|
PREKLAD Jana Bašnáková
Zostaňte sedieť doma a pritom hrajte koncert v Tokiu. Alebo v Bruseli. Spolu s ďalšími fanatikmi, pripojenými z rôznych ďalších miest sveta. Počúvajte a vytvárajte zvuky v sieti. Experimentujte s ozvenou dátových tunelov. Internet je Prvý Celosvetový Hudobný Nástroj.
Zvukové inštalácie a multimediálne predstavenia sa už stávajú bežnou súčasťou umeleckého diania. Ale o tom, čo sa s hudbou deje na sieti, sa väčšinou dozvedáme len zo správ o súdnych sporoch hudobných vydavateľstiev s pirátskymi servermi. Hádam aj preto, že porozumieť poetike hudby vznikajúcej v útrobách netu si vyžaduje aj dajaké technologické znalosti a preto zostáva táto tvorba záležitosťou úzkeho okruhu zasvätených. A možno nie, možno si iba stačí v prehliadači otvoriť niektorý z uvádzaných webov. Golo Föllmer je autorom knihy Netzmusik (Sieťová hudba) a prednáša o rôznych podobách tvorivej produkcie zvukov, ktorá nejako súvisí so sieťami. Či už je to priestor internetu alebo len dva prepojené počítače, možností interakcie človeka so strojom, ale aj človeka s človekom prostredníctvom stroja je celkom dosť. O čosi viac než stihneme prebrať v tomto rozhobvore.
V poslednom čase dostávam veľa emailov s pozvánkami na rôzne sieťové performance, takže sa mi zdá, že je to teraz dosť „in“. Zaujímalo by ma, ako sa človek dostane k sieťovej hudbe. Hovoril si, že si aj sám hudobníkom...
Áno, hrám na klavíri, ale nie som veľmi na džemovanie či improvizáciu. Keď som hrával v kapelách, vždy to bolo veľmi konceptuálne. A keď som sa dostal k tejto téme, nevedel som o internete takmer nič. Používal som síce e-mail ešte pred príchodom webu, ale vlastne som tomu nikdy poriadne nerozumel. Jednoducho som vtedy išiel s davom. Moje výskumné záujmy sa týkali zvukových inštalácií vo verejnom priestore a asi to bolo motivované tým, že ma fascinujú netradičné komunikačné situácie – situácie, ktoré sú pre ľudí hádankou. A to sa v koncertnej sieni nestáva príliš často. Veľmi rád chodím aj na koncerty, ale pritom ma stále veľmi dráždil – a tým pádom aj veľmi zaujímal – koncept zvukových inštalácií vo verejnom priestore, kde konfrontujete ľudí s niečím, s čím sa ešte nikdy predtým nestretli. A mňa vždy bavila nezvyčajná, experimentálna hudba. Ja som bol ten, čo v puberte počúval Residents, Cassiber a také veci, ale nikdy som nemal okolo seba ľudí, ktorých by tiež tak veľmi zaujímala podobná hudba. A vo verejnom priestore to zrazu práve tých, čo predtým nemali ani poňatia o súčasnej experimentálnej hudbe, celkom vzalo. Odrazu sa ocitli uprostred toho... A zaujalo ich to, čiže to fungovalo. Skrátka ich to vtiahlo dovnútra a mňa ten koncept fascinoval – ako sprostredkovať experimentálne prístupy širšiemu publiku.
Pozoruješ po tých rokoch v sieťovej hudbe alebo zvukovom umení nejaký vývoj?
Myslím, že pred príchodom webu bola sieťová hudba vo fáze prehistórie, po ktorej nasledovala fáza divokého experimentovania, ktorá trvala približne do roku 2000 alebo 2002. Potom však záujem ľudí opadol – ja to volám optimizačnou fázou, ale zároveň prišli riešenia v iných oblastiach. Využitie technológií bolo v začiatkoch naozaj veľmi hudobné, ale potom, po tejto takpovediac „horúcej fáze“, sa sieťová práca so zvukom vynorila aj v mediálnom umení, vo zvukových inštaláciách. Toto sa predtým nestávalo. Predtým existovali hlavne čisto sieťové veci a to sa zmenilo. A navrhol som tiež, že názov mojej knihy Sieťová hudba už vlastne po tejto horúcej fáze nie je celkom výstižný. Pretože ak berieme tento termín do dôsledkov, ako napríklad pojem radio art, potom je to výraz, ktorý do popredia stavia médium. „Sieťová“ hudba, „radio“ art“ – naozaj je tam dôraz na médium, ktoré toto umenie využíva a o ktorom „pojednáva“. Médium a jeho štruktúra, fungovanie a estetika, a tak ďalej, tu musia byť naozaj v popredí, musia byť v istom zmysle subjektom umeleckých diel. A ak to tak nie je, potom môžete hovoriť o sieťových postupoch v hudbe a podobne. To je už menej konkrétny termín a ja som vlastne aj písal o tom, že presne toto sa stalo okolo roku 2002. Takže výraz „sieťová hudba“ už vlastne neplatí, treba hovoriť o sieťových postupoch.
Prešla sieťová hudba fázou, keď tieto prvé experimenty preskúmali možnosti média, a tak si k nemu bolo treba nájsť nejaký nový prístup?
Celkom určite. Po tejto prieskumnej fáze sa toho už veľa nestalo... Zoberme si napríklad taký „delay“, oneskorenie signálu. Tento fenomén využilo veľa experimentov. A v určitom bode už boli mnohé z nich vyslovene nudné. Ich podstatou nebolo nič iné, len ukázať „Pozrite, teraz počujem to, čo som povedal pred minútou!“. Áno, je to neobvyklé, ale ide len o krátky okamih prekvapenia – a to ešte nie je umelecké dielo.
O tom, že existuje niečo ako net.audio som prvýkrát počul koncom 90. rokov vďaka medzinárodným sieťam ako Ozone a Xchange, kde boli dosť aktívni ľudia z centra RIXC v Rige. Streamovali na Nový Zéland a odtiaľ zase naspäť do Európy.... V tom čase bolo jasné, že ide o hru s novými možnosťami, všetci zakladali experimentálne internetové rádiá a bolo to celkom živé. Čo je pre teba tou zaujímavou vecou dnes?
Povedal by som, že tou najzaujímavejšou vecou je zakladanie kolektívnych štruktúr, spolupráce. Jedným z príkladov, ktorý som žiaľ nepočul a o ktorom tým pádom nemôžem veľa povedať, je Karass Suite od Guyho van Belle. Tá má ambíciu byť nielen hudobným, ale aj intermediálnym projektom a ponúka otvorenú štruktúru, s ktorou môžu ľudia pracovať. Povedzme, že online softvér, ktorý tú spoluprácu umožňuje, je jedným z nástrojov. Ale ľudia, ktorí ho používajú, musia hrať dobrú hudbu. Takže – je to potenciálne veľmi zaujímavý nástroj, ale nie je to umelecké dielo. Je to otvorená štruktúra s určitými zaujímavými možnosťami, ktorá samozrejme aj vylučuje určité veci a ktorá usmerňuje estetiku, štruktúru, komunikáciu medzi ľuďmi v určitom smere. To väčšinou ľudí, ktorí ju používajú, fascinuje. A z toho potom môže vzniknúť dielo.
Takže podľa teba sme v novej fáze, kde je spolupráca dôležitejšia ako autorstvo alebo myšlienka dokonalej kontroly nad celým procesom?
Ja si myslím, že kritériom umeleckého diela by ešte aj teraz – ak hovoríme o novej fáze – aj ak by bolo online, bola jeho štruktúra. Niekto – môže to byť aj kolektív, môže to byť desať umelcov, hudobníkov, technikov a programátorov, sa rozhodne inštalovať určitú štruktúru, ako to bolo napríklad v prípade projektu Auracle od Maxa Neuhausa. Tam to bol technický a umelecký tím. Neuhaus bol jeho dušou a umeleckým riaditeľom, on bol tým, kto všetko konceptualizoval a mal technikov, ktorí to naprogramovali veľmi moderným spôsobom s použitím nových technológií a konceptov, a ktorí celé to nainštalovali. Vydáva to zvuky len vtedy, keď tam prídu ľudia. Takže hudobné dielo sa z toho stáva len vtedy, ak to niekto používa, len ľudia to môžu aktivovať a oni tomu dávajú tvorivé podnety. Ale v zásade to bude vždy znieť ako Auracle, lebo tak to tí umelci chceli. A to je tiež definícia – že v tom môžeš nájsť umelca, ktorý to vytvoril. Že jeho vplyv nemôžeš zredukovať na nulu. Je to, ako keď sa umelec postaví doprostred trhoviska a kričí – ľudia, choďte do siete a robte spolu hudbu! To je tiež určitý spôsob pozývania ľudí. Už to je vždy umelecký počin. Takže si myslím, že tu vždy bude niekto, o ktorom môžete povedať, že dielo vytvoril a zároveň mu dal tú pôvodnú štruktúru.
Kedysi si mohol povedať „Toto je moje umelecké dielo“ – a teraz vidíme skôr rôznych ľudí, procesy a technológie... a môže sa z toho stať nekonečná reťaz situácií a spoluprác.
Áno, myslím si, že najzaujímavejší je rozsah tej zmeny, ktorá sa udiala: od návštevníka koncertov, ktorý si všetko spája vo vlastnej hlave a snaží sa v tom vyznať, čo nie je ľahké a už to si samozrejme vyžaduje veľa úsilia – cez experimentálne dielo, s ktorým ľudia musia niečo urobiť, ako v päťdesiatych rokoch, až k sieti, v ktorej sa účastníci musia naozaj veľmi aktívne zaangažovať, niečím hýbať či dokonca robiť rozhodnutia. Takže skutočne sa to viac a viac otvára... Ale vieš – často sa hovorí, že teraz sa to celé naozaj demokratizuje a podľa mňa to znie veľmi pekne. V závere mojej knihy aj citujem jeden text, v ktorom sa hovorí niečo ako „Musíme sa zbaviť autora“. Lenže to je podľa mňa nemožné.
Ale napríklad keď viacero hudobníkov spolu improvizuje, navyše s pomocou technologických nástrojov, ktoré vytvoril niekto ďalší – vtedy je veľmi ťažké určiť, kto je autorom.
V poriadku, ale stále máme kolektív a teda je to kolektívne autorstvo.
Jasné, stále je tu niekto, kto robí čosi tvorivé.
Hej. Pre mňa je tou dôležitou otázkou – pre koho je tá hudba? A podľa môjho názoru boli tie performance z Rigy v mnohých ohľadoch typické. Skladby, ktoré nemalo veľký zmysel počúvať a často sa vysielali ako streaming. Samozrejme, sú to elektronické zvuky, a možno by boli dobré ako kulisa, ale akosi to nedáva zmysel. Pretože je to na jednej strane príliš zložité, ale vlastne sa to nedá rozlúštiť. Nedokážeš rozlúsknuť štruktúru a pochopiť, prečo je to tak, ako to je.
Čo by si na to potreboval?
Väčšinou jednoducho musíš byť súčasťou procesu tvorby tej hudby.
Mohol by si opísať projekty, kde to fungovalo? Kto robí zaujímavé veci?
Z hudobnej perspektívy je Auracle dobrým príkladom. Funguje, a jeho jediným problémom je, že musíte nájsť niekoho, kto s vami naozaj hrá online, pretože väčšinou tam takmer nikto nie je. A vlastne môžeš hrať aj s dvoma avatarmi, dvoma počítačmi alebo automatmi. A potom existuje veľa rôznych typov, samozrejme. Vždy som za veľmi pekný kúsok považoval Silophone. Jeho autorom je skupina [The User] z Montrealu. Môžeš tam cez web poslať nejaký zvuk a ten zaznie v reálnom priestore starého sila, kde sa zvuky veľmi dobre ozývajú. Ty ho potom počuješ s lokálnou ozvenou, čo je fantastické, pretože v sieti nie sú ozajstné priestory, len tie elektronické. A odrazu sa ti vráti tvoj pôvodný zvuk obohatený o reálny, veľmi živý a zaujímavý priestor. Teraz je tam už databáza približne desaťtisíc zvukov, sú to naozaj zábavné veci. A nikoho tam nestretneš. Myslím, že okolo toho vybudovali nejaký predvádzací program, ale aj tak tam nie je nič iné, len tieto krátke zvuky, ktoré môžeš počúvať takpovediac veľmi osamelo, ale je v tom ten nádherný protiklad. A potom môj najobľúbenejší kúsok – nebula.m81 od Netochky Nezvanovej (ide o experimentálny webový prehliadač, ktorý z webu sťahuje dáta rôzneho druhu a prehráva ich ako zvuk – pozn. red.). Ale na to potrebuješ starý Macintosh, ináč to nefunguje. Fascinuje ma to preto, lebo sa to strašne ťažko kontroluje. A je to tak spravené naschvál a veľmi dobre. Ale našiel som aj novšie veci, ktoré využívajú programovanie v reálnom čase. Napríklad keď spolu hrajú Jan-Kees van Kampen a Alberto de Campo, čo považujem za výborný koncept. Počul som ich dvakrát alebo trikrát a je to naozaj nádherné. Je tam veľmi dobre počuť, že spolu interagujú a zároveň to má taký ten redukovaný charakter.
Zaujíma ma aj spoločenská stránka sieťovej hudby: či je to len malá komunita, ktorá sa týmto veciam venuje, alebo máš skôr pocit, že to priťahuje stále viac a viac ľudí a v budúcnosti sa to takýto spôsob tvorby môže stať bežným?
Za vzostupom softvérových princípov alebo produktov tejto online hudobnej spolupráce a stránok, ktoré sú s tým spojené, stojí „spálňový tvorca“. Je to súčasťou kultúry popových skupín. A to je dobré, je to výborná vec. Ale je v tom veľmi málo experimentovania. Nejaké tam je – a ja si myslím, že tak to bolo vždy, takže sa to príliš nezmenilo, ale podľa mňa sa do populárnej hudby ako celku dostali nejaké nové techniky. Keď sa pozrieš na niektoré Madonnine veci, myslím že na albume Music, ktorý je už dosť starý, nájdeš skladbu, kde máte jeden gitarový rif, ktorý je znovu a znovu jednoducho odseknutý. Toto by sa pred desiatimi alebo piatimi rokmi jednoducho nemohlo stať, a myslím, že je to sčasti inšpirované experimentálnou hudbou, využívajúcou techniku samplovania. Madonna a jej producenti sú veľmi múdri a v hudbe myslia pokrokovo, takže to do jej hudby predstavili veľmi opatrne – ona rozhodne nebola prvá, ale je to dobrý príklad, ako sa toto dostáva do sveta širšej populárnej hudby. A zrazu je to tam, pričom je to technika, ktorá predtým bola naozaj skôr experimentálna. Pretože odhalila médium. Vždy, keď je to odseknuté, uvedomíte si – „Veď to je médium, nie hudobník, používajú na to prístroj,“ – a je to tam priznané. A to je na tom to úžasné, že sa to objaví v populárnej hudbe. A takéto veci sa jednoznačne dejú. Ale nie až do tej miery, aby sme mohli povedať, že populárna hudba sa zhruba do dvadsiatich rokov experimentalizuje. Na to ja naozaj neverím.
Stále však existujú aj virtuálne prostredia ako Second Life. Ľudia by mohli robiť hudbu v Second Life a využívať pritom nástroje na online spoluprácu, a existuje možnosť, že ľudia a spoločnosti, ktoré majú peniaze, by tieto experimentálne nástroje potom využili.
Hej, ale je zaujímavé, že asi pred rokom mi o tom hovoril Fokko Schulz, ktorý skúma hudobnú spoluprácu online. Teraz je v Spojených štátoch a na nejakom hudobnom veľtrhu sa rozprával s množstvom producentov a softvérových developerov. A povedal, že online hudobná spolupráca zatiaľ v hudobnom biznise nie je témou. Napriek tomu, že už existuje zo dvadsať stránok a softvérových riešení.
Sociálny softvér využívajú veľké spoločnosti, ktoré vlastne využili tvorivosť ľudí vo svoj prospech. Možno by sa to mohlo stať aj v tomto prípade: nalákali by ľudí tak, že by im povedali – teraz môžete spolupracovať a robiť spoločne hudbu online...
Áno, to si od toho mnohí sľubujú, ale podľa mňa to tak nefunguje. Kedysi tu pre skupiny boli bary, kde vás mohli objaviť a teraz to je údajne MySpace. No veľkí Arctic Monkeys, ktorých tam vraj objavili, potom povedali – „Nie, my sme si tú stránku nespravili a nemyslíme si, že náš úspech prišiel odtiaľ.“ Takže to očividne bola len promo akcia samotného MySpace, alebo také čosi. Alebo novinárov, ktorí chceli, aby sa MySpace stal niečím novým a výnimočným. Tieto veci určite niečo menia a je dobré, že existujú, ale určite ide o módnu vlnu. Na vrchole tejto vlny sa vždy preceňujú pozitívne aspekty danej veci, a napokon sa zistí, že to tak nie je. Čo je v poriadku. Ľudia potrebujú tento adrenalín, aby sa pre niečo skutočne nadchli.
|
