|
|
preklad Magdaléna Kobzová
Nevinná návšteva stránok www.jodi.org môže mať alarmujúce následky. Strata orientácie v browseri, panika, frustrácia. Nebojte sa, váš počítač sa nezbláznil, to sa len umelecká dvojica Jodi v zložení Dirk: Paesmans (BE) a Joan Heemskerk (NL) baví na účet stereotypov vášho počítačového správania. Od polovice 90-tych rokov Jodi vytvára originálne netartové projekty, neskôr pracuje aj so softvérom a umeleckou modifikáciou počítačových hier, aby v poslednom období, ktoré sami nazývajú Screen Grab period, nahrávali videá svojich monitorov počas práce, tvorby, kódovania. Dirka sme stretli na festivale Public01, organizovanom združením OKNO v Bruseli, kde sa na počudovanie všetkých zúčastnil diskusie o belgickom mediálnom umení.
Dušan: K počítačovým hrám bývajú manuály ako ich hrať, klikanie na internete sa tiež riadi určitými pravidlami. Veľa tvojich prác pôsobí, akoby si sa vyhýbal takýmto návodom a šiel proti nim. Vyzerá to, že podľa nich nehráš, skôr ich zneužívaš. Podľa Adorna aj vnímanie môže byť aktivitou. Niekedy sa mi však zdá, že si aj proti tejto myšlienke.
Dirk: Áno, nepáči sa mi, že sa nové médiá, alebo akékoľvek médiá, snažia vytvoriť teóriu samých seba. Potom akoby sme neexistovali, ak tieto teórie nečítame. V umení podľa mňa ide o moje vlastné vyjadrenie, umenie, alebo vyjadrenie a umenie našej skupiny. Všetko, čím sa médiá pokúšajú vysvetliť samé seba, ako napríklad festivaly nových médií, sú pre mňa ako umelca skôr varovaním, aby som si dal pozor, a nestal sa aj ja podobne vágnym; sú také všeobecné, že všetko môže byť nahradené niečím iným, a ani si to nevšimneš. Chcem v umení cítiť osobnosť človeka, ktorý ho vytvoril, jedného z ľudí, ktorí majú naozajstnú a silnú víziu. Ten problém je tiež politického charakteru, pretože v mnohých krajinách novomediálne projekty dostávajú peniaze už len preto, že sa vyhlásia za nové médiá, že tam budú workshopy atď. Počítače sú najmocnejším ekonomickým nástrojom. Preto sa sponzoruje veľa umeleckých projektov, ktoré pracujú s počítačmi, sieťami a digitálnym umením. Nie je to úplne čisté.
Dušan: Ako by si reagoval na ponuku učiť?
Dirk: Ak by to bola umelecká škola, súhlasil by som.
Dušan: Workshopy o technológiách sú často o tom, ako s nimi pracovať a využiť ich, a niekedy sa to takto človek naučí rýchlejšie než sám. Veľa z týchto vecí začalo na umeleckej scéne a skončilo alebo pokračuje na vzdelávacej úrovni.
Dirk: To je pravda. Napríklad Cory Archangel, ktorý modifikuje hry Super Mario Bros, tiež teraz učí a robí workshopy, lebo sa v New Yorku musí nejako živiť. Tu v Európe existujú granty a podpory, je to klišé, ale je pravda, že si môžeš podať žiadosť o podporu. V Amerike sa snažíš prežiť, a ak sa dostaneš k učeniu, učíš.
Dušan: Dokážeš vyžiť z diel, ktoré robíš?
Dirk: Nie. Podarilo sa nám získať grant, kde na záver budeme musieť spraviť prehľad, ukázať, čo sme spravili za posledný rok alebo dva, a ak sa im bude zdať, že je to zaujímavé, urobia verejnú prezentáciu. Ide o spôsob kontroly, ako zachovať umenie v spoločnosti. Iný spôsob je zistiť, čo sa dá distribuovať cez galérie a čo za to bude verejnosť ochotná dať, peniaze alebo niečo iné. Ten prvý spôsob je abstraktnejšia forma podpory. Kedysi sa napríklad snažili takto oživiť a podporiť alternatívny film, pretože každý vie, že filmy sa nedajú natočiť len tak, ale treba žiadať o grant.
Dušan: Takže nemáš úplnú voľnosť v tom, čo robíš, a musíš sa podriaďovať politickým pravidlám.
Dirk: Nie. Áno.
Dušan: Čo ťa viedlo k projektu My Desktop?
Dirk: Vytvoril som ho s Joan Heemskerk, robíme tam na desktope divné veci, stokrát sa tam množia foldre a správa sa to úplne náhodne, otvárajú sa súbory, vyskakujú okná, stonásobne, je to ako keď vezmeš do rúk nástroj a začneš naň hrať, bez nôt. Je to celkom sranda, samotný desktop, vieš, Macovský desktop, ale aj PC myslím, keď otvoríš folder a pfjú, čik tčink, tak taks, všetky tie drobné úkony robia nejaké zvuky, takže keď to znásobíš niekoľko stokrát, tčik tčak lililing čku, je to ako stroj, ktorý sa zbláznil. Takže hráš na desktop, na interface. Na desktope sa už toho deje toľko, v okne a okolo neho, že ostatné je skoro vedľajší produkt. /môže byť zvýraznené v texte ako highlight/
Ešte predtým sme urobili OSS softvér, ktorý robí s počítačom také divné veci, že užívateľ reaguje trochu panicky. Sakra, je to čierne a bliká to, doriti, musím to nejak zavrieť... a potom to začne zatvárať a za každým zatvoreným oknom sú ďalšie dve, potom vidí, že doriti, je ich tam dvadsať a začne nervózne niečo skúšať... no, on to vidí ako drámu, v skutočnosti to nie je tak zlé, len na to tak reaguje.
Magda: Zaujímalo by ma, aký vidíš vzťah medzi takouto tvorbou a hackovaním.
Dirk: Hackovanie je väčšinou viac technické, je to skoro opak tohoto, ale tiež je dobré, že...
Magda: Keď sa dostaneš niekomu do kompu a začneš robiť veci, ktoré človek nečaká, je to podobné...
Dirk: Dá sa na to ísť aj technicky veľmi náročným spôsobom. Napríklad vytvoriť priateľský vírus - treba ho spraviť veľmi konštruktívne. Alebo predvedieš taký amaterizmus, že to má skoro ten istý efekt - človek si ani nevie predstaviť, že niekto robí niečo také hlúpe, niečo, čo sa tak odkláňa od bežných pravidiel. Napríklad zmnožuje foldre, otvára ich všetky naraz, potom ich vyhodí do koša a snaží sa ich zmazať. Veľmi pokročilý druh vírusu by to vedel urobiť, ale vieš to spraviť aj ty, ak sa začneš správať ako päťročné dieťa. To by robilo niečo také pre zábavu, pretože by sa mu to páčilo, vydáva to zvuk a talala, zdalo by sa mu to super. Je to ako s futbalovou loptou - nemusí sa s ňou hrať len futbal, môžeš si ju tiež hádzať o stenu, nemusí to byť nutne jedenásť hráčov proti jedenástim.
Dušan: Pracuješ aj s niečím iným ako počítačmi?
Dirk: Čo? Myslíš so starými počítačmi?
Dušan: Či robíš niečo, pri čom nepoužívaš počítače.
Dirk: Aha. Pracovali sme aj s GPS (Global Positioning System), ale GPS je vlastne len iný druh počítača. Nahráš materiál, ale potom aj tak musíš mať softvér, aby si ho vizualizoval a tak ďalej, znova to celé spracovávaš na počítači. Myslím, že v tom je práve problém počítačov - striháš na ňom video, pozeráš telku, môžeš písať dopisy a prezerať si fotky. Je v ňom všetko, počítač absorboval všetky existujúce analógové veci do akýchsi miniatúrnych obrazov, ktoré ako-tak fungujú, ale len vnútri počítača. /highlight/ Môžeš cez počítač volať do Prahy... No, je to úžasné koľko vecí dokáže absorbovať, ale aj celkom desivé...
Dušan: Pre umelcov to stále nie je veľká téma. Alebo je, len ja si to neuvedomujem?
Magda: Keď sa pozrieš napríklad na súčasnú slovenskú umeleckú scénu, sú tam ľudia, ktorí robia videá a používajú počítač len na strih, tým to končí.
Dušan: Ozaj, a ty aj vystavuješ?
Dirk: Áno.
Dušan: Teraz?
Dirk: Hej, hovorili sme si, že by to bola dobrá zmena, za posledné tri-štyri roky sme spravili asi desať alebo dvanásť výstav. Snažíme sa to udržať v malých rozmeroch. Ale aspoň polovica z nich bola naozaj zlá, veľmi zlá, no niektoré boli dobré. A niekedy je škoda, že sa spraví dobrá výstava, kde sa naučíš, ako sa na niečo pozerať, a potom to už nemôžeš zopakovať alebo si to nechať.
Dušan: Čo teda pokladáš za dobrú výstavu?
Dirk: Dobrú výstavu sme spravili napríklad v Eyebeam v New Yorku. Tam sme vystavili projekt My Desktop, o ktorom som hovoril, ako obrovskú projekciu. To, čo normálne vidíš ako malý desktop, tu bolo úplne gigantické, ako keď sa robí prezentácia nejakej proto verzie desktopu. Desktop je vždy v úzadí, na ňom sa otvára browser, alebo Quake, alebo čo spustíš, tu sa však všetko odohráva práve v tom pozadí, ktoré normálne nevidíš. Vlastne to vidíš stále, ale niekde vzadu, keď niečo robíš, píšeš email... Takže v tomto prípade bol desktop hlavná postava. Súbory a foldre si normálne predstavuješ ako malé vecičky, v tejto inštalácii to boli obrovské lietajúce objekty, ktoré lietali dokola a kvákali, naozaj nahlas, všetko to bolo strašne prehnané, karikatúra. Naozaj. Ale to nebola jediná vec, ktorú sme tam vystavili. Mali sme tam aj setup veľmi starých počítačov v retro štýle, ktoré sme museli znovu sami poskladať. Kúpili sme staré televízory z osemdesiatych rokov, opak plochých obrazoviek, mechanické, s otáčacími gombíkmi na prepínanie kanálov. Z nich sme vytvorili veľmi zvláštne malé počítače, ktorých programy boli na audiokazetách. Taká vec nie je úplne počítač - nemali sme tam klasický monitor, ani harddisk, vlastne to ešte neboli počítače. Klávesnice s čipmi, nie celá, kompletne zabalená vec, na tomto bolo vidieť, odkiaľ sú jednotlivé časti. Kedysi ako monitor slúžila televízia, najprv sa počítače pripájali na televízor. Nebol tam harddisk alebo nejaké miesto pre program, len tuuuutuuuut audiokazety. Bola to vlastne archeológia. Mali sme ich asi desať alebo dvanásť, a vyzeralo to ako veľký kus hardwaru. Chceli sme ukázať hardwarovú stránku vecí, nie nablýskaný digitálny softvér, softvérový program, ale hardware ako to, čo ovplyvňuje program. Chceli sme na tom vytvoriť program, ale nepodarilo sa nám to vyriešiť, aj vďaka tomu, že týchto počítačov už je dnes naozaj málo, nikto si ich nenechal a nearchivoval programy. Je to škoda. Tento retro štýl je dnes rozšírený, a je v kurze preto, že sa prezentuje na plochých monitoroch a niekoľkých pripojených malých iMacoch, bez zmienky o problémoch strojov alebo počítačov. Ľudia sa pozerajú iba na grafiku, keď im chceš niečo predať. A grafika sa oveľa lepšie predáva, keď je na plochom monitore alebo na plátne.
Dušan: Väčšinu vecí, ktoré robíš, prezentuješ pod značkou Jodi. Spolupracuješ aj s inými umelcami?
Dirk: Áno, už sme to párkrát robili. Bolo to fajn. Hlavne v začiatkoch, stále sme s niekým spolupracovali, bolo to zábavné. Skoro ako blog - v maili som napísal: budúci týždeň spustím niečo zvláštne na svojej stránke, ale potrebujem nejaké veci aj od iných ľudí, od teba, od teba a od teba, spravte niečo. Tiež to bolo trochu ohlasované v mailinglistoch, spravilo sa tak veľa menších projektov. S tou skupinou ľudí sa to už vlastne skoro skončilo, ale vidím, že ľudia inej generácie spolupracujú stále, v blogoch a tak. Myslím, že je dôležité vedieť, čo sa deje v komunite, lebo často používaš nástroje, ktoré boli vytvorené inými ľuďmi - keď chceš hackovať nejakú hru, alebo modifikovať amatérsky program z Čiech alebo Kanady, ktorý niekto vyvíja doma na kolene. Je dobré byť si toho vedomý, byť si vedomý tých druhých. Ľudia si to uvedomujú - napríklad pri hackovaní DVD chceš, aby sa chovalo úplne bláznivo, potrebuješ kontaktovať ďalších ľudí, ktorí s tým už začali niečo robiť a spýtať sa, ako na to. Častokrát musíš kvôli novým veciam spolupracovať, pretože nemáš kompletné vedomosti vo všetkých oblastiach. Keď je dobrý program, často to znamená, že ľudia, ktorí ho vytvorili a zavesili na web, s ním už robili toľko vecí, že keď ho použiješ aj ty, okamžite vidia, že len opakuješ niečo, čo už bolo urobené predtým. Experimentovanie je najlepší spôsob spolupráce. /highlight/
Dušan: Keď človek vystupuje naživo, počas predstavenia nastáva interakcia s divákmi. Teba to neláka?
Dirk: Záleží na tom, ako sa to spraví. Väčšinou sa mi laptopové vystúpenia nezdajú príliš zaujímavé. Priveľa kópií, skoro všetko rovnaké, veľmi málo originálov. Asi je to tým, že výber softvérov je veľmi obmedzený, existuje jeden či dva na vytvorenie rytmu alebo beatu s grafikou a tak ďalej. To je ďalšie nebezpečenstvo, ktorému sa vystavuješ, keď patríš k nejakej skupine. Aby si tam mohol patriť, musíš trošku dodržiavať určité pravidlá, je to o abstrakcii a reakciách na čisto elektronickú hudbu, a zrazu spravíš malé bábky, ktoré tancujú dokola a už to nie je súčasť spoločného projektu. VJ-ing a laptopové koncerty sú často len opakovaním.
Dušan: Tiež sú tu networkové performancie, kde ľudia spojení cez internet vytvárajú spoločnú syntézu, alebo využívajú dáta zo svojho okolia ako input.
Dirk: Áno, záleží na tom ako, ťažko to posúdiť. Ja sa snažím zistiť, čo je originálne. Vizuálne to skoro nerozoznáš, lebo niekto môže urobiť podobnú vec veľmi rýchlo len preto, že to videl pred týždňom v Londýne, a potom to zopakuje doma. Viac ma zaujíma človek, ktorý to robí, než samotná grafika - kto je to dievča, čo robila predtým a prečo? Možno nie je priemerom, nie je opakovaním...
Dušan: Za tie roky má človek nejakú skúsenosť s vnímaním obrazov a vyvinie si schopnosť všimnúť si originálnu kombináciu. Keď ju vidí, rozmýšľa alebo pýta sa, ako bola spravená, a to mu môže byť užitočné.
Dirk: Jasné, nie je zakázané študovať techniku iných.
Dušan: Neviem, či som vôbec niekedy videl niečo, čo by ste s Joan napísali o svojich prácach.
Dirk: Nie, veľa sme toho nenapísali.
Dušan: Vaše veci možno priťahujú ľudí aj preto, že ich nevedia uchopiť do slov.
Dirk: Nebezpečenstvom je, že ten kto píše, tomu pridá viac významov než tam eventuálne je. To, že to nerobíme, nie je úplne vedomý výber. Veľa sme písali (najmä ja) do mailinglistov, ale všetko to boli nečitateľné veci. Občas cut & paste nejakého textu a medzi tým veľa grafických prvkov. Niekedy vyzerali, že by sa aj dali čítať - neboli to ASCII kresby ale ASCII texty. Napísal som ich stovky, veľmi veľa. Tiež som sa takto pokúšal písať do serióznych mailinglistov. Bombardoval som napríklad net time a rhizome.
Dušan: Potom ťa odtiaľ vykopli.
Dirk: Hej, po chvíli áno. Často to vyvolávalo diskusie, či je to naozaj zaujímavé a mali by sme sa tým zaoberať alebo - je to len spam.
|
