|
PREKLAD Jana Bašnáková
Vízia
Keď sa stretnú ľudia s mediálnym umením (pomenovania tohto žánru sa líšia), často ich zarazí, že mu zdanlivo chýba konceptuálny obsah. Pri mediálnom umení je však v porovnaní s inými súčasnými umeleckými formami menej zjavné ako ho uchopiť a aké k nemu zaujať stanovisko. Zvyčajne nenájdeme žiadne osobné stopy Autora, nie je jasné, prečo si zvolil konkrétny technologický prístup. Vďaka záľube tvorcov v abstrakcii sa zdá, že dielu chýba podstata.
Ľudia však často prehliadajú svetonázor implicitne prítomný vo veľkom percente experimentálneho mediálneho umenia – a autor im ho len zriedka vysvetlí.
V texte sa budem venovať niektorým pojmom, ktoré sú pre tento svetonázor kľúčové, aj keď kvôli stručnosti nepôjde o vyčerpávajúcu analýzu. „Emergentné správanie“, „algoritmus“, „generatívne“ a pod., nie sú len skvelé módne pojmy, ale tiež vlákna, z ktorých je utkaná realita, a lupa, cez ktorú môžeme túto realitu pozorovať.
Emergentné správanie je hybnou silou mnohých komplexných systémov. Z interakcie veľkého množstva relatívne jednoduchých jednotiek vznikajú bez zásahu niekoho alebo niečoho nové a koherentné štruktúry, vzorce a vlastnosti.
Algoritmus je množina pokynov na vykonanie nejakej činnosti. Od receptov až po počítačové programy. Algoritmy môžeme považovať za metódy, ktoré sú v pozadí procesov.
Generatívne umenie využíva algoritmy na generovanie umeleckých diel. Prostredníctvom tejto metódy nikdy nevzniknú dve úplne totožné umelecké diela. Do popredia sa tak dostáva dôležitosť procesu v mediálnom umení.
Keďže každé umelecké dielo môžete vygenerovať toľkokrát, koľko len váš systém znesie, je individuálne dielo – ktoré v mnohých iných umeleckých formách nadobúda hodnotu konkrétneho objektu – len momentkou dynamickej entity.
Keď zoberiete spomínané koncepty a skombinujete ich s nikdy neutíchajúcim vplyvom technológií na spoločnosť a život, to napätie medzi modernistickým a organickým prístupom, zrodí sa hlboká a relevantná oblasť umenia, z ktorej ťažia umelci inklinujúci týmto smerom.
Je to perspektíva, ktorá vás pozýva k vnímaniu sveta ako dynamickej, neustále sa meniacej kaleidoskopickej štruktúry zloženej z podprocesov. Číra fascinácia hľadania emergentných vzorcov vo všetkom, nachádzanie seba-podobnosti v stromoch a oblakoch, objavovanie vzorcov v tom, ako sa organizujú skupiny ľudí, ako spolu komunikujú a vytvárajú siete a budujú urbánne tkanivo – to je niečo, čo vás nikdy neprestane lákať.
Tento spôsob nazerania na svet možno prirovnať k zmene perspektívy, ktorú nám vnútila prvá fotografia Zeme z vesmíru, k uvedomeniu si, že existuje niečo ako externý pohľad, a že sme na tejto modrej guli všetci spolu.
Osvojenie takéhoto pohľadu na svet, alebo akejkoľvek inej novej perspektívy, vás obohatí. Ale keď ste v tejto oblasti laikmi – a tými je väčšina umelcov a divákov – môže vás to zlákať k unáhleným záverom, k neplatným analógiám, a predovšetkým k tomu, že im začnete prisudzovať určitú hodnotu.
Keď sa napríklad cez prizmu algoritmickej perspektívy pozrieme na ekonómiu, pochopíme, že centrálne riadená ekonómia nemôže fungovať, pretože jej chýba vstup zdola. Keď pozorujete interakcie autonómnych agentov, vidí sa vám idea vzniknutej anarchistickej spoločnosti – príklad emergencie – dokonale logická, ale človek sa poľahky pustí o krok ďalej, do abstrakcie, ktorá je už príliš abstraktná, do príliš absurdnej redukcie, a do príliš nezmyselného zovšeobecnenia.
Viem si predstaviť, že teraz sú asi niektorí čitatelia v rozpakoch nad tým, ako veľmi tu miešam umenie s vedou. Ak však zoberieme do úvahy, ako intenzívne sú veda a umenie prepojené historicky a v praxi, bude vás táto nesystematičnosť menej znepokojovať.
Navyše by sme vzťah umenia a vedy mohli považovať za podobný vzťahu prírodných vied a filozofie, ktorý je všeobecne akceptovaný. Veda ponúka témy a metódy, ktoré odzrkadľujú stav spoločnosti a umelci na nich môžu ďalej stavať, vymaniť sa spod jarma vedeckej metódy a zaviesť ich do kultúry.
Dôležitý moment takého prístupu je, že vylučuje umenie založené na persóne umelca vo forme introspekcie a intuície. Ukázalo sa, že introspekcia a intuícia sú veľmi slabé a obmedzené metódy na skúmanie určitých fenoménov, a to práve tých, o aké sa umelci často zaujímajú.
Pri témach ako sú vedomie, percepcia, spoločnosť, politika, príroda, čas je prístup založený na uvedených konceptoch a príbuzných oblastiach oveľa lepšie ukotvený a zaujímavejší.
Slovné spojenie „umenie imitujúce život“ možno teraz nadobudlo celkom nový význam, čo je fascinujúcejšie ako život a umenie vyvíjajúce sa podľa rovnakých algoritmov.
Prax
V predchádzajúcej sekcii som načrtol konceptuálny rámec generatívneho mediálneho umenia. Takýto prístup má veľa dôsledkov pre tvorbu, prezentovanie a percepciu umenia nových médií.
Pre mediálneho umelca je „prenájom technikov“ slepou uličkou. Ak umelec nerozumie technickým možnostiam a obmedzeniam cesty, ktorú si zvolil, nemôže rozumieť ani vlastnému umeleckému dielu. Okrem toho by technici a inžinieri v úzkom zmysle slova nepracovali s rovnakým mentálnym nastavením, čím by vznikla priepasť medzi konceptuálno-estetickým aspektom diela a jeho technickým prevedením. Takéto rozdeľovanie ide proti podstate mediálneho umenia. Tento prístup často vedie k bludnému kruhu zvyšujúcich sa rozpočtov a rozčarovania z výsledných diel.
Mal by byť každý umelec zároveň aj inžinierom? Toto je zlá interpretácia problému.
Zdá sa, že je tu akási neochota, či dokonca strach, zaoberať sa technológiami ináč ako z pozície užívateľa.
Každý, kto vie robiť s počítačom, sa dokáže naučiť jednoduché programovacie koncepty, používať príkazový riadok alebo spájkovať. Cieľom nie je vychovávať geniálnych elitných programátorov. Cieľom je dokázať zosynchronizovať vlastné myslenie s dostupnými technológiami. Programovanie je o sekvenčnom myslení a vizualizácií. Ak zvládnete toto, dokážete komunikovať s vrstovníkmi a vytvoriť ten najprirodzenejší organizmus na tvorbu mediálneho umenia – kolektív.
Tradičné umelecké školy síce neponúkajú v oblasti programovacích nástrojov príliš veľa, ale mnohé organizácie, ako napríklad goto10.org a xmedk.be, vám umožnia naštartovať sa na ich bezplatných alebo lacných tvorivých dielňach.
Osobne nie som príliš zdatný programátor v čomkoľvek inom okrem môjho obľúbeného nástroja Max/MSP. Ale pochopenie základov logiky systému mi umožnilo komunikovať s ľuďmi, ktorí vedia používať iné nástroje, alebo spraviť malé úpravy vo voľne dostupnom kóde, aby sa dal použiť na moje/naše projekty.
To isté platí o vedeckom výskume. Nemusíte byť vedcom na to, aby ste sa oboznámili s prácou nejakého výskumníka. Najmä v Spojených štátoch je celkom bežné, že vedci publikujú knihy zrozumiteľné aj pre „inteligentných laikov“. Integrovať ich s popularizačnými textami alebo snáď aj so špecializovanejšími článkami nie je až taký hrozivý projekt, ako by sa mohlo zdať. Napríklad kvôli môjmu projektu Mai som sa ponoril do tém umelej inteligencie a tvorivosti. Sú to veľmi zložité záležitosti, ale z umeleckého hľadiska sa dali absorbovať do tej miery, aby som mohol tému spracovať zaujímavým spôsobom.
Proces učenia a aktívneho skúmania pri tvorbe mediálneho umenia sa odrazí aj na spôsobe prezentácie výsledného umeleckého diela. Tá je zvyčajne viac zameraná na proces. Toto ľudia často nechápu správne. Keďže pri tvorbe sú koncept, technológia a estetika navzájom komplikovane prepojené, mediálne umelecké dielo nikdy nie je hotové a nemusí mať ani fixnú konkrétnu podobu.
Počas tvorby sa rovnováha medzi týmito aspektmi mení. Konceptuálny náčrt sa môže rozvinúť cez technické overenie prototypu, k plnohodnotnej inštalácií, nahrávke, internetovému streamu alebo čomukoľvek inému, čo vám len napadne. Takéto a podobné formálne klasifikácie sú z hľadiska procesu, ktorý sa tu exponuje, druhoradé. Mohli by ste namietať, že v určitom bode by to predsa len malo Jednoducho Fungovať. Toto je asi najväčšia výzva, pretože „čaro“ technologických diel sa dostaví až vtedy, keď je dielo zrealizované spôsobom zrozumiteľným aj pre verejnosť. Ale malé triky, ktoré sa zrodia z poznania základov percepcie, veľmi pomôžu na vytvorenie fascinujúcich diel.
Keď umelci vytvárajú tento typ diel, vyžaduje si to iný postoj aj od organizácií. Dobré mediálne umelecké diela sú často vytvorené pre konkrétne miesto alebo prispôsobené konkrétnemu miestu. Väčšinou sú ich súčasťou aj zvukové efekty. Klasické výstavné priestory nie sú na takéto požiadavky pripravené. Je neprijateľné, ak je v tej istej, akusticky celkom nevhodnej miestnosti, viacero inštalácií naraz.
Riešením nie je ani rozdelenie miestnosti zástenami na menšie priestory. Pre mediálne inštalácie, často interaktívne, je to klaustrofobická situácia, ktorá kazí zážitok z diel.
Ja by som navrhoval vynechať megalomanské festivaly v halách, teda ak náhodou nemajú výnimočné architektonické možnosti. Organizátori by sa mali radšej sústrediť na menšie množstvo dobrých inštalácií, perfomancie, alebo ešte lepšie, mali by presunúť umenie z uzavretých miestností do verejných priestorov alebo na internet.
Verejnosť by mala vziať do úvahy ešte ďalšie veci. Rozmazáva sa klasické rozdelenie na tvorcu a publikum. Komunikácia funguje dvoma smermi, hlavne pri interaktívnych a participatívnych dielach. Účastník sa aktívne podieľa na tom, aby sa dielo plne realizovalo. Navyše nemôžeme hodnotiť kolektívne výtvory ako súčasť umeleckého diela konkrétneho autora. Kolektívne výtvory sú osobité, sú to výsledky dočasného, nehierarchického zväzku viacerých jedincov s podobnými záujmami.
Isjtar sa venuje elektronickej hudbe a mediálnemu umeniu. Hlboko ho fascinujú všetky veci v pozadí mysle, percepcie a reality. Je ústredným členom OKNO, zoskupení Society of Algorithm, Code31 a pracuje s viacerými ďalšími umelcami a kolektívami ako napríklad Jeroen Uyttendaele,Shelbatra Jashari, Masato Tsutsui, Machine Centered Humanz a So-on. isjtar.org
|
