|
Najznámejším komiksom Maxa Anderssona je určite bizarný príbeh Pixy, ktorý nedávno vydalo v preklade pražské vydavateľstvo Mot. ďalšie knihy tohto švéda sú tiež poriadne "uletené" - jedným z hrdinov komiksovej série Container je napríklad Car-Boy, chlapec s hračkárskym autom namiesto hlavy. A nechcite ani vedieť, ako vyzerá Tractor-Girl... Sám autor však napočudovanie vôbec nepôsobí nejako zvláštne - čerstvý štyridsiatnik, vyštudoval grafický dizajn a filmovú produkciu a počúva Velvet Underground. Od roku 1997 žije v Berlíne a okrem komiksov venuje svoj čas aj krátkym animovaným filmom.
Slávny Pixy rozhodne nie je obyčajný komiks. Zistíte to už na prvej stránke: jednému zo sympatickej, hoci trochu neobyčajnej dvojice hlavných hrdinov - Angíne Pektorisovej a Alkovi Seltzerovi - sa roztrhne oblek (!) na bezpečný sex. Angína sa rozhodne pre interrupciu, avšak tým sa problémy iba začínajú. Potratený (a medzičasom poriadne opitý) plod Pixy totiž po krátkom čase zatelefonuje z ríše mŕtvych a núti svoju matku, aby mu čítala knižky, najradšej Kafku. Statočný Alka sa po naliehaní zmorenej Angíny napokon rozhodne Pixyho definitívne zbaviť a vydá sa za ním do ríše mŕtvych, kde čas plynie opačným smerom a dejú sa tam ešte pozoruhodnejšie veci, ako vo svete živých. Kulisami deja plného prekvapení je sugestívne nakreslená čiernobiela (ale skôr čierna) krajina, kde sú peniaze živé a pestujú sa v špeciálnych klietkach, kde ktosi píše na obaly od mlieka návody na lepší život a kde domy zomierajú na graffitti… Svet à la Pixy očividne nie je veľmi vhodným miestom na život: je desivý, nebezpečný, neveľmi pochopiteľný - a môžeme len dúfať,
že s tým naším nemá až tak veľa spoločného. Všadeprítomnú hrôzu však Max Andersson odľahčuje tým, pre čo jeho komiksy zbožňujú ľudia najrôznejších vekových a sociálnych skupín - značným zmyslom pre humor.
Keď som si pozeral tvoje práce z deväťdesiatych rokov, napadlo mi, aké boli námety tvojich raných komiksov. Tiež také morbídne ako Container či Pixy?
Prvý môj komiks, ktorý si pamätám, bol o postavičke, ktorej sa nejako podarilo vhodiť si dynamit do nohavíc a na poslednom obrázku ju to roztrhalo na kusy. Mohol som mať asi štyri alebo päť rokov. Taká bola moja predstava humoru v tom čase. A v skutočnosti takou viac-menej zostala.
Spomínal si, že práca na tvojej najúspešnejšej knihe Pixy ti zabrala asi tri roky. Nebolo to ťažké rozhodovanie, venovať jednému dielu toľko času? Ako vlastne Pixy vznikal?
Na začiatku som našťastie nevedel, ako dlho mi to bude trvať, lebo by som možno ani vôbec nezačal - čiže to nebolo ťažké rozhodovanie. Mal som aj vydavateľa, takže som vedel, že nezabíjam čas len tak. Najprv bol samozrejme námet celého príbehu, ale nenapísal som viac ako 10-15 strán definitívneho scenára predtým, ako som začal kresliť. Keď som tieto strany graficky dokončil, napísal som ďalších desať zo scenára, a tak ďalej. Takto ma príbeh nenudil a mohol som nechať postavy vyvíjať sa neočakávaným spôsobom. Nebol som si istý, ako celá kniha skončí, až kým som neurobil posledné stránky - a aj to mi zrejme pomohlo udržať si motiváciu. Musel som tú vec dokončiť, aby som zistil, čo sa má stať na konci.
Pixy po prvýkrát vyšiel už pred desiatimi rokmi, ale zdá sa, že ľudia v rôznych krajinách ho dodnes stále radi čítajú i prekladajú. V čom spočíva podľa teba úspech tohto bizarného príbehu?
Naozaj neviem… Zrejme v tom ľudia akosi spoznávajú seba a spoločnosti, v ktorých žijú. Možno sa svet začal počas posledného desaťročia ešte viac podobať Pixymu.
Aké boli reakcie švédskeho publika na Pixyho? Novinári v tom videli veľa cynizmu… A čo cirkev, národná banka a mliekarenský priemysel?
Áno, mnoho ľudí to považovalo za príliš temné, neukázal som žiadne "pozitívne riešenia" a tak ďalej. Ale teraz, po desiatich rokoch sa zdá, že Pixyho ľudia zbožňujú. Neviem, čo sa medzitým stalo. Cirkev vo Švédsku nemá veľký vplyv. Národná banka je vplyvná, ale pochybujem, že čítajú komiksy. Najväčší výrobca mlieka však dokonca kúpil dva exempláre knihy (viem to, pretože si ich marketingový riaditeľ objednal priamo od môjho vydavateľa). Som skutočne zvedavý, čo si o tom pomysleli.
Stále mi vŕta hlavou, kto to píše tie záhadné texty na krabice od mlieka? Boh? Diabol? Manažment IKEA? Nejaký brat Veľkého brata? Myslíš, že by sa Nietzschemu páčila scéna, v ktorej Pixy tohto Všemocného zabije?
Neverím ani v Boha ani v diabla, takže ich môžeme vynechať. Nemá to ani veľa do činenia s IKEA. Použil som IKEA, pretože som myslel na tie čudné miesta za mestom, uprostred ničoho, s ozrutnými diskontnými nákupnými centrami a benzínovými pumpami. Vždy sa mi zdali tak trochu mátoživé, ako niečo nie celkom z tohto sveta. Neviem, čo by na to povedal Nietzsche - nie som si totiž istý, či mal veľký zmysel pre humor. Ale Shakespeare by sa možno zasmial na macbethovskom odkaze.
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Air Pirates Funnies a Comics and Stories Dana O’Neilla stali legendami aj vďaka právnym ťahaniciam s Disneyho spoločnosťou. Disneymu sa totiž nepáčili oplzlé výčiny undegroundového Mišiaka Mickeyho, Minnie či Goofyho a zažaloval autorov za zneuctenie značky. Nebojíš sa niečoho takého, keď používaš značku IKEA, ktorá je pomerne populárnou obchodnou sieťou (dokonca aj u nás)?
Ja tiež kupujem veci v IKEA, nemám nič proti nim konkrétne. Ale fakt, že sú takí veľkí a všadeprítomní, pôsobí trochu nepríjemne, takmer totalitne. Každý koho poznám, má doma najmenej jednu vec z IKEA.. Azda preto som použil obrázok pyramídy podobnej aztéckym, čo je veľmi hierarchický útvar. Je zaujímavé, ako pred niekoľkými rokmi médiá odhalili, že zakladateľ IKEA bol v mladosti aktívnym nacistom (čo bolo vo švédsku tridsiatych a štyridsiatych rokov celkom bežné), ale ja som o tom vtedy vôbec nevedel… Ani som od nich nikdy nepočul žiadnu reakciu.
Otázka by možno mala znieť takto: Chceš vo svojich dielach vyjadriť nejaké politické stanovisko, alebo to vnímaš len ako zábavnú hru s kultúrnymi symbolmi?
Iste to nie je úplne bez významu, ale niekedy si nie som ani ja sám istý, čo má byť tým významom.
V Pixym je niekoľko veľmi sugestívnych záberov: napríklad zomierajúce domy, infikované graffitti. Aký je tvoj postoj ku (pôvodne undergroundovému) graffitti?
Vo všeobecnosti mám rád graffitti - dokonca aj keď je zlé alebo amatérske, obyčajne vyzerá lepšie ako tie veci, na ktorých je nastriekané.
Berlín je vysprejovaný vcelku husto. Prečo si sa pred pár rokmi presťahoval práve tam? Ako sa žije v "hlavnom meste Európy"?
Jedným z dôvodov, prečo som sa presťahoval, bolo to, že sa tu dalo žiť lacno a nebol problém nájsť si pekný starý byt v centre mesta. Chodieval som do Berlína často už v osemdesiatych rokoch a aj vtedy sa mi páčil. Teraz sa rýchlo mení, sťahujú sa sem ľudia, ktorí majú peniaze. Náklady stúpajú a už je ťažšie nájsť si bývanie za prijateľnú cenu. Ale Berlín je stále iný ako iné veľké metropoly v Európe, atmosféra je tu uvoľnenejšia a myslím, že celkom tolerantná. Nemá tak ako iné mestá len jedno centrum, kde sú všetky bary, reštaurácie a kultúra, ale každá oblasť má svoju vlastnú scénu.
Sú tvoje komiksy určené najmä dospelým čitateľom a predovšetkým mužského pohlavia? Na obálke jedného z čísel amerického undergroundového magazínu Zap bol napríklad varovný nápis "Len pre dospelých intelektuálov!"..
Mám čitateľov všetkého druhu - samozrejme sú medzi nimi bežní komiksoví fanúšikovia, ale aj ženy v strednom veku, doktori a dosť veľa detí. Nemám rád nálepku „len pre dospelých”, tá iba ukazuje, že komiks je stále prevažne považovaný za médium určené deťom.
Aká je situácia v dnešnom komiksovom svete - stále sa dá rozdeliť na hlavný prúd a underground? Tiež si myslíš, že komiksu trvalo nejaký čas, kým „dospel” a mohol byť považovaný za seriózne umelecké médium?
Underground už nie je skutočným undergroundom, je to len iný kus trhu, o ktorý sa až tak nezaujímajú veľké spoločnosti, lebo im neprináša dostatočný zisk. Nemám na to teraz vhodný výraz… Niekedy používam slovo „nezávislý”, aj keď ani to nie je pravda - nikto nemôže byť absolútne nezávislý. Na druhej strane „mainstream” stále existuje a je ešte viac mainstreamový ako kedykoľvek predtým. Myslím si, že komiksové médium sa stáva vo všeobecnosti stále viac a viac uznávané, ale keďže (dobré) komiksy sa stále príliš nepredávajú v bežných kníhkupectvách, väčšina ľudí toho o nich veľa nevie. Donieslo sa im, že sa dnes údajne robia zaujímavé veci s komiksom, ale keď si to chcú prečítať, musia vyhľadať špeciálny obchod, ktorý je možno ďaleko od miesta ich bydliska (ak tam vôbec nejaký je), a tak to väčšinou neurobia.
Keď teda nie undeground, cítiš sa byť aspoň súčasťou nejakej komiksovej komunity?
Mám priateľov, ktorí tiež robia komiksy, ale nenazýval by som to komunitou. Niektorých z nich stretnem, len keď idem na nejaký festival... Dokonca ani moji priatelia komiksoví autori nečítajú sami veľa komiksov, skôr čítajú romány alebo pozerajú filmy.
Mám dojem, že sa ti páči Lynch, Kafka či starý film noir. Obľubuješ tajuplné a depresívne scenérie, používaš veľa čiernej farby - je to vlastne akýsi comics noir..
čierna farba je v mojich komiksoch preto, lebo to jednoducho vyzerá lepšie a lepšie sa to číta. Pokiaľ ide o film, dosť ma inšpiroval nemý film, najmä nemecké „expresionistické” snímky z dvadsiatych rokov ako tie od Murnaua. Tiež sa mi páčili horory od Universalu z tridsiatych rokov - Frankenstein, Dracula, Múmia… Nedávno som zistil, že Múmiu režíroval Karl Freund, ktorý bol Murnauovým kameramanom v dvadsiatych rokoch, takže zrejme tam je nejaká súvislosť.
Poznal si americký undergroundový komiks šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov predtým ako si začal robiť vlastné veci?
čítal som “klasické” undergroundové komiksy už v sedemdesiatych rokoch a niektoré sa mi páčili, ale v skutočnosti ma až tak neovplyvnili. Možno som bol príliš mladý, alebo veľa z toho bolo priveľmi „hipícke” a psychedelické. V tom čase som mal najradšej Gilberta Sheltona, možno preto, že jeho veci boli viac tradičné, jednoducho dobre podané a vtipné príhody. Neskôr som znovuobjavil niektorých lepších umelcov ako je Robert Crumb a Kim Deitch. Inšpiráciou pre mňa boli skôr rané komiksy zo prelomu storočí ako Krazy Kat alebo Little Nemo a niektorí umelci, ktorí publikovali v osemdesiatych rokoch v časopisoch ako Raw.
Nemávaš niekedy nočné mory z tvojich bizarných postáv, ktoré ožívajú a mátajú ťa aj v skutočnom živote?
To nie. Ale niekedy to funguje naopak - urobil som komiksové postavy z niektorých mojich nočných mor.
Pri čítaní tvojich komiksov človeka ľahko napadne otázka: Akú hudbu asi môže počúvať autor? Punk? Hardcore? Gothic rock?! Richarda Straussa..??!
Rôzne veci. Kapely ako Velvet Underground, Pixies, Dinosaur Jr, Sonic Youth, Tindersticks, Nicka Cavea, Jon Spencer Blues Explosion, ale aj raný jazz a blues. V poslednom čase sa mi začal páčiť Beck. Pri písaní však nemôžem počúvať hudbu, len keď kreslím.
Ako vidíš budúcnosť komiksu v dobe počítačov? Objavil si v poslednej dobe na komiksovej scéne niečo zaujímavé?
Nemyslím si, že by komiks dobre fungoval na počítačovom monitore. Jednoducho to nie je vhodné médium, z praktických dôvodov. Možno som konzervatívny, ale mám rád knihy, mám rád veci vytlačené na papieri. Medzi umelcami, ktorých mám rád, patrí Daniel Clowes, Chris Ware, Julie Doucet, Ben Katchor, Joe Sacco, Kaz.. Neobjavil som v poslednej dobe veľmi veľa nových vecí - toto sú umelci, ktorých práce sledujem už zopár rokov.
Aké schopnosti by mal človek podľa teba mať, aby sa stal dobrým komiksovým autorom?
Musí byť trpezlivý. Urobiť komiksovú stranu trvá dlho, napriek tomu, že si ľudia myslia opak. Jasné, je možné len improvizovať a začať kresliť v jednom rohu stránky bez toho aby človek vedel, čo sa stane ďalej, ale výsledok väčšinou nebýva veľmi zaujímavý či lákavý - s jedinou výnimkou, keď má umelec za sebou veľa skúseností a rutiny a dosiahnuť to tiež trvá nejaký čas. Takže neexistujú žiadne skratky.
|
