|
Kľúčové slová: mediálny aktivizmus, alternatívna ekonomika, komunity, digitálna kultúra. Mexický umelec, spisovateľ a aktivista Fran Ilich prichádza vo svojej Spacebank.org a ďalších komunitných projektoch možno s radikálnym, ale osobitým pohľadom na financie, špekulácie a investovanie. Prečo by banky nemohli namiesto prania peňazí financovať umenie, literatúru a aktivistické projekty?
Frana som spoznal kedysi dávno ako redaktora časopisu o elektronickej kultúre Sputnik. Už vtedy však mal za sebou hacktivistické výpady ako Borderhack 2.0, ktoré na mexických hraniciach s USA tematizovali problémy s imigráciou a ktorých sa zúčastnilo množstvo ľudí nielen z kyberkultúrneho undergroundu. Tentoraz sme sa stretli v newyorskom centre pre umenie a technológie Eyebeam, kde je tento aktívny Mexičan momentálne na rezidencii – práve v čase, keď na Wall Street vrcholili protesty proti ovládaniu spoločnosti oligarchami. Možno je to náhoda, ale Franove nedávne projekty ako virtuálna banka Spacebank akoby boli tiež jednou z mnohých malých revolúcií v prístupe k životu v spoločenskom sytéme, ktorý je orientovaný na zisk.
Naposledy sme sa videli tuším v roku 2002. Čo si robil odvtedy?
Posledných deväť rokov som sa zaoberal editovaním časopisu, rôznych publikácií a mailing listov a rozvíjal svoju umeleckú a spisovateľskú kariéru. Za tú dobu som vydal tri knihy: dva romány a jednu, ako ju nazývam, ‘dlhú knihu’. Robil som aj veľa projektov v rámci naratívnych médií a v roku 2005 som začal pracovať na internetovom serveri, ktorý sa spolu s autonómnou bankou stal známou nano-makro ekonomikou a bol schopný podporiť veľa projektov v oblasti naratívnych médií, rozvoja virtuálnych komunít a solidárnej agrokultúry. Pomocou tejto stránky sa mi podarilo koordinovať prúd rôznych vzťahov, produkcie a distribúcie. Je to akýsi mikro-systém, ktorý nám dovoľuje pokračovať v práci bez závislosti na grantoch. Granty sú však vždy vítané, pomáhajú udržať likviditu.
Vždy si pracoval na rozmedzí umenia, digitálnej kultúry a aktivizmu. Čo sa ukrýva za tvojím výrokom, že veríš v možnosť iného sveta? Znie to ako nekonečný boj za niečo iné, než máme teraz.
Áno. Od roku 1994 sa v Mexiku udialo veľa zmien. Najprv sme tu mali hospodársky pakt NAFTA. Súčasne s tým sa však odohrávala rebélia zapatistov, ktorá mala krajine pripomenúť, že v nej existujú pôvodní obyvatelia so špecifickou kultúrou a s ich vlastnými potrebami. Rebélia, ktorú započali presne v ten istý deň, ako sa stal aktuálnym North American Free Trade Agreement, si získala množstvo pozornosti od rôznych ľudí, vrátane mňa a mojich priateľov, s ktorými sme sa rozhodli sústrediť sa viac na to lokálne, než globálne. S cieľom, aby teda vznikla infraštruktúra, ktorá je slobodná, udržateľná a spravodlivejšia než súčasný globálny finančný systém.
Hovoríš o alternatívnom spôsobe života, inom modeli produkcie a distribúcie, alternatívnej ekonomike – tieto témy však môžu byť chápané aj ako politická agenda.
Myslím, že sú politické, ale nie nutne ideologické. Ideologickými sa samozrejme stávajú, ak vypukne ideologická vojna. V našom svete fungujú ideologické mašinérie ako napríklad Holywood, alebo nahrávacia spoločnosť Sony, vytvárajúce a pretláčajúce hodnoty a vkus, ktoré nemusíme nutne zdieľať. Smeruje to k tomu, aby sme prostredníctvom našej konzumácie živili niekoho iného, kdesi ďaleko od nás. Ak by sme sa od tohto systému dokázali aspoň trochu odtrhnúť – nevravím, že to musí byť na sto percent – mohli by sme pomôcť vytvoriť lokálne trhy a namiesto Michaela Jacksona by sme v Tijuane podporili niekoho, kto nie je taký bohatý, ale koho tvorba má bližšie k tomu, čím ľudia žijú. Možno by to nebola technicky taká dokonalá produkcia, ale namiesto toho by napríklad viac ľudí hralo na hudobné nástroje. Toto je niečo, čo nás DIY kultúra naučila: môžeme to dokázať.
No nie je to na druhej strane tak, že kultúra nemôže byť úplne demokratizovaná? Stále napríklad existujú umelci, ktorých tvorbe rozumie málo ľudí, ale robia skvelé veci – čoho následkom je, že nie sú populárni. Tým pádom za nich nemá kto “hlasovať” ale napriek tomu práve táto tvorivá skupina potrebuje podporu.
Mám na to tri dopĺňajúce sa odpovede. Po prvé, trh vždy (teraz trošku generalizujem) definujú rôzni ľudia, ale vždy sa nájdu takí, ktorí vedia robiť veci tak, aby prekvapili a inšpirovali druhých. A potom sú tu ľudia, ktorí to tak robiť nevedia. Je to problém komunikácie. Tí, ktorí dokážu získať najväčšiu pozornosť, budú viac prosperovať. To je liberálna odpoveď. Možno je to aj otázka prirodzených kapacít. Tí, ktorí dokážu tvrdšie pracovať a tým pádom robia napríklad kvalitnejšiu hudbu a naviac sa vedia predať, budú mať väčšie publikum.
Iná situácia nastáva v sociálno-demokratických krajinách, kde sú veľmi populárne systémy finančnej podpory umelcov. Tí by výmenou mali pracovať v prospech tej, či onej krajiny, ale nie vždy to tak je. A potom tu máme tretí model, prostredie webu, ktoré Jaron Lanier nazval digitálnym maoizmom. Tam môže robiť každý čokoľvek, ale, ak sa na to pozrieme s ekonomického hľadiska, väčšinou z toho nič nemá.
Toto sú extrémy. Samozrejme, existujú aj výnimky, ľudia, ktorí sú naozaj špecializovaní, nie vždy pochopení a ktorých práca je kvalitná. Avšak verím tomu, že tí, ktorých výsledky sú nadpriemerné a inovatívne, nájdu spôsob akým preraziť na povrch a dostať sa do kontaktu so správnymi ľudmi. Ak si napríklad umelec pracujúci so zvukom a skonštruuješ nejaký úžasný nový reproduktor, verím, že sa ti dostane zaslúženej pozornosti.
Aký je tvoj pohľad na sociálne či politicky angažované umenie?
Nuž, môžeš byť dobrým maliarom, ktorý maľuje paradajky, ale aj zlým spisovateľom, ktorý píše o revolúcii. Myslím, že medzi týmito vecami nie je žiaden súvis. Čo je podstatné je, že musíš z niečoho žiť, nie? Ak máš bohatú tetu, ktorá ťa z celého srdca zbožňuje a chce podporovať tvoje revolučné umenie, tak to je skvelé! A ak maľuješ krajinky a tvoje obrazy ťa živia, tak je to prefektné, nie? Ak sa ale rozprávame o verejnom financovaní, môžeme naraziť na malý problém. Keď žiada peniaze na nejaký projekt architekt, môže povedať: “Idem postaviť takýto most ktorý pomôže týmto konkrétnym ľuďom.” Ale ak dostane grant umelec, niekedy je preňho ťažké vysvetliť, aký osoh prinesie spoločnosti jeho projekt. Často to ani nemá potrebu vysvetľovať, umenie má byť predsa nepochopené. Možno by sme sa ako umelci mali v tomto smere trochu viac rozvíjať. Priblížiť spoločnosti, v čom spočíva hodnota našej práce.
Áno. Ale vo svojich projektoch väčšinou nemáš určené presné hranice medzi tým, čo je umelecké, politické alebo aktivistické. No pravdepodobne chceš v spoločnosti niečo zmeniť.
Myslím, že moja práca je vo väčšine prípadov veľmi autistická, veľmi konceptuálna. Zaoberám sa prevažne formami, ktoré fungujú v malej mierke. Napríklad banka Spacebank, ktorú som založil pred šiestimi rokmi, ma len stodevätnásť klientov – čo je veľmi málo. Avšak to, že sme boli schopní vykonať veľa práce, podporiť a financovať množstvo projektov, z nej robí niečo veľmi dôležité pre virtuálnu komunitu. Pravdaže, nehovorím o celom internete alebo o nejakej krajine. Ak by sa totiž mal tento projekt rozšíriť a stala by sa z neho normálna banka, musel by sa od základu zmeniť. Prečo? Lebo by nebol schopný naplniť všeobecnejšie, ľudové predstavy o tom, ako sa veci majú robiť. Dôvod, prečo máme taký finančný systém ako máme je, že mame populáciu, ktorá buď nemala čas alebo záujem naučiť sa ako financie fungujú, alebo kto a ako ich ovláda. Jednoducho, len slepo verili ľuďom, ktorí ich nehanebne okrádali.
Takže si chcel ukázať, že sa to dá robiť aj inak.
Presne.
A ako to teda presne funguje v prípade vášho servera a banky?
Prostredníctvom webstránok s názvom spacebank.org a diegodelavega.net. Máme malú ekonomiku, koluje v nej niečo vyše tridsattisíc dolárov, ktoré pomáhajú vytvárať ďalšie veci. Dejú sa tu veľmi zaujímavé premeny, kedy sa časť týchto peňazí vymieňa za služby a nasledovne za “digitálnu prácu” a infraštruktúru. Potom sa z nich stane buď káva – ako je tá, ktorú teraz pijeme a ktorú kupujeme priamo od ľudí v Chiapas, aby sme podporili iné veci, na ktorých pracujú; alebo kukurica, ktorej semená kupujeme priamo od pestovateľov. Niekedy v budúcnosti si budeme môcť dovoliť kúpiť aj pôdu… Problémom je, že nemáme nekonečne veľa času. V porovnaní s národmi máme málo energie. Národy majú ropu, môžu si dovoliť prevádzkovať veľké elektrárne. My máme len zopár solárnych pecí a elektrární. Dôležité však je, že to beží.
A ako s tým súvisí Brooklynská burza?
Brooklynská burza je miesto na webe, kde ľudia môžu obchodovať so svojou prácou. Ak publikuješ text v jednom z týchto virtuálnych médií, výmenou dostaneš jeden podiel/akciu. Hodnota tohto textu, teraz premeneného na podiel, potom rastie alebo klesá v závislosti od toho, koľko pozornosti sa mu dostane na internetovom trhu – koľko ľudí naň klikne, prečíta si ho. Toto sa mení každým dňom. Potom môžeš povedať: chcem, aby moja práca ostala v spoločnosti, s ktorou spolupracuješ. Alebo môžeš jej hodnotu preniesť a investovať do inej spoločnosti, napríklad takej, ktorá vyrába Arduino (programovateľné elektronické panely, používané napríklad pri interaktívnych umeleckých inštaláciách, pozn. red.). Môžeš ich taktiež vymeniť za kávu, ktorú vypiješ. Niektorí ľudia nestíhajú vykonávať prácu, pretože nemajú čas, ale môžu investovať peniaze do akcií, zastupujúcich podiel práce iných ľudí. Peniaze sú vždy potrebné, pretože reálny svet neakceptuje akcie spoločností, ktoré ponúkame…
Mena, ktorú používa Spacebank, sa volá „digitálne maoistické (alebo tiež materiálne) slnečnice“. Čiže ak tomu správne rozumiem, môžes svoj zárobok v digitálnych slnečniciach potom zameniť za reálne peniaze. V čom je však potom rozdiel medzi týmto systémom a povedzme komerčnou firmou, ktorá dáva svoje zarobené peniaze na dobré veci?
Rozdiel je zrejme v tom, že firmy, ktoré opisuješ, to robia pre profit. Tieto virtuálne firmy sa tiež snažia o zisk, ale ide tu o zisk pre komunitu. Peniaze a benefity sú distribuované veľmi odlišným spôsobom.
Existuje názor, že alternatívne ekonomiky majú potenciál nahradiť tradičný model. Je zjavné, že s našim súčasným finančným systémom niečo nie je v poriadku, keďže dáva priestor rôznym špekuláciám. Máme však predstavu, ako by sa vízie mohli zmeniť na realitu?
Myslím, že história dokazuje, že ľudia nemajú príliš veľkú predstavivosť. Myšlienky, ktoré propagoval Robert Owen v UK a neskôr v Spojených štátoch, Mexiku a Francúzsku, tak isto ako systémy, ktoré fungovali v socialistickom Rusku, alebo v židovských kibucoch opätovne zlyhávajú na tom, že ľudia nemajú čas, aby sa dokázali zorganizovať na dostatočne dlhú dobu. Keď je cieľom zarobiť čo najviac peňazí za čo najkratší čas a s čo najmenšou námahou, vznikajú systémy, ktoré sú založené napríklad na rope či elektrickej energii. Ak by ľudia mali záujem o “horizontálny spôsob života” a pokúsili sa pritom viac používať svoju predstavivosť, možno by sme to dokázali. Namiesto toho však preberáme model vzniku majských a aztéckych pyramíd, spôsoby civilizácii, ktoré zanikli. Poháňame mrakodrapy v New Yorku a Chicagu. Keď sa pozrieš na modely Západnej Európy a Severnej Ameriky, tak tie existujú len vo veľmi malej časti sveta, no potrebujú celý svet na to, aby fungovali.
Je to asi len náhoda, ale je zaujímavé, že práve v čase, keď si sa presťahoval do New Yorku, rozbehla sa tu protestná akcia Occupy Wall Street, ktorá sa okamžite rozšírila do tisícky ďaľších miest na celom svete. Aký máš na ňu názor a čo by mohlo byť jej výsledkom?
Musí sa to zmeniť na prax. Museli by sme zmeniť bankový a finančný systém, čo by znamenalo aj redefiníciu práce. Je to trošku problematické, pretože svet sa stáva čoraz väčšmi virtuálnym a stroje nás nahradzujú takým spôsobom, že by sme, ako už vraveli utopisti v devätnástom storočí, museli kolektivizovať stroje. Teraz sú kapitalizované zopár kapitalistami, ktorí sa nechcú o prebytky deliť. Prečo by aj mali? Povedia si: “Prečo by sme teraz zrazu kolektivizovali naše stroje?” Riešením by mohla byť investícia do open source technológií, do solárnej energie. Podľa môjho názoru je to vlastne jediné riešenie. Pretože o pár rokov už nebude ľudská práca vôbec potrebná. Keď sa nad tým zamyslíš, už teraz dve tretiny ľudskej populácie žijú v slumoch a ocitajú sa tým pádom mimo systému, že? Títo ľudia sú však veľmi tvoriví, dokážu premeniť odpad na mnohé užitočné veci.
Zaujímavé je však, že tieto protesty vznikli v jednej z najbohatších krajín sveta.
S tým nesúhlasím.
Mne sa totiž zdá zábavná tá situácia, že v krajine, ktorá je vlastne vlajkovou loďou globálneho kapitalizmu a ktorá prispela k pádu totalitných režimov, sa dejú teraz také výrazné pohyby práve proti tomuto systému.
Možno sa naplnila Marxova predpoveď, ktorý tvrdil, že sa všetko začne v Spojených štátoch… Ale neviem, či s tým môžem súhlasiť. Totiž, tak isto by sa dalo povedať, že to začalo v Berlíne v začiatkom 90. rokov, alebo možno v Číne a len to pokračuje. Po tej zmene, ktorá sa na prelome 80. a 90. rokov udiala vo Východnej Európe sa mohlo zdať, že už neexistuje možnosť iného sveta.
Nuž, ale v Európe to bolo naopak – ľudia privítali kapitalizmus, pretože mali zlé skúsenosti s rokmi socialistického teroru. A stále sú mnohí presvedčení že je to teraz správne a že by to malo tak ostať.
Áno.
Ale zároveň cítia, že niečo nie je v poriadku. Takže trebárs problémom nás, ktorí sme z Východnej Európy je, ako ich presvedčiť, že globálny kapitalizmus v tejto podobe už nie je dobrý nápad. Je to veľmi ťažké, pretože väčšinou dostaneš takúto, veľmi pochopiteľnú odpoveď: “Komunizmus sme tu už mali a nechceme ho näspať.”
Áno, to, čo hovoríš je veľmi dôležité. Porozmýšľajme; Occupy Wall Street je liberalistická, alebo liberálna revolúcia, pravda? Nie komunistická. Kladie veľa požiadaviek, ale neviem, koľko reálnych riešení dokáže ponúknuť. To je ten problém, alebo výzva, ktorá nás čaká, pretože my vlastne patríme medzi to jedno percento. Celé Spojené štáty sú tým jedným percentom.
No napriek tomu, že sú súčasťou bohatej spoločnosti, veľa ľudí v Spojených štátoch nemá žiadnu životnú perspektívu a preto protestujú.
To je veľmi dôležitá vec, nemám pravdu?
Áno.
Vlastne, ak by sme mali svet, ktorý je spravodlivejší, možno by sa občania Spojených Štátov mali horšie než dnes, lebo by vznikli otázky ako: “Naozaj potrebuje mať každý auto?” alebo: “Koľko kilowatov elektriny môže jeden človek za deň spotrebovať?” V Mexiko City napríklad nie je výnimkou, že sa svetlo zapne len raz za deň. Pritom Mexiko je jednou z prvých pätnástich ekonómík sveta! Aký biznis to teda vlastne vo svete robíme? Aby sme sa chápali, myslím si, že je skvelé, že v Amerike vzniklo Occupy Wall Street, pretože práve tu existuje celá tá PR mašinéria a tak sa tieto myšlienky môžu šíriť ďalej a podnecujú predstavivosť v rôznych častiach sveta. Myslím, že to je najväčším prínosom tohto hnutia.
Je tu však značné riziko, že, ako to už pri revolúciách býva, vždy sa nájdu ľudia, ktorí situáciu využijú vo svoj prospech... Teraz napríklad na Slovensku vo voľbách kandiduje strana, ktorá si dala názov 99 percent a stoja za ňou vlastne bývalí komunisti. Kvôli tomuto asi nemôžeme byť príliš optimistami.
To je pravda. Je tu totiž aj otázka koristi. Žiadame lepšiu redistribúciu koristi? Ako to, že sme si už dávno nevšimli, že bankový systém nefunguje, keď celý svet už päťdesiat rokov vie, že veci na Wall Street sa dejú z nesprávnych dôvodov, pre dobro hŕstky ľudí v jednej krajine? K tomu všetkému je tu prezident, ktorý bol ocenený Nobelovou cenou za mier, ale súčasne vedie tri vojny, že? Je tu veľa vecí, ktoré by sa dali spochybniť. Áno, je to zvláštne.
Takže tvrdíš, že by bolo efektívnejšie sústrediť sa na malé, alternatívne verzie systému, než začínať masové hnutie ako Occupy Wall Street?
Áno. Myslím, že nateraz bolo dosť rétoriky. Vieš, ľudia síce hovoria o slobode, ale nikto toho veľa neurobí. Stalo sa to aj s hnutím za slobodu na internete; všetci písali množstvo manifestov, ale nik nevlastní infraštruktúru: ľudia používajú Hotmail alebo Gmail. Čo sa zmení, ak budeme stále chcieť, aby nám korporácie poskytovali služby zadarmo? Korporácie chcú zarobiť na službách, ktoré poskytujú. Mať slobodu je možno trochu drahšie než sme zvyknutí.
Ďalšia vec, na ktorú sa pri OWS musím spýtať je, či nie je zvláštne, že si chcú privlastniť všetky zásluhy? Sú to oni, ktorým sa podarilo zotročiť celý svet, ale zároveň to budú oni, ktorí ho vyslobodia? To si teda nemyslím. A keď už načíname otázku okupácie: Amerika vie o okupácii všetko. Je to dôvod, prečo existuje. Vieme, že okupovali pôdu Indiánov. Vieme, že okupovali Mexiko a vlastne celú južnú časť Ameriky. Kalifornia je dodnes plná Mexičanov, ktorí nemajú žiadne politické práva a zarábajú najmenej, ale zároveň najviac prispievajú do tunajšej ekonomiky. A potom tu máme americkú okupáciu Blízkeho Východu, ktorá sa stále deje. Takže mi príde veľmi zaujímavé, že nová generácia Američanov začala s týmto Occupy hnutím. Nie je to trošku freudovské?
Myslíš, že je to vlastne pre nich prirodzené?
Áno! A zaoberá sa v tomto kontexte niekto migráciou? Američania boli vždy národom migrácie a mestá ako New York sú v podstate vybudované a živené inováciou a prácou, ktorú doň priniesli prisťahovalci. Mimochodom, bankový systém, ktorý prisťahovalci po celom svete vyvinuli, sa ukázal ako veľmi kreatívny a efektívny. Ľudia, ktorí sa snažia o tieto globálne hnutia, by sa možno mali pozerať na skúsenosti prisťahovalcov ako na niečo veľké, nie malé. Pretože migrácia je globalizácia. A nielen to. Naprieč históriou ľudstva adaptácia svojím významom predčí inováciu a invenciu. Myslím si, že by títo ľudia mali zamerať svoj pohľad na menšie celky a pozrieť sa na to, ako tých zvyšných 99 percent sveta funguje. Ak to nespravia, budú len vytvárať ďalšie problémy.
Na čom v tejto chvíli pracuješ? Čím by si sa chcel nasledujúcich pár mesiacov zaoberať?
No, už som trošku unavený z tohto šesťročného projektu, servera a ekonomiky, takže sa teším skôr na založenie malej kaviarne alebo niečoho takého, kde by som mohol zužitkovať všetky moje skúsenosti. Uvidíme, čo sa z toho vykľuje. Myslím, že vytvoriť akúsi produkčnú jednotku by mohlo byť najdôležitejším krokom. Čo je produkčná jednotka? Je to niečo, čo dačo vytvára z viacerých zdrojov. Keď napríklad vlastníš vydavateľstvo, potrebuješ niekoho, kto zotne stromy; niekoho, kto z dreva spraví papier; niekoho, kto napíše knihy; niekoho, kto ich vytlačí; niekoho, kto sa postará o distribúciu a niekoho, kto knihy kúpi. A ešte mnoho ďaľších. Myslím, že veľa z nás, ktorí sa zaoberajú internetom a produkčnými vecami, zabúdajú premýšľať nad celým týmto reťazcom a nad tým, ako sa integrovať do väčšej ekonomiky.
Myslíš, že by práve toto mohol byť ten spôsob?
Áno, áno. Je to, ako keď sa tak trochu náhodným spôsobom snažím vytvoriť prúd vzťahov medzi príbehom, digitálnou kultúrou a financiami. Možno, že nasledujúcim tvrdením trošku predbieham, ale myslím si, že to treba robiť viac na mikro-úrovni, aby to malo celé zmysel, nie?
Plánuješ ostať v USA?
Áno, spolu s mojou priateľkou sme si kúpili byt.
Naozaj? Takže sa zrejme nevrátiš do Mexika.
Nie, chcem ísť do Bostonu na školu. Ale v Mexiku… Navždy budem v Mexiku.
Pýtam sa preto, že keď si s týmito aktivitami začal, pracoval si s komunitou, ktorá mala bázu v Mexiku, s miestnymi ľuďmi. Takže teraz, keď si odišiel, sa zameriaš na inú komunitu?
Stale sa nachádzame v regióne NAFTA a neviem si predstaviť lepšie miesto na realizáciu týchto projektov než je New York. Dáva to dokonale zmysel. Napokon, lietadlom sú to z New Yorku do Mexiko City len štyri hodiny.
|
