|
Za socializmu sa v záverečných titulkoch televíznych inscenácií objavovala nadčasová funkcia – inžinier obrazu. Kým doboví nositelia tohto titulu sa starali (väčšinou márne) iba o to, aby na obrazovke bolo všetko poriadne vidieť, ich súčasní nasledovníci dávajú tvár novému tisícročiu. Vizuálna kultúra už presiakla všade: už sa dokonca nehovorí o DJoch, ale o VJoch.
Zdeno Hlinka (1975) s programovaním začal ako dvanásťročný. ťažko sa to predstavuje, ale vtedy ešte neexistoval internet a osobné domáce počítače boli exkluzívnou záležitosťou len niekoľkých ľudí. Vášeň pre digitálny svet ho neopustila a dnes sa okolo neho grupujú najzaujímavejšie aktivity v oblasti nových médií u nás. Je organizátorom festivalu Demobit, zakladateľom online galérie Message.sk a združenia Satori.
Na berlínskom Transmediale.03 získal čestné uznanie v kategórii Image za videoklip Reality Over (pozn. red.: majú či budú ho mať všetci predplatitelia tohto časopisu). Najnovšie video s názvom Circulation poslal na Ars electronicu a Cynetart, v lete v rámci Sónaru možno bude prezentovať vlastný audiovizuálny softvér.
Dvanásť rokov je celkom dobrý vek na to, aby človek začal programovať...
Vtedy nerozmýšľa, či je niečo dobré alebo zlé. Stačí, že je to zaujímavé.
Väčšina ľudí s umeleckým vzdelaním považuje počítačové umenie len za nezáväzné vizuálne hry. Majú pravdu?
Nedávno som si urobil výlet do prírody, na ktorý som zobral kameru. V jednom momente sme s kamarátom prišli k stromu. Zapáčil sa mi, tak som si ho natočil. Keď potom neskôr chcem dať dokopy niečo, čo mám prezentovať ako ucelenú formu, tak z toho vždy vyplynie koncept. Pri natáčaní je to však vždy len polotovar, o ktorom neviem, čo z neho bude. Až vizuálna transformácia zo zámeru vytvára výsledok.
Takže si robíš databázu polotovarov. Ako ju používaš?
Keď som napríklad začal pracovať na klipe Circulation, vyvstali nejaké momenty, keď mi chýbal ďalší „live“ materiál. Vtedy som sa pozrel do archívu, našiel strom a hneď som vedel, že ho tam môžem vhodne použiť.
Mám v počítači nasamplovanú banku footage obrazov, s ktorými potom manipulujem pomocou rôznych filtrov. Je to improvizácia, ktorej cieľom je čo najvhodnejšie podfarbiť hudbu. Vyvinul som si softvér, pomocou ktorého to ide dosť jednoducho. Živé vizualizácie mám viac pod kontrolou, ako kedysi, keď som púšťal hotové práce z laptopu a mixoval videokazety.
Do akej miery je to vec náhody, s čím začneš pracovať?
Keby som to robil o týždeň neskôr, možno by som použil úplne inú hudbu, pretože by som mal úplne inú náladu. Keď počujem hudbu, väčšinou mi hneď napadajú technické riešenia obrazu. Tie si potom rýchlo naprogramujem a začnem s dizajnovaním. Je to lineárna záležitosť – okienko za okienkom. Ale niekedy to funguje aj tak, že mám určité motívy, o ktorých cítim, že by sa hodili povedzme do strednej časti či na záver.
Najskôr existuje hudba a potom k nej robíš obraz?
Napríklad hudbu, ktorá je použitá v Circulation som dostal od kamaráta už niekedy pred šiestimi rokmi. Strašne sa mi páčila, ale vtedy som s ňou nebol nič schopný urobiť. Odrazu mi prišla vhod, keď som ju našiel na jednom starom CD. Keby bola uzávierka na AE o týždeň neskôr, video by som spravil tak, že obraz by bol prvý a Abuse by potom video nazvučil. Bohužiaľ sme to takto nestíhali.
Máš pocit, že dnes si už schopný realizovať predstavy, ktoré máš v hlave?
Pri každej novej práci sa človek veľa naučí. Keď je príležitosť niečo zaujímavé robiť, vždy z toho vyplynú nové možnosti. Je to vlastne celé o tých možnostiach. Rozvíjať sa, ísť stále ďalej a mať nejakú motiváciu. Pri VJingu hudba absolútne dominuje. Ak to nie je nacvičené vopred a človek je donútený v reálnom čase robiť vizuály k hudbe, musí mať dosť dobre pripravený set-up, aby mohol meniť nálady. Radšej však hrávam naživo, inak by som sa na akciách dosť nudil.
Digitálna technika nie je stopercentná. Ako narábaš s chybami?
Počas hrania nastali situácie, kedy napríklad úplne vypadol výstup. Chytil som VGA kábel, začal ho striedavo odpájať a pripájať. Vzniklo rušenie v signále, z obrazu vypadli farebné zložky a synchronizácia.
Hudobníci väčšinou nereagujú na obraz. VJ je dosť v nevýhode, pretože sa musí prispôsobiť. Do akej miery pri svojom sete zohľadňuješ aj náladu publika?
Ako poslucháč vnímam hudbu úplne inak – som uvoľnenejší a zabávam sa. Z pozície VJa to viac racionálne analyzujem. I keď aj tu je nutné sa dostať do celkovej nálady akcie. Uvedomil som si, že potom dokážem predvídať zmeny v hudbe a akčne na ne reagovať zmenou vizuálu. Keď napríklad nejde o voľne improvizovanú hudbu, ale o ucelené skladby, tak sa snažím robiť aj ucelené vizuály. Vopred si pripravím sekvencie a na koncerte ich „len“ jemne obmieňam.
čo je vrcholné satori VJa?
Že mu nehovoria vídžej :-) Keď sa podarí všetko prepojiť: ľudia dobre reagujú na hudbu, aj obraz vnímajú ,a pokiaľ sa im to páči, dajú to aj najavo. Spätná väzba je dôležitá.... Niekedy som sa prichytil pri tom, že aj honorár ma uspokojil :-)
Máš dosť veľa aktivít, čím sa ty sám cítiš byť najviac?
Ja to nazývam “vizuálny inžinier”. Spája to rôzne moje aktivity vynárajúce sa v rôznych fázach života. Niektoré už prestávajú mať pre mňa takú atraktivitu ako kedysi, no paralelne s tým prichádzajú nové veci.
Akú atraktivitu?
Musí ma to predovšetkým baviť a mať istý zmysel. Keď ma niečo nové zaujme, tak sa to snažím vyskúšať sám.
Dobre, ale to nie je len tak, že niekto spraví rovno online galériu počítačového umenia. Ako to vzniklo?
Poznal som pár ľudí, ktorí vnímali podobné aktivity vo svete. Išlo o úplne slobodné vyjadrenie v spoločnom priestore. Ja som vtedy zanevrel na všetky tie dizajnérske weby, kde sa manifestovali často len technické schopnosti. Väčšinou poplatné určitému „trendy“ vizuálnemu štýlu. To ma zatiaľ nikdy príliš nelákalo.
Vtedy si prestal sledovať projekty iných ľudí?
Internet sa mi nedovoľuje vyjadriť tak komplexne, ako som schopný napríklad s videom. Web ma dnes zaujíma hlavne ako priestor na prezentáciu vlastných aktivít inou ako konvenčnou formou. Hanbil by som sa za stránku, kde by som mal zavesené vlastné projekty v nejakom pekne nadizajnovanom portfólijku. Na svojej stránke recyklujem veľa svojich vecí, ktoré už existujú. Sú to také net.artové plagáty. Ale inak net.artová vlna ma prudko a úspešne opúšťa. Nemám príliš chuť čakať pri internete a prezerať si nejaké cudzie stránky. Ja však nepozerám ani televíziu.
Lebo to nie je real time?
Plynulý tok ma uspokojuje oveľa viac. A keby bol ešte aj interaktívny, to by ma určite zaujímalo. Interaktívna televízia je ďalší level po internete.
Pred časom si tvrdil „fuck demos, fuck art“. Chceš k tomu teraz ešte niečo dodať?
Fuck life (smiech). Momentálne. Mám za sebou jeden dosť komplikovaný projekt, takže chvíľu si určite dám pauzu. Ale v podstate vždy príde ďalšia motivácia. Nové možnosti sa mi už objavujú častejšie, no treba vedieť, čo človek presne chce. A vedieť, za akých podmienok je to schopný urobiť tak, aby to bolo kvalitné a on sa pritom nestresoval.
Idylku vždy naruší nejaký ten termín.
Stále je tu možnosť naložiť s tým, čo už je hotové: môžem poslať jednu vec na dva festivaly a ešte ju pustiť na demoparty. Keď je kvalitná akcia, tak ju rád podporím. Vždy sa však snažím dať zo seba maximum a prísť s niečím novým. Vtedy má človek dobrý pocit, že je súčasťou diania. Je to o spätnej väzbe: všetci, ktorí niečím prispejú, nejakým spôsobom ovplyvnia ostatných.
Nedávno si mal možnosť prednášať na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Tam si mal tiež šancu ovplyvňovať, nie?
Nie je jednoduché predstúpiť pred ľudí a hovoriť o tom, o čom človek nie je zvyknutý rozmýšľať v slovách, ale v úplne iných komunikačných konštrukciách, len vo svojej hlave. A vzápätí ich pretransformovať tak, aby tomu aj každý rozumel. Je otázne, či (okrem technických ideí) obsah vyplynie sám zo života v podobe pozitívnych či spirituálnych zážitkov. Pocit „toto má byť práve takto a nijak inak”, a zrazu na tom autorovi nič nevadí a nemusí nad tým viac špekulovať, pretože jemu samému sa to zdá dobré. Neviem, či sa tento pocit dá odovzdať ďalším.
To je otázne, ale vyvinul si unikátny softvér na prácu s vizuálnym materiálom a bola by trochu škoda, keby sa k nemu nikto iný nedostal.
Architektúra programu je natoľko variabilná, že poskytuje strašne veľa možností práce s obrazom. Je to nástroj, ktorý umožňuje človeku vyjadriť sa a nielen iba využívať to, čo je k dispozícii. Pokiaľ je za tým, čo lezie z výstupu, človek, a nie počítač, je to pozitívne. Inak, práve sem smeruje kritika ľudí, ktorí vidia digitálnu techniku len zvonku a tvrdia o nej, že je chladná.
Keď už sa chystáš prezentovať svoj softvér na Sónare, nikdy si neuvažoval o tom, že by si ho predal?
To, či chcem prezentovať svoj softvér na Sonare a či ho nakoniec budem, sú dnes rozdielne veci. Ide o uzavretý systém, ktorý zatiaľ neposkytuje možnosť doprogramovať si nejaké externé pluginy. Ako to dať ľuďom? Je to môj nástroj obživy a ešte nemám premyslené, ako a komu by som sprístupnil kód. Zatiaľ ho predávam tak, že robím vizualizácie na rôzne typy akcií, ktoré sú také, aké sú, práve vďaka nemu. Jednoducho doteraz som ponúkal skôr performance než produkt. Podmienky na VJing však u nás často nie sú ideálne, ani hudba občas nestojí za veľa a tak som si povedal, že niečo s tým urobím. Zatiaľ mám aplikáciu bez user-friendly rozhrania – ja síce viem, čo kde je, ale ovládanie predpokladá dosť hlboké technické znalosti.
Domyslieť nejaké grafické ovládacie prostredie predsa nie je problém a zarobiť sa dá tak, že pustíš na trh postupne niekoľko verzií. Alebo nie?
Dá sa vytvoriť jednoduchšia verzia iba na živé hranie, ale celá aplikácia má omnoho širšie možnosti: rendering, postprodukcia, strih a podobne. Už som raz mal predstavu istých levelov: prvý by sa volal Ruky-zelenáč. To by bolo pre VJov, jednoduché s obrázkovými bublinkami. Druhý level Advanced a posledný Pro. Alebo Elite (smiech). To už by bolo hardcore skriptovanie s tučnou dvestostranovou dokumentáciou.
To je práve výhoda prezentácie na veľkých festivaloch – info o tom, že je niekto dobrý, sa rozšíri v „správnych“ kruhoch a rýchlo.
Ak by som mal profesionálny prístup uplatňovať niekde inde než pre seba, musel by som byť adekvátne ohodnotený. Viem svoju cenu, ktorá už bohužiaľ nie je nízka a preto mám trochu problém. Nechcel by som si však nadávať či chodiť zronený. To radšej nebudem robiť nič. Teraz som napríklad vydal videosingel v náklade 16 kusov. Sám som si ho celý doma urobil a je mi jedno, či ho predám alebo nie. Prvé tri kópie stoja 500 korún, ale sú tam aj neavizované bonusíky. Každá kópia po vložení do prehrávača má na obrazovke špeciálne číslo, to isté na coveri s podpisom. Zabalil som to tak, aby sa to dalo pozrieť až doma. Každý zákazník však má originál.
Myslíš, že dnes má pojem originál ešte zmysel?
Ja mám rád originály. Hoci som doma pripojený pevnou linkou, neriešim na internete empétrojky, ani nesťahujem filmy. človek niečo v živote produkuje, ale občas zároveň aj niečo očakáva.
Šťastný pocit majiteľa?
Pocit. Myslím si, že ak človek dostane niečo pozitívne, je slušné poďakovať sa. Najúprimnejší spôsob, ako sa dnes možno tvorivým ľuďom poďakovať, je zaplatiť im. Tak dostanú možnosť zužitkovať vďaku v najväčšej možnej miere spôsobom, aký sami uznajú za vhodný.
Minsky tvrdí, že za vrcholné sa raz možno bude považovať také umenie, ktoré dokáže maximálne naplniť estetické potreby jediného človeka. Súčasní špičkoví dizajnéri sa už o to pokúšajú – vyrobia niekoľko kvalitných originálov, ktoré predajú za drahé peniaze.
S tým môžem iba súhlasiť.
A keď sa ti nič nepodarí predať a zomrieš od hladu?
Nezabudnite, že som stále informatik. A na to jedlo si hádam človek zarobí aj kolenačky :-)
|
