|
Moskovského priekopníka a kultovú postavu internetového umenia Alexeja Šulgina dnes najskôr uvidíte na turné s dobovým počítačom - 386-kou, ktorá nôti veselým strojovým hlasom slávne hity od Mamas & Papas a Sex Pistols až po Nirvanu. Alexej sa po úspechu legendárnych net.artových projektoch ako Form Art (stránky poskladané z prvkov štandardných webových formulárov) a založení Moscow WorldWideWeb Art Centre teraz uspokojil s rolou kyberpunkového dídžeja - v kožených nohaviciach a batikovanom tričku na pódiu, s klávesnicou okolo krku riadi videoprojekciu a prepína MIDI súbory. Stretli sme sa s ním na berlínskom Transmediale, kde okrem iného moderoval prezentáciu mladých tvorcov ruského mediálneho umenia.
Na začiatok by ste nám mohli povedať, prečo ste začali robiť umenie pomocou internetu a čo bolo predtým. Prišli ste z umeleckej oblasti, čo pri tvorcoch pracujúcich s novými technológiami nebýva pravidlom - typický net.artista má skôr technické zázemie..
Nuž, nie je to celkom tak. Nikdy som nechodil do žiadnej umeleckej školy, som vyštudovaný počítačový inžinier. Ale keď som bol na vysokej škole technickej v Moskve, zistil som, že ma to veľmi nebaví. Hoci, programoval som rád, predtým som dokonca študoval na známom moskovskom matematickom gymnáziu. Potom išli všetci moji priatelia a kolegovia na vysoké školy a myslím si, že 80 % z nich teraz žije v zahraničí a majú dobré zamestnanie, učia matematiku alebo pracujú na vysokých pozíciách v dobrých firmách... Ja som síce tiež programoval a dokázal som v tom nájsť isté čaro, ale niečo mi chýbalo. Možno nejaká metafyzika, iracionalita... Programovanie bolo len o tom, ako poskytnúť spoločnosti nejaký racionálny prínos a ja som v to neveril. A tak som sa rozhodol, že sa dám na intuitívnejšiu činnosť, akou je umenie.
Moje prvé práce sa týkali tradičnej fotografie, s klasickým aparátom a čiernobielym filmom som sa snažil „niečo” intuitívne zachytiť. Najviac ma inšpirovala americká a francúzska fotografia 30., 40. a 50. rokov. A tak bol pre mňa neskôr posun k mediálnemu umeniu svojím spôsobom prirodzený - vďaka môjmu vzdelaniu a fotografii, ktorú tiež môžeme v určitom zmysle považovať za mediálne umenie. Prostredníctvom fotografovania som sa stal súčasťou miestnej a neskôr medzinárodnej umeleckej scény, čomu tiež napomohol ten „perestrojkový blábol” a záujem západných inštitúcií o ruské umenie. Začal som cestovať do zahraničia a zúčastňovať sa rôznych výstav, dokonca som sa tým začal živiť, predával som svoje fotky rôznym galériám. Ale v istom bode som si uvedomil, že ma to už nezaujíma, pretože celý ten systém bol veľmi skorumpovaný, bolo to ako nejaký „trh márnosti” - nie o schopnostiach, ale o tom, ako stretnúť tých správnych ľudí... Preto som sa rozhodol, že to už ďalej nechcem robiť. A potom sa v mojom živote objavil internet, takže opäť nastala istá zhoda okolností. Keďže som už mal nejaké skúsenosti s tvorbou a prácou na rôznych projektoch, začal som sa zaoberať internetom a skúmať, čo sa dá s týmto médiom urobiť, v čom je iné ako tie ostatné, aký estetický potenciál sa v ňom ukrýva, o čom je komunikácia. Vďaka tomu som stretol množstvo ľudí z rôznych krajín, všetky tie veľké mená raných hrdinov net.artu a začali sme spolupracovať, vznikla životaschopná komunita. Pre mňa bolo obrovskou úľavou to, že som unikol tomu pôvodnému mechanizmu. Teraz som však svedkom toho, že to znova prichádza, pretože mediálne umenie a net.art sa stávajú súčasťou globálneho systému umenia - takže svojím spôsobom začínam mať podobné problémy. Hoci, tentoraz som na tom lepšie, pretože mám iný status, som už vlastne uznávaným umelcom..
Vlastne staršia generácia.. (smiech)
Hej. Ale je dobré, že na to, aby som tento status dosiahol, som nemusel akceptovať toľko kompromisov, ako by bolo nutné v tradičnom systéme.
Ako sa však dá podľa vás vyriešiť tento problém inštitucionalizácie spočiatku undergroundového net.artu? Pôvodne to bola slobodná iniciatíva niekoľkých umelcov, komunita a teraz sú tu veľké festivaly ako Ars Electronica či Transmediale, ktoré net.artu venujú veľkú pozornosť.
Net.art sa prirodzene rozdelil na dva prúdy. Jeden tvoria diela a umelci čakajúci na výstavy, kurátorov, festivaly - zameriavajú sa na túto sféru a robia projekty, ktoré sú „festival-friendly“ alebo „curator-friendly” a ktoré sa dajú na takýchto akciách bez problémov vystavovať. Druhý prúd sa stiahol do úzadia, ich už táto inštitucionalizovaná hra nezaujíma. Robia si svoje veci, a preto sú neviditeľní, nie sú organizovaní. Sú tu a pracujú, no nikto sa o nich nezaujíma, pretože je tu tá druhá skupina hlásajúca čosi ako „toto je net.art”, a všetci sú radi, že majú takýto „výstavný” net.art a môžu ho prezentovať. Takže sa to rozdelilo a myslím si, že v súčasnosti sú to už dva rôzne svety.
Pokiaľ ide o mňa, znova som v zložitej situácií, pretože som na tejto scéne známy a všade ma pozývajú, ale na druhej strane sa už nevenujem net.artu. Možno to budem niekedy robiť, ale bude to niečo celkom iné ako čistý net.art, pretože to, čo sa dnes označuje týmto názvom, je už celkom inštitucionalizovaná záležitosť. Mám dojem, že dnes už každý používa internet a čokoľvek robíte s internetom je net.art alebo môže byť považované za net.art - ale to už nie je moja starosť..
Má ešte vôbec zmysel nazývať net.art umením? Zdá sa, že tu nastal posun od zobrazovania ku komunikácií, čo môže mať aj politický dosah - dnes už nepotrebujete inštitúcie: to, čo chcete vyjadriť, môžete povedať ľuďom priamo..
Ale tu sa vynára otázka: O čom budete hovoriť a čo chcete počuť? Pretože v ranom štádiu bolo všetko to vzrušenie spôsobené už len samotnou skutočnosťou, že je možné komunikovať. Skvelé, môžete v reálnom čase komunikovať s niekým, kto sedí v New Yorku alebo v Londýne... Avšak to už je za nami, žili sme pre to v minulosti a čo ďalej? Keďže ľudia žijú vo veľmi odlišných realitách spojených len sieťou, niekedy sa jednoducho nemajú o čom rozprávať, pretože ich skutočné svety sú veľmi rozdielne. Teraz sme svedkami krachu všetkých tých utopických predpovedí o splynutí kultúr, medzinárodných sietí.. Pretože je tu stále Východ a Západ, stále sú tu bohatí a chudobní a je len málo vecí, o ktorých by sa mohli spolu rozprávať. Net.art a mediálne umenie ako také je extenziou západného sveta. Technológia prichádza zo Západu, civilizácia - tá dominantná civilizácia - prichádza zo Západu a mediálne umenie prichádza takisto zo Západu... čo s tým môžeme robiť?
Na vašich veciach sa nám páči humor a irónia (veľmi zábavný je napríklad projekt hardvérového rozhrania na virtuálny sex FuckU-FuckMe) - sú celkom iné ako veľká časť akademickej tvorby, či technoromantické vízie prorokov budúcnosti. Akoby ste aj pri využívaní nových technológií mali od nich stále zdravý odstup.
Áno, to je presne ono. Niektoré s mojich projektov boli inšpirované predtuchou toho, čo sa deje na scéne mediálneho umenia, kde umelci bojujú o špičkové technológie a prístroje a najnovší softvér... Ja si naozaj myslím, že mediálne umenie nie je o tom, je skôr o nástrojoch na kritizovanie týchto procesov. A keďže tu máme tieto technologické preteky, znamená to, že neexistuje žiadny stabilný kontext. Bez stabilného kontextu nemôžeme vyvinúť nič, čo by malo skutočnú hodnotu. Preto som sa často vrátil o krok späť a pracoval som s primitívnou technológiou, ktorá dosahuje určitý stabilný stav. Používal som jazyk, ktorý bol okolo nej vyvinutý - HTML, pomerne jednoduché užívateľské technológie, hardvér typu PC radu 386 a podobne.
Žijete v Rusku, ktoré - v porovnaní so svetom najmä za bývalého režimu a celým východným blokom - technologicky výrazne zaostávalo. Aká bola vaša situácia, neobmedzoval vás nedostatok špičkových technológií pri tvorbe?
Keď som začínal, mal som skutočne problém s technikou: spomínam si, že môj prvý počítač PC 486 som si kúpil z peňazí za predané fotografie.. Teraz však tomu neprikladám veľkú váhu. Nemyslím si, že je nutné využívať hi-tech. Pozrite sa na množstvo projektov, hlavne z oblasti nových médií, ktoré majú obrovský rozpočet. Vystavia ich na nejakom festivale a neskôr na ne všetci zabudnú. Nie je to flexibilné, potrebujete veľa technikov, ktorí sa o to vedia starať, a na to nemáte peniaze. Môžete to urobiť raz, nainštalujete to na Ars Electronice.. Je to príliš elitné a je to skôr o demonštrovaní toho, že máte prístup k technológiám, že máte moc, že vám na to ľudia dajú peniaze, že ste na vrchole a vy môžete povedať „Aha, mám takúto moc, toto som schopný urobiť.”
Preto sa vo svojich projektoch snažíte využívať minimálne množstvo prostriedkov?
Áno, to je jedna stránka veci. A tiež je tu rýchlosť, s akou sa nové technológie vyvíjajú. Práca na nejakom technologicky náročnom projekte vám väčšinou zaberie rok. Potom píšete žiadosť o grant, čakáte na peniaze a kým je všetko hotové, situácia je už celkom iná. Raz som bol v ktoromsi centre súčasného umenia, kde mali v pivnici staršie zariadenie vytvárajúce virtuálnu realitu. Po troch rokoch zastaralo a neskôr sa stalo celkom nepoužiteľným.
Programujete si aj vlastný softvér?
Neprogramujem, pretože sa bojím príliš intenzívne zaoberať nejakou technológiou alebo postupom. Ak sa totiž do niečoho príliš zahĺbite, či už do maľby alebo programovania, začnete rozmýšľať v kategóriách toho média a postupne stratíte širší pohľad na vec. Preto sa nikdy príliš nezaoberám nejakou technológiou. Napríklad robím hudbu, ale viem o nej len málo, nehrám na žiadnom hudobnom nástroji.
Vnímate to teda ako riziko, že ak si osvojíte nejaké techniky, prestanete robiť veci intuitívne?
Svojím spôsobom áno. Stratíte nadhľad. Ak už niečo viete, máte určité poznanie a schopnosti, investovali ste množstvo času a peňazí, kus svojho života, tak to musíte aj využívať, pretože je to vaše „dedičstvo” a nemôžete to jednoducho zahodiť. A tak sa z vás stane videoumelec a robíte to po celý zvyšok svojho života, čo by som nerád.
Hudobný projekt 386 DX bol skutočne šokujúcim prekvapením. Aký bol váš pôvodný zámer? Mysleli ste 386 DX ako konkurenciu ľuďom ako David Bowie, ako prvú „kyberpunkovú” kapelu?
(Smiech) Bolo to takto: Rozmýšľal som o mediálnom umení a dnešnej spoločnosti, o počítačoch, ktoré by zabávali ľudí. Veľa sa hovorí o umelej inteligencii, o tom, že počítače raz nahradia ľudí, preberú ich prácu... Jedného dňa ma napadlo, že spravím počítač - žobráka, ktorý by stál na ulici, prosil okoloidúcich o peniaze, maľoval by, spieval a recitoval poéziu. Triosemšestka to všetko dokáže. Tak som začal pátrať po vhodnom softvéri na túto inštaláciu. Zhodou okolností som naň narazil okamžite. Bol to ten program, ktorý väčšinou dostanete k zvukovej karte, a keď som sa pozrel do súboru Help, zistil som, že má jednu špeciálnu funkciu, pomocou ktorej bude po menších úpravách schopný spievať. Najprv som urobil len malú inštaláciu na ulici -„chladný” počítač, ktorý sa rozpráva s ľuďmi, kreslí obrázky, robí mediálne umenie a spieva. Ale to všetko bolo oddelené. Na internete som našiel veľa MIDI súborov, ktoré znejú dosť zábavne, poznáte to - všetky tie klasické rokenrolové hity - tak som si povedal: prečo ich neskombinovať s digitálnou a animovanou reprodukciou hlasu? Dostal som nápad spojiť tieto dve veci a začal som na tom pracovať. Od začiatku to znelo perfektne, tak som urobil dve verzie - stojaceho žobráka a koncertnú kapelu. Bolo to niečo nové a ľudí to zaujalo, vybral som pre nich nejaké známe skladby. Páčilo sa mi to oveľa viac ako internet, pretože to bola priama komunikácia s ľuďmi, bola to hudba, a nie iba jednotky a nuly. ¼uďom sa to páčilo tiež, spievali a tancovali, čo bolo prekvapujúce.
Väčšina mediálneho umenia je dosť nudná, nedokáže prekročiť obmedzenia dané softvérom a hardvérom. Poznáte to - máte nejaký program, s ktorým pracujete a neprekonáte jeho obmedzenia. A to isté platí o hardvéri. Pre mňa bol tento projekt veľmi dôležitý, pretože sa mi podarilo prekonať limity, ktorými vás výrobcovia softvéru a hardvéru nútia používať počítače a technológie len určitým špecifickým spôsobom. Ak by ste chceli robiť niečo, čo je mimo ich systému, mali by ste ťažkosti. Je jasné, že technológia prináša veľa výhod, napríklad teraz je tu veľa takzvaných „laptopových hudobníkov” - zdanlivo je to dobré, pretože máte malý prístroj, v ktorom je všetko. Ale neviete, čo je vnútri, len to zapnete, inštalujete softvér, multimédiá ... To všetko mi pripadá veľmi obmedzené, pretože aj keď z toho vychádzajú výborné zvuky, tieto prístroje majú svoju vlastnú logiku, ktorej sa musí umelec prispôsobiť.
Na koncerte kombinujete hudbu s vizuálnou projekciou. Na to vám slúži počítačová klávesnica, zavesená okolo krku?
Áno, keď stlačím gombík, musím niečo robiť, nemôžem len tak stáť na pódiu. Nič nepredstieram, naozaj niečo robím, miešam vizuálne časti, aby bolo moje vystúpenie atraktívnejšie. Je to improvizácia založená na existujúcom softvéri. Môžem mixovať rôzne prvky alebo ich znásobovať - stačí, keď stlačím tlačidlo na klávesnici môjho počítača.
Vaša kapela akoby sa posmievala vizionárskemu prístupu niektorých kyberpunkových spisovateľov, ktorí sa tešia na nové technológie a ich prepojenia s ľudským telom. Mám na mysli technoromantizmus, vytváranie atmosféry, akoby sme stále čakali na nejaký nový svet, ktorý má prísť.
Myslím si, že to je celé propaganda, výroba komerčných mýtov. Veľmi ma to nezaujíma.
Prestavte si, koľko ľudí trávi celé hodiny na internete a v zásade len premiestňujú dáta z jedného miesta na druhé, z jednej formy do druhej. Energia mnohých ľudí nikam nesmeruje. Je to nový spôsob usporiadania vecí, ktorý ten systém spôsobuje. Nejdete do ulíc, aby ste protestovali proti skutočne dôležitým veciam, ste šťastní. Svojím spôsobom majú takéto kyberpunkové vízie pravdu, ale príliš to romantizujú. V skutočnosti sú to všetko hračky pre ľudí a všetky sú veľmi tradične prispôsobené zákazníkom. Ak chcete, môžete byť hackerom alebo sa môžete hrať sprosté hry alebo pozerať porno... Pre každého niečo. Mojou myšlienkou bolo tráviť menej času s počítačom.
Tak čo budete teraz robiť? Už ste unavení zo života s novými médiami?
Viete, nedávno som sa oženil s Oľgou, takže naším plánom je teraz mať rodinu.. Keď strávite denne za počítačom desať hodín, je vám z toho zle, máte v hlave skutočne zvrátený obraz sveta, dostanete strach, všetko sa vám zdá také zlé, je to neuveriteľné. A potom ste pár dní bez počítača a vidíte, že slnko svieti, takže možno to nie je až také zlé. Je to podobné ako pozerať správy v televízii, všetko je také strašné.. Áno, veci sú zlé, ale tento strach vás paralyzuje. A počítač vás v mnohých prípadoch paralyzuje tiež.
Okrem vlastnej tvorby ste robili aj kurátora viacerých umeleckých projektov. Podľa akého kľúča ste ich vyberali?
To je dobrá otázka, pretože na ňu neviem odpovedať. Niečo v tých projektoch jednoducho spustí čosi v mojom srdci, v mojej duši, neviem, čo to je. Veľa projektov je napríklad v oblasti modifikácie softvéru. Ale z nejakého dôvodu ma osloví len veľmi málo vecí. Je to vtedy, keď vidím, že je to niečo skutočné, čosi, čo funguje a prekračuje moje očakávania. Retro prístup, projekty od Jodi, samozrejme.. Ale na viac si už nespomeniem. Vo sfére modifikácie softvéru sú skutočne diela, ktoré ma oslovujú, napríklad IOD, Webstalker alebo Auto Illustrator. Problém s posudzovaním mediálneho umenia je však v tom, že digitálne médium je založené na nulách a jednotkách, na logických schémach. A veľa ľudí ho aj posudzuje z hľadiska logických schém. Ale ako vidno, takto to nefunguje. Niektoré veci majú niečo, čo sa ma dotýka, čo neviem vysvetliť. Keď začnem uvažovať racionálne, nevidím rozdiel medzi dielami od Jodi a ostatných. Ten istý systém, materiál, prístup, no výsledok je akosi.. Naozaj to neviem povedať, možno vy to viete. (smiech) Je to otázka, o ktorej som dlho rozmýšľal a na nič som neprišiel.
V každom prípade je zábavné, že ľudia často využívajú zložité technológie na to, aby komunikovali o veľmi jednoduchých veciach..
No, to je už iná záležitosť. Alebo o ničom, hej. Technológia totiž nemá obsah, je bezobsažná. Na mnohých výstavách sú ľudia vzrušení, keď vidia roboty alebo niečo trojrozmerné. A to je jediný obsah, ktorý funguje. Dokonca aj keby umelci chceli ísť ďalej a zrealizovať myšlienky, ktoré majú hlbší zmysel, ľudia to jednoducho nechápu. Sú takí fascinovaní technológiou, že nevidia každodenný život.
|
