veciach nesmierne dôležité. Aj keby to zostalo len pri hŕstke bláznivých aktivistov experimentujúcich na svojich strechách so solárnymi panelmi a podomácky vyrobenými veternými turbínami: úlohou nás bláznov je kúsok po kúsku nadchnúť našimi „umeleckými dielami" malú, ale zvedavú skupinu ľudí. Pre klasických milovníkov umenia sú tieto diela neviditeľné, pretože necítia potrebu dozvedieť sa o alternatívnych „mesh“ sieťach či pohyblivých mestských uzloch vytvorených s pomocou „preparovaného techno-bicykla“.
Ale jedného dňa budú mať práve hráči, ktorí dokážu fungovať mimo inžinierskych sietí, v rukách všetky tromfy!
Annemie Maes / OKNO / so-on má magisterský titul z výtvarného umenia a kulturológie. Je zakladateľkou so-on, umeleckej skupiny zaoberajúcej sa obrazom, zvukom a technológiami. Vo svojich umeleckých projektoch skúmajú prienik medzi inštaláciami, performance a audiovizuálnou kompozíciou. Ťažiskom ich práce je identifikovanie inovácie a zmeny pri tvorbe umeleckých diel, ako aj zameranie na nové estetické prezentačné techniky. Annemie Maes sa ako spoluzakladateľka organizácie OKNO intenzívne angažuje v kultúrnom aktivizme a je zodpovedná za každodenné fungovanie organizácie.
|
