|
Ak sa na Barbie pozeráme ako na obyèajný predmet, môžeme ju popísa ako objekt z umelej hmoty a polyesteru sformovaný do podoby atraktívnej dospelej ženy. Práve táto podoba je okamžite identifikovate¾ná. Pod¾a M. G. Lorda je celkom možné, že Barbie je najvýznamnejšou ikonou americkej kultúry konca dvadsiateho storoèia. Rozdiel je však v tom, že kým ikony sú zväèša uctievané práve pre ich unikátnos, Barbie je masovo vyrábaným konzumným produktom populárnej kultúry.
Do akej miery je bábika Barbie odrazom našej spoloènosti a do akej miery dáva možnos slobode prejavu? Má èosi, èo by sme mohli považova za jej identitu? Ako reaguje firma Mattel na fanúšikov a umelcov, ktorých vlastné koncepcie bábiky nájdeme na poèetných internetových stránkach?
Od jej debutu v roku 1959 sa predali viac než dva bilióny bábik. Pod¾a odhadov sa každú sekundu predajú v niektorej z viac než stoštyridsiatich krajín, kde je Barbie dostupná na trhu, približne dva kusy. Hraèky obvykle nemajú dlhý život – odchádzajú a prichádzajú pod¾a toho, èo je práve "in". Aj preto je skutoènos, že sa popularita bábiky Barbie dokázala udrža na vrchole po viac než štyri desaroèia politických, kultúrnych a sociálnych zmien, hodná uznania. Dosiahnu takýto úspech znamenalo programovo prispôsobova Barbie duchu doby. Okrem iného to znamená, že sa z nej stal miniatúrny, no hmatate¾ný preh¾ad módy a módnych trendov (najmä v USA) od pädesiatych rokov až doteraz. Pod¾a Jennifer Craikovej neexistuje niè, èo by vyrozprávalo dejiny jedného národa lepšie než práve Barbie.
Hoci je Barbie neživý predmet, je ažké oznaèova ju ako "to" alebo "ono". Fakt, že Barbie je v oèiach verejnosti jednoznaène "ona", ilustruje jej ponímanie ako "osobnosti". Osobnos Barbie – keïže nejde o skutoènú osobu – je umelo vytvorená, nie je teda založená na osobných vlastnostiach, ale výluène na imidži. A ako sa ïalej ukáže, práve táto imidžom stvorená persona naznaèuje, že hranice osobnosti Barbie nie sú vymedzené nièím iným, iba obrazotvornosou jej majite¾a.
"Na poèiatku stvoril Mattel Barbie"
Za tvorkyòu Barbie je považovaná Ruth Handlerová, spolumajite¾ka firmy Mattel. Nápad vytvori "dospelú" bábiku jej skrsol v hlave, keï pozorovala svoju dcéru Barbaru a jej kamarátky, ako sa hrajú s figúrkami vystrihnutými z papiera: "V tej hre si predstavovali svoj život ako dospelé. Používali bábiky na to, aby reflektovali svet okolo seba. Ich bábiky sedeli a rozprávali sa ako skutoèní ¾udia. Rada som ich pozorovala a myslela som si pritom: keby sa dal tento spôsob hry premietnu do priestoru, bolo by to nieèo výnimoèné."
To, èo Handlerová h¾adala, nakoniec našla na výlete vo Švajèiarsku: bábika Bild Lilli, vytvorená pod¾a povojnovej komiksovej postavy z nemeckého denníka Bild Zeitung, sa predávala v trafikách ako "vtipný darèek" pre mužov. Jedna z reklám na predchodkyòu Barbie napríklad bola: "Lilli je vždy diskrétna – èi už viac alebo menej vyzleèená." Je zaujímavé, že zatia¾ èo Lilli a prvá Barbie boli po fyzickej stránke takmer rovnaké, z morálneho h¾adiska azda nemohli by rozdielnejšie. Kým Lilli predstavovala pornografickú karikatúru, Barbie mala už od samého zaèiatku imidž dôstojnej americkej dámy zo stredných vrstiev. A napriek tomu, že pod¾a prvých marketingových prieskumov považovali americké matky Barbie za trochu nebezpeènú (teda až príliš sexy pre mladé dievèatá), ich dcéry boli jej dospelými tvarmi od zaèiatku fascinované.
Hoci je Barbie èasto zatracovaná za jej prehnanú, až zvrátenú ženskos, v èase zrodu bola Barbie priam zjavením. Hraèky, s ktorými sa dievèatká hrávali dovtedy, zdôrazòovali rolu žien – matiek, živiteliek rodiny. V porovnaní s nimi bola Barbie ženou, ktorá sa o seba dokázala postara sama, vïaka zamestnaniu modelky a módnej návrhárky. Okrem toho nemala manžela a deti, ktorí by jej boli na príaž – jednoducho, Barbie bola "svojou paòou". Jej najvýznamnejší spoloèenský prínos je zrejme v tom, že bola úplne iná ako ostatné dovtedajšie hraèky. Zatia¾ èo výroba bojových, "akèných" postavièiek pre chlapcov bola len ïalším krokom nadväzujúcim na produkciu vojaèikov na hranie, Barbie, ktorá vystupuje ako celkom nezávislá postava, úplne zmenila hranie ženských rolí.
Barbie síce nemá manžela (ten by jej zbytoène komplikoval život), ale verejnos si žiadala nejakú mužskú postavu, ktorá by stála po jej boku. Toto prianie verejnosti po mužskej figúrke v jej živote môže by chápané ako túžba znovunastoli bežné spoloèenské konvencie. ¼udia považovali za vhodné, aby mladú dámu sprevádzal do spoloènosti muž. A tak napriek tomu, že Mattel najprv z obáv zo slabej rentability nemal v úmysle vyrába mužský ekvivalent bábiky, v roku 1961 prišiel na trh s Kenom. Avšak jeho pozícia nebola rovnocenná s postavením Barbie – marketingová kampaò Mattelu dala jasne najavo, že Ken je tu len na to, aby robil Barbie spoloènos – ak si to praje (èo viedlo k jeho prezývke "stály doplnok Barbie").
Telo Barbie
Typ postavy, akú mali prvé bábiky Barbie, je nepochybne odrazom západného kultúrneho ideálu dvadsiatych rokov – "dlhé nohy, dlhé ruky, štíhly pás, kypré poprsie a dlhý krk." Hoci poèas nasledujúcich rokov zostala podstata tridsacentimetrovej bábiky z polyvinylchloridu v zásade rovnaká, nejaké zmeny sa s jej telom predsa len udiali. Napríklad v roku 1967 sa Barbie podrobila "celkovej zmene" – dokázala sa zohýba a otáèa v páse, mohla nakláòa hlavu, otáèala a ohýbala rukami a nohami. Jej tvár vyzerala mladšie a štíhlejšie, Barbie používala menej mejkapu a strih vlasov podriadila trendu dlhých rovných lokní. Mnohé zo zmien by sa dali interpretova ako reakcie na zmeny v ženskej móde. Táto Barbie bola "mladšia, nevinnejšia a omnoho menej vášnivá".
Barbie èasto púta pozornos v súvislosti s prehnanou ženskosou jej tela, vïaka èomu býva jej postava oznaèená ako "krutá paródia na ženské telo." Jeden z jej odporcov tvrdí, že ak by bola Barbie skutoèná, celkom iste by bola telesne postihnutá. ¼udské telo jednoducho nemôže unies archu jej objemnej hrude na takých tenuèkých nožièkách.
Jednou z najèastejších výèitiek adresovaných Barbie je, že bábika spolu s ïalšími médiami – televíziou, èasopismi, filmami – propaguje ve¾mi špecifický a pre ve¾kú väèšinu žien nedosiahnute¾ný model "postavy snov". Serióznejšie kritiky považujú bábiku za jednu z príèin, kvôli ktorej mnoho mladých dievèat trpí poruchami stravovania (napr. anorexiou a bulímiou). Barbie totiž ovplyvòuje ich vnímanie vlastného tela. Navyše je na rozdiel od médií, ktoré umožòujú len vizuálny kontakt, aj nieèím, èoho sa možno dotknú, jej vplyv je preto silnejší. Ïalší z kritikov sa domnievajú, že Barbie podporuje nepravdivé presvedèenie, že dokonalý výzor je podmienkou životného úspechu.
Bábikiným telom je fascinovaný aj vedecký svet. Osobitná pozornos sa venovala prepoèítavaniu Barbiiných proporcií na ¾udské miery a ich porovnávaniu s telesnými mierami dospelej ženy (ak pre niè iné, tak aspoò pre zábavu). Pod¾a jednej z takýchto štúdií by mala "¾udská" Barbie približne 170 centimetrov a vážila by 50 kilogramov, s mierami 99 – 45 – 83. V inej štúdii sa zistilo, že pravdepodobnos narodenia ženy s takýmito mierami je jedna ku sto tisíc.
Postmoderná Barbie
Joanne Finkelsteinová vo svojej knižke The Fashioned Self skúma, akými spôsobmi ¾udia chápu fyzický výzor. Hoci je pravda, že náš výzor je v podstate umelým výtvorom, ktorý je uspôsobený tak, aby vyvolával istý dojem, zvykne sa èasto spája s urèitými emocionálnymi vlastnosami – hovoríme napríklad, že istá osoba má "úprimnú tvár". Ak niekto zmení svoj výzor pomocou farby na vlasy, plastickej operácie a podobne, ¾udia ho vnímajú tak, akoby sa s jeho výzorom zároveò zmenilo aj nieèo viac, než len fyzická stránka jeho existencie. Pod¾a Finkelsteinovej existuje èosi ako "konšpirácia vo vnímaní", ktorá je zodpovedná za to, že aj umelo "vylepšené" tváre a telá sú vnímané tak, akoby prirodzene súviseli s charakterom osoby. Vïaka tomuto javu sa stiera hranica medzi imidžom a realitou. Navyše sa na tom, ako sú vnímané naše fyzické telá, podie¾a mnoho aktuálnych okolností a všeobecne rozšírených zvyklostí. Napríklad štíhlos je relatívna charakteristika, ktorá sa mení s dobou, èo znamená, že by štíhly nie je stabilná èrta. Napriek tomuto faktu však ïalej platí, že ¾udia sú posudzovaní na základe svojho výzoru. Baudrillard ponúka riešenie tohto paradoxu – pod¾a neho sa za atraktívne nepokladá nieèo, èo vychádza zvnútra èloveka, ale skôr schopnos "zaobstara" si dostupnými prostriedkami pekný výzor. V hre je teda myšlienka imidžu, ktorého význam v postmodernej spoloènosti prudko vzrástol. Èlovek si vyberie "správny" imidž, aby tak vylepšil svoj vzh¾ad. Finkelsteinová tvrdí, že ¾udia si obstarávajú imidž podobne ako akýko¾vek iný tovar. Imidž je následne použitý ako urèitý hodnotiaci výrok o charaktere osoby: "Som Marlboro chlapík." "Som èlen Pepsi generation."
Imidž, ktorý výrobky propagujú, však nemá zakotvenie v realite – neexistuje stav "bytia èlenom Pepsi generácie", je iba urèitý imidž, ktorý poskytuje žiadaný efekt. Medzi veci (napríklad nealkoholické nápoje) a urèité stavy (niekto je "v pohode") sa položí znamienko rovnosti, trebárs prostredníctvom reklamy. Kúpa veci by potom mala znamena aj kúpu vytúženého postavenia. Experimentovanie s rôznymi imidžmi však nevedie k vytvoreniu self (svojej identity, seba), ale skôr k vytvoreniu imidžu, ktorý sa za self považuje.
Telesný vzh¾ad tak nie je reprezentáciou identity, ale existuje akoby oddelene od nej. Pod¾a teórie Jeana Baudrillarda mal imidž rôzne fázy: fázu, v ktorej odrážal základnú realitu; ïalšiu, v ktorej maskoval realitu; a v poslednej zakrýval absenciu základnej reality. Na zaèiatku je imidž ešte stále spojený s realitou, avšak v poslednom štádiu “nemá žiaden vzah k realite, je svojím vlastným simulakrom." Takže imidž a teda aj self sú púhym povrchom.
Barbie – to je móda a trend
Bábika Barbie je neživý predmet, ktorému bola implantovaná osobnos a životný štýl. Je dokonalým príkladom verejného simulakra. Jej osobnos existuje vïaka imidžu, ktorý jej vytvorili. Nielenže osobnos Barbie jej nie je vlastná, ale nie je ani stála, pretože sa mení doslova tisíckrát za rok. Ako hovorí zástupca firmy Mattel: "Barbie je zmena."
Zmeny osobnosti sú u Barbie dosiahnuté rôznymi spôsobmi – zmenou jej vzh¾adu (napríklad "vášnivá ryšavka"), èastejšie však zmenou šiat a doplnkov, ktoré sú vyjadrením rôznych životných štýlov. Barbie má nepredstavite¾ne ve¾a rôznych kariér a ob¾ubuje ohromné množstvo zábaviek na vo¾ný èas. Barbie už bola modelka, doktorka, zubárka, veterinárka, baletka, víazka olympiády, environmentálna aktivistka, vojaèka a rocková hviezda, a mnoho iných postáv. Barbie môže vykonáva akéko¾vek zamestnanie a prís na každú party: cez deò môže by doktorka a v noci zase krá¾ovná diskoték. Pokia¾ má tie správne šaty a doplnky, bez námahy spåòa všetky fantázie svojich ¾udských priate¾ov.
Barbie nemá fixnú identitu, nemá žiadne self. Môžeme ju vníma len ako súhru rezonancie medzi rôznymi identitami. Dievèatá, ktoré sa s bábikou hrajú, majú neobmedzené množstvo volieb. Vhodným výberom doplnkov a improvizáciou môžu do Barbie premieta všetky vlastné túžby, môžu si vyskúša to¾ko nových rolí, ko¾ko sa im zapáèi.
Alternatívna Barbie
Hoci sme videli, že Barbie nemá žiadnu vlastnú identitu, predsa i v tejto oblasti stanovil Mattel pravidlá hry. Barbie je síce nadšenou vyznavaèkou módy, ale vždy stojí skôr na konzervatívnejšej strane. Nikdy u nej "neleteli" nové trendy. Barbie napríklad nikdy nemala svojho ob¾úbeného rockového speváka. Nemala ani punkového "kohúta" na hlave, ani trièko s politickým sloganom alebo výzvou na akýko¾vek druh "oslobodenia sa" . Nikdy neštrajkovala a nefajèila cigarety. Keïže marketingové stratégie firmy sa zamerali hlavne na malé dievèatká, museli by opatrné i v tom, èo robí Barbie vo vo¾nom èase. Barbie musela by síce "in", ale vždy v rámci väèšinových záujmov a prevládajúcej orientácie. Napriek tomu sa párkrát stalo, že neúmyselne oslovili urèitú menšinu, ktorá sa vzápätí stala jej cie¾ovou skupinou – ako to bolo v prípade modelu Earring Magic Ken na zaèiatku devädesiatych rokov. Tento Ken bol odetý do kombinácie fialového vinylu a siekoviny levandu¾ovej farby, vo vlasoch mal preliv, nosil zlaté náušnice a striebornú retiazku s príveskom – takže sa mu dostalo vrelého prijatia zo strany homosexuálov, èo z neho vytvorilo najpredávanejšieho Kena vôbec.
Poèas vianoènej sezóny v roku 1996 sa v sanfranciskom obchode s názvom In-jean-ious zaèali predáva bábiky, ktorým sa ¾udovo hovorilo "Anti-Barbie." Medzi nimi nechýbali napríklad Prostitútka Barbie alebo Barbie – krá¾ovná pova¾aèiek. Tieto prerobené Barbie sa dodávali v originálnych krabiciach, s prepísaným názvom a logom firmy na "Motel". Nové bábiky obohacovali Barbie o niektoré z identít, ktoré jej boli dovtedy odopierané. Jedna z nich mala v ústach nedofajèenú cigaretu, v jej platinových vlasoch presvitali èierne korienky, za nohu sa jej držalo malé diea a nápis pri nej hlásal: "Môj foter prisahal, že sa bozkávam najlepšie z celej krajiny!" Ïalšia bola v skutoènosti Kenom v parochni a v župane. Odpoveï Mattelu bola v zásade akceptujúca a pragmatická: "Skutoènos je taká, že Barbie sa stala kultúrnou ikonou a adaptovali ju rôzne èasti spoloènosti. Naša spoloènos je ve¾mi pestrá – a Barbie to rešpektuje." Napriek tomu však Mattel spoloènos In-jean-ouis zažaloval a súdny spor vyhral..
Iná skupina aktivistov, ktorá si dala meno Barbie Liberation Organization, zorganizovala v roku 1989 akciu s cie¾om upozorni na to, že Barbie umocòuje rodové stereotypy. Skupina vymenila hlasové aparáty v tristo baleniach s Barbie a GI Joe v celých Spojených štátoch. Medzi výrokmi, ktoré sa ozývali z úst Barbie, boli aj tieto: "Pomsta je moja.", "Zdochni, Kobra!" a "Màtvi neklamú." GI Joe sa nechal tiež poèu: "Poïme nakupova." a "Nikdy nebudem ma dos šiat." To, èo Barbie Liberation Organization nazvala "politickým umením", však Mattel oznaèil za "falšovanie výrobkov." Faktom zostáva, že zmyslom tejto akcie bolo poukáza na potrebu rozšírenia repertoáru toho, èo Barbie "hovorí", a teda aj èo "znamená." Výrobca nemá v úmysle dovoli rôznym aktivistom, aby svojim konaním zmenšili zárobkový potenciál, ktorý trhovo ve¾mi úspešná ikona má. Na druhej strane si však uvedomuje, že kreatívni ¾udia – väèšinou umelci – vidia v Barbie symbol, ktorý je hodný tvorivého spracovania. Hoci sa Mattel snažil právne sankcionova niektoré z umeleckých diel, ktoré majú do èinenia s bábikou (napríklad knihu Andyho Warhola s názvom The Art of Barbie), neprestajne sa objavujú nové a nové neautorizované diela. Lord komentuje túto situáciu takto: "Mattel chce ma v súvislosti s Barbie verejnos pod doh¾adom, avšak verejnos má iné plány." Diela ako Týraná Barbie (..ale Kena to mrzí) od Susan E. Grove a Barbie ako fetiš stavajú Barbie do bezprecedentných pozícií a vyvolávajú polemiky o mieste ženy v spoloènosti a všadeprítomnosti Barbie ako ikony.
Inou alternatívou k fyzickému modifikovaniu bábiky je poèítaèová technológia, pomocou ktorej sa premeny dajú dosiahnu jednoduchšie a prostredníctvom internetu ich možno prinies k väèšiemu poètu ¾udí.
Barbie na internete
Manipulácie s Barbie v zmysle prezliekania a rôznych pozícií majú prakticky neobmedzené možnosti. Fyzickú premenu Barbie vnímajú ¾udia ako premenu jej imidžu, a tým aj osobnosti. Dôvody na "mrzaèenie" Barbie sú rôzne – od nespokojnosti s komercializáciou bábiky, cez nesúhlas s jej výzorom, až po prianie reflektova vlastnú subkultúru, alebo jednoducho pre zábavu. Existujú doslova tisícky internetových stránok od fanúšikov Barbie, rovnako oznaèované ako "anti-Barbie" stránky.
Decline of Civilization Barbie page (Barbie-stránka zániku civilizácie) zobrazuje viaceré linky k obrázkom zmutovanej Barbie. Napríklad v Barbies for Millenium Catalogue (Barbie pre miléniový katalóg) nájdeme fotky Barbie štýlovo podobné tým, ktoré používa Mattel vo svojich reklamách. Jediný rozdiel je v obleèení a doplnkoch – Barbie v katalógu je obleèená do rúch ako zvieracia kazajka a podobne.
Twenty-first Century Cyborg Barbie (Barbie – kyborg dvadsiateho prvého storoèia) tvaruje Barbie do podby rôznych techno-hrdinov (napríklad Terminátora). Skippyho stránka (Skippy's site) zverejòuje množstvo esejí, opisujúcich jej život, od svadby Barbie a Kena až po jej smr a pohreb. Ïalšie stránky umiestnili Barbie do alternatívnych životných štýlov a subkultúr, robia z nej napríklad poèítaèovú hackerku, vyznávaèku piercingu, èi žienku domácu.
Nie všetky stránky sú však výrazne v štýle "anti-Barbie": umelec Dean Brown urobil sériu štylizovaných fotiek, ktoré umiestòujú Barbie do najznámejších umeleckých diel.
Umelecké "h¾adanie" iného typu ponúka stránka Marka Napiera The Distorted Barbie (Pokrivená Barbie). Obzvláš zaujímavá je séria alternatívnych Barbie. Napier digitálne modifikoval jeden z prvých modelov Barbie a vytvoril pre òu kamarátky – Škaredú a tuènú Barbie, Mentálne retardovanú Barbie a ïalšie.
Zmyslom všetkých "anti-Barbie" stránok je rozšíri jej imidž. Pozície, na ktorých sa Barbie na stránkach zjavuje (chudobná, tuèná, nadrogovaná, tehotná atï.) sa snažia znies ju z piedestálu, ktorý pre òu vytvoril Mattel, do "temnej", ale predsa len reality. Nálepka, ktorá oznaèuje tieto aktivity ako "Anti-Barbie", je teda zrejme nesprávna.
Barbie môže by aj vami
Za bábikin enormný úspech je pravdepodobne sèasti zodpovedná skutoènos, že jej výzor sa neustále prispôsobuje meniacim sa normám spoloènosti. Dievèatká dnešnej doby by si už asi ažko našli cestu k prvému modelu Barbie. V tých èasoch chceli mladé ženy vyzera staršie a sofistikovanejšie, dnes je v móde detskejší výzor. Zmena imidžu Barbie sa tak stala nevyhnutnosou, ktorá je potrebná na udržanie jej stálej popularity.
Výsledkom snahy výrobcu stavi na konzervatívnos je fakt, že Barbie dnes reprezentuje strednú vrstvu. Na druhej strane vyprodukoval Mattel také množstvo doplnkov, dovo¾ujúcich Barbie vykonáva tie najrôznejšie povolania a zábavky, že jej identitu v žiadnom prípade nemôžeme poklada za nemennú. Umelci, fascinovaní Barbie ako ikonickým predmetom – a nielen oni – si význam imidžu uvedomili a vytvorili nespoèetné množstvo variácií na túto tému. Ukázali, že vhodnou zmenou šiat, doplnkov, kontextu, alebo vizuálnou manipuláciou sa Barbie môže sta kýmko¾vek.
|
