|
Georgijov pobyt na Čukotke v novembri a decembri 2009 bol takpovediac pracovný – na tento severovýchodný špic kontinentu, ktorý sa už ani necíti byť celkom jeho súčasťou, prišiel ako kameraman. Okrem kamery však ovláda množstvo hudobných a audiovizuálnych nástrojov, niekoľko jazykov, teóriu a históriu viacerých umeleckých a humanitných oborov, kvantovú fyziku a tak ďalej. Georgij je arménskeho pôvodu a žil už na rôznych miestach (nielen) bývalého Sovietskeho zväzu. Je všestranný hudobník, performer a filmár, vystupuje v rámci viacerých hudobných a audiovizuálnych projektov (Ersatzsteile, Mikroloops) i sólo, robí si doktorát a učí na pražskej FAMU. Náš rozhovor je pokusom priblížiť sa inakosti vnímania a myslenia v krajine, ktorá sa síce nachádza na našich mapách, ale jej prázdna šíra bielosť ju posúva mimo naše bežné územia.
Čukotka, november – december 2009
Anadyr, mesto a letisko na opačnej strane zálivu. Ten ešte nie je zamrznutý, takže sa cez neho nedá prejsť taxíkom a kvôli už napadnutému snehu sa ani nedá obísť. V tom období je jedinou možnosťou vrtuľník. Krátky pobyt v meste a niekoľkodňové čakanie na spiatočný vrtuľník späť na letisko. Letecké spojenie do osady raz za dva týždne.
Osada
Keď sme prileteli, bolo asi mínus 30°. Z letiska to bolo ešte asi 20-30 km cez tundru. Prvý večer nás privítali a ponúkli nám miestne jedlo. Robia to tak pre turistov, ľudí zvonka, na ochutnanie. Ja som si dal – ani som to neochutnával, lebo som bol strašne hladný. Surové tulenie mäso a pečeň z mroža, trošku zhnitá – to je miestna špecialita. Bolo to veľmi dobré a keď som dojedol, cítil som strašné teplo. Možno metabolizmus funguje trochu inak. Prvý týždeň to bolo peklo. Bola mi strašná zima, pretože som jedol normálne jedlo v reštauráciách v Anadyre, jedlo, na aké sme zvyknutí tu. Po príchode do osady som však jedol už len to, čo jedia miestni obyvatelia a potom mi už zima nevadila. Väčšinou bolo tak mínus 20° – mínus 25° a fúkal dosť silný vietor. V dome, kde sme bývali, sa nefajčilo, tak som chodieval fajčiť von, len vo svetri. Predtým v Anadyre som sa však obliekal úplne šialene – termo-oblečenie, teplé nohavice a lyžiarske nohavice. Celý som bol obmotaný, aby mi nefúkalo. V osade som to už potom vôbec neriešil. Dal som si pod lyžiarske nohavice ešte niečo teplejšie a to stačilo. Pri pohybe a ešte s technikou je dôležité mať voľnosť. Keď človek niekam príde, chce mať určitý komfort. Ten komfort je podľa mňa veľmi dôležitý pre to, aby nový priestor nejak spoznal, aby sa v ňom mohol orientovať alebo žiť. Je dôležité dosiahnuť ten komfort a nevnímať zimu... A to dosiahneš len tým, že žiješ tak, ako žijú oni.
Aká je tam krajina?
Je úplne biela. V zime je úplne biela. Priestor tam vnímaš úplne inak. Skúsenosti, ktoré máš z mesta, s tým priestorom nesúvisia. Keď vidíš niečo v diaľke, nevieš, ako je to ďaleko. Zvyčajne vďaka porovnaniu veľkostí dokážeš rozpoznať vzdialenosti. Ale tam to nejako nefungovalo. Obzvlášť v tundre alebo na ľade na oceáne, tam vôbec nevieš odhadnúť vzdialenosti.
Pretože v zornom poli sa nič nenachádza a nemáš s čím porovnávať?
Neviem, asi je to tým, že všetko je biele. Ako keď máš papier, na ktorom nie sú bodky, ktorých sa môžeš zachytiť. Dokonca je zaujímavé, že oni nehovoria, ako je to ďaleko, ale ako je to blízko. Vzdialenosť vecí a objektov je vnímaná nie cez to, ako je to ďaleko od nás, ale cez to, ako sa tam dostať. To som pochopil na love – keď som za niekým išiel, nevedel som, ako je ďaleko, až kým som k nemu neprišiel. Si nútený úplne prežívať to, akým spôsobom sa v priestore nachádzaš. Tu sedíš a „zo svojho tela“ pozoruješ priestor, nejako analyticky mu rozumieš, aj vzdialenostiam v ňom. Tam však nemôžeš svoje telo nechať pasívne sedieť, musíš ho vziať a dokráčať s ním na dané miesto a tak pochopiť, kde to miesto je. Vidieť niektoré veci a nevedieť, ako sú vzdialené, môže byť niekedy dosť nebezpečné.
Vzdialenosti teda meriaš časom a aktivitou, ktorú musíš vynaložiť na to, aby si ich prekonal.
Asi áno, možno je to nejako spojené aj s časom. Pre mňa to ale bolo skôr spojené s tým, že ja sám sa tam musím dostať. Keď som tam potom točil, tak som používal túto telesnú skúsenosť i s kamerou. Vôbec som potom nepremýšľal v kategóriách veľkosti, ako detail alebo polocelok... Pochopil som, že jediná veľkosť, ktorá tam existuje, je celok. Všetko vidíš v celku, aj maličké drobné detaily sú zasadené v celku. Možno je to preto, že je všetko biele. Občas sa stáva vec, ktorá je dosť nebezpečná a ktorej sa hovorí snehová slepota. Zažil som to dvakrát. V jednej chvíli, keď je trošku zatiahnuté a nevidno slnko, zrazu v tundre nič nevidíš. Si úplne slepý, všetko je biele, akoby si sa ponoril do mlieka. Zmení sa svetlo, býva to tak okolo druhej poobede, o tretej už je noc... Zrazu sa ti zdá, že je všetko tesne pred tebou. Úplne bielo. Keď natiahneš ruku, tak ju vidíš. Ale inak nevidíš nič. Nie je to hmla. Odhodíš cigaretu a vidíš ju. Ale keď nevidíš nič vzdialenejšie, máš pocit, že sa nachádzaš v hmle. To je úplne zvláštne. Taká biela biela.
Sú aj ďalšie biele?
Áno, v istej chvíli začínaš vnímať, že biela farba nie je iba biela a že tam existuje strašne veľa odtieňov. Niektoré sú celkom výrazné, väčšinou večer alebo ráno, keď je slnko trošku červené alebo trošku do modra. Ale sú ešte ďalšie biele, ktoré neviem popísať. Nie sú sivé. Nelíšia sa svetelnosťou, ale sú iné. Takých bielych farieb je tam strašne veľa, tie odtiene však začneš vidieť, až keď sa na krajinu pozeráš dlhšie. Potom mi bolo akosi ľúto, keď som v Moskve prvé ráno po nočnom lete vstal a pozrel z okna. Bol tam sneh, ale biela bola všade rovnaká, všade tá istá.
To musí človeku úplne vyčistiť hlavu, keď strávi mesiac v takej krajine.
Keď som odtiaľ prišiel, strašne som sa chcel vrátiť späť. Spomienky boli veľmi silné, život tam bol úplne iný. Keď som sa rozprával s miestnymi ľuďmi, bolo vidieť, že všetko vnímajú úplne inak, aj čas. Inak rozprávajú, dosť zvláštnym spôsobom. Pamätám si jednu pani, ktorá to mala veľmi výrazné... Ale všetci tam tak rozprávali. Najviac sa mi páči, keď skončíš vetu a potom povieš aha – akoby si niečo povedal, zamyslel sa nad tým a potom si prikývol: áno, to je správne. Občas máš pocit, že ti niečo hovoria a zároveň niekde celkom vnútri v sebe sami premýšľajú o tom, ako to povedať. Nechcel som to veľmi analyzovať, ale bolo to nádherné.
Keď som sa sem vrátil, prvé dva týždne som mal pocit, že veci, ktoré riešim alebo robím a ktoré mi predtým prišli podstatné, nie sú dôležité, že sú to také blbosti.
A tam bolo podstatné čo?
Tam bolo podstatné všetko, tam sa to nedalo rozdeliť na podstatné a nepodstatné. Keď niečo riešiš, tak to vždy delíš, zvládneš tú diferenciáciu: to je podstatné, to je nepodstatné, to podstatné vyriešim. Tam to tak nefungovalo. Všetko bolo nastavené tak, že sa nič nemuselo riešiť. Jednoduché základné veci: Je piatok, vieš, že obchod je otvorený do štvrtej. V sobotu a nedeľu bude zatvorené, takže musíš ísť nakúpiť na víkend. Kúpiť cigarety, lebo inak cez víkend nebudeš mať čo fajčiť. Ideš do obchodu, po ceste stretneš známeho, ktorý ťahá veľké vrece cukr. Tak mu to pomôžeš odniesť domov, posedíš s ním, porozprávaš sa... a potom zistíš, že si posral ten obchod. Že nemáš cigy, nemáš nič. Ale mali ste pekný rozhovor. No to bola taká chyba, akú som už potom nerobil.
Malý svet sám pre seba, alebo nie?
Ľudia tam žijú akoby v izolácii – pre nich dostať sa von znamená 20-30 km cestu tundrou na letisko, odtiaľ do Anadyru, lietadlo však lieta len raz za dva týždne. Anadyr je ešte len akýsi medzisvet, odtiaľ treba odletieť na kontinent, ako oni hovorili. Niektorí sa naposledy dostali von pred dvoma rokmi, niektorí pred rokom a niektorí neboli mimo Čukotky už desať rokov. Ale nemajú pocit izolácie. Žijú tam svoj život a robia si svoje veci a to je pekné. Keď sme sa odtiaľ potom nemohli dostať, pretože nám kvôli búrke zrušili jeden let, druhý, tretí, tak som si to celkom užíval. Kvôli búrke sa nedalo dostať na letisko, potom sa dalo dostať na letisko, ale nedalo sa letieť do Anadyru, pretože bola búrka niekde medzi. Takže to muselo všetko klapnúť naraz, keď nebude búrka nikde a bude sa dať dostať aj na letisko, aj do Anadyru, aj z Anadyru do Moskvy. To sa v jednej chvíli podarilo. Ale keď tie búrky začali, ľudia hovorili, že si počkáme ešte mesiac alebo dlhšie... A ja som sa tešil, že tam zostanem na Vianoce a na Silvestra. Aj že budem prvý, kto oslávi Nový rok, lebo tam vychádza slnko a potom až o pár hodín neskôr príde do Európy.
Ja som mala podobnú skúsenosť v púšti. Ľudia v egyptskej oáze Siwa... Pre nich to nie je až tak ďaleko – do najbližšieho mesta Mersa Matruh je to 300 km a dnes už je tam cesta, nemusí sa ísť autom cez duny. Ale stále je tam určitý pocit odľahlosti. Pre všetok ten prázdny zvlnený piesočný priestor okolo.
Hej, to je niečo podobné. Pre mňa je to fascinácia z detstva, keď sme sa hrali v púšti. Keď som mal dvanásť, znova som sa vrátil do Kazachstanu na tie miesta. V detstve ma ktosi naučil, že keď niekam ideš v púšti, musíš ísť rovno a keď sa chceš vrátiť, musíš sa otočiť o 180 stupňov a znova ísť rovno. Lebo tam nie sú žiadne orientačné znaky... Len zvlnený priestor. Nevidíš prechod medzi oblohou a púšťou. Horizont je rozmazaný a ty akoby si sa nachádzal v guli.
Na Čukotke keď sa s niekym rozprávaš, tak najmä starší ľudia vždy pozerajú niekam na horizont. Pred naším odchodom sme stihli zachytiť moment, keď záliv ešte nebol zamrznutý, ale bol na ňom tenučký ľad. Keď sa lovci vrátili a vyložili z loďky ulovené tulene a nerpy, čakali a pozerali sa tam, odkiaľ prišli – na horizont, kde práve vychádzalo slnko.
Jeden pán mi rozprával o ich dávnom spôsobe života. Mal vyše šesťdesiat rokov, narodil sa ešte pred vojnou. Niektorí ľudia ešte stále majú osobné meno – máš jedno meno, ktorým ti všetci hovoria a máš ešte svoje osobné meno, ktoré nikomu nepovieš, ktoré je skryté. To ti dajú rodičia. Vlastne ti dajú dve mená – jedno, ktoré používajú a druhé, ktoré je tvojím naozajstným menom a ktoré vždy niečo znamená. Neviem, ako teraz dávajú tieto mená. Kedysi existovali zvláštne, komplikované spôsoby ako nájsť to správne meno. Lebo keď dáš dieťaťu nesprávne meno, bude choré alebo nešťastné.
Starší ľudia majú aj osobné pesničky. To je tvoja osobná pesnička, ktorú nikomu nepovieš a ktorú si spievaš, keď ti je ťažko. Túto pesničku tiež dostaneš od rodičov a nikto sa ju nesmie dozvedieť. Jedna pani mi však zaspievala osobnú pesničku svojho otca. Nahral som ju a sľúbil jej, že s tou nahrávkou nikdy nič nespravím, ani ju nezverejním. Zaujímalo ma to skôr ako hudba – pretože to, čo spievajú, je úplne iná hudba, než čo hrajú k tancu. Ešte spievala aj iné pesničky, ale to už sú skôr rozprávky.
Staré zvyky, už zabúdam postupne, čo mi hovorili...
|
