|
John Oswald sa preslávil kauzou v roku 1990, keď na nátlak veľkej vydavateľskej firmy musel zošrotovať celý náklad svojho CD Plunderphonic. To totiž obsahovalo (okrem iných) aj niekoľko úprav skladieb Michaela Jacksona. Špeciálna záľuba v originálnom narábaní s hudbou ikon populárnej a klasickej hudby však tohto žoviálneho Kanaďana neopustila.
Je pravda, že ste hudbu nikdy neštudovali?
Nikdy som hudbu neštudoval úspešne v škole. Môj učiteľ gitary a klavíra mi po pár lekciách povedal “už sa nevracaj”, na strednej škole ma vyhodili z tamojšieho bigbandu... všetci učitelia skrátka tvrdili, že som absolútne zlý hudobník bez talentu.
Zdá sa, že na formálne hudobné vzdelávanie máte vlastný názor.
Záleží na ľuďoch a na okolnostiach: niekto sa v učiteľskom povolaní jednoducho nenájde, a potom s ním majú študenti problémy. Ak máte dobrého učiteľa a zlú školu, môže to byť ešte zaujímavé. Ani jedna z týchto možností však nebol môj prípad.
To ešte nikto netušil, že budete robiť hudbu úplne inak ako všetci ostatní. Vymysleli ste si plunderfóniu, pretože ste nevedeli poriadne hrať na žiadny nástroj?
Termín “plunderfónia” som vytvoril na základe postrehov z toho, čo sa dialo v hudbe na prelome 70. a 80. rokov. Presnejšie, čo začali robiť ľudia ako Christian Marclay, David Toop či Steve Beresford. Ide o radikálne transformácie notoricky známej hudby, ktoré nemusia byť nevyhnutne jej paródiou. Namiesto klasických nástrojov pri nich používam kazetový magnetofón alebo sampler.
Z pohľadu Európana sa zdá, akoby plunderfónia mala korene na začiatku 20. storočia v dielach výtvarníkov. Ideové východiská tohto konceptu sa dajú nájsť aj v prácach teoretikov – najmä Lévi-Straussov pojem brikoláž čiže vytvorenie diela výlučne z už existujúcich, hotových štruktúr.
Áno, napríklad Duchampove ready mades sú založené na podobnom princípe. Z jeho diel ma špeciálne zaujímali tie, v ktorých známe objekty dáva do nových kontextov – napríklad, keď Mone Lise prikreslil fúzy. čo sa týka Levi-Straussa, znie to zmysluplne, ale nečítal som ho.
Tieto idey sa analogicky prejavili v rôznych umeniach. Sú samozrejme spojené aj s technológiami, pretože vaša hudba by asi bez nich neexistovala.
Aj hra na elektrickú gitaru súvisí s technológiou. Z istého pohľadu sa dokonca aj ľudský hlas môže javiť ako technológia, s ktorou sa dá pracovať netradičnými spôsobmi. A o to ide.
Myslíte, že má zmysel robiť takéto skladby po celý život?
To už vyzerám ako starý muž? (smiech)
Nie, ale máme na mysli možnosti používania len jednej kompozičnej techniky.
Pre mňa je kazetový magnetofón tým, čím je pre väčšinu ľudí klavír. V súčasnosti však veľa cvičím na klavír, organ aj čembalo a vďaka ovládaniu rôznych techník sa mi otvárajú nové možnosti. Existuje istá obmedzená tradičná množina vecí, ktoré sa dajú robiť na klavíri a niektorí ľudia sa s tým uspokoja po celý svoj život. Neviem, ako dlho ešte budem robiť “plunderfonické” skladby, hoci sa mi zdá, že ešte aj po dvadsiatich rokoch sa týmto spôsobom dá prísť k zaujímavým výsledkom.
Myslíte si, že na tradičných akustických nástrojoch sa už nedá zahrať nič nové?
Nie, niektorým ľuďom to ide dosť dobre. Nemusím to robiť tiež, pretože také skladby si predsa môžem vypočuť. Mám isté vlastné predstavy a tie sa snažím zrealizovať. Iste, niekedy sa stane, že urobím niečo, čo už urobil niekto iný predo mnou. Ja hrám hudbu. Mojím obľúbeným spolupracovníkom je režisér Michael Snow, ktorý natočil množstvo inovatívnych filmov. Vždy, keď niekto niečo urobí, iný má tendenciu komentovať to slovami typu “ale toto sa robilo už v roku 1959!”. Väčšinou má skutočne pravdu. Aj mne to pri komponovaní často prichádza na rozum, len si na rozdiel od neho nemyslím, že opakovanie čohokoľvek musí byť zákonite nudné. Môj prístup je podobný jazzmenom – “just play”.
Do akej miery pri komponovaní postupujete intuitívne?
Veľa mojich vecí je empirických či intuitívnych a zvyčajne zahŕňa množstvo experimentovania, no často narábam aj s nejakou racionálnou ideou, konceptom. Niekedy mi prvotný nápad poskytne aj materiál, s ktorým idem pracovať. Napríklad pri počúvaní Dolly Parton som si uvedomil, že keby som spomalil rýchlosť jej pôvodných nahrávok, jej hlas by znel úplne ako z hrdla nejakého drsného muža. Potom som urobil niekoľko skladieb, kde som to skúšal aj naopak – z mužov sa zrýchlením stali ženy.
Počas bratislavského workshopu ste spomenuli, že sa vyhýbate sebaopakovaniu...
Ako každý, aj ja sa niekedy opakujem zámerne. Dostávam sa do ťažkostí, keď vedome plánujem, ako idem urobiť novú skladbu. Keď niekto dostane zákazku, spravidla povie: “O.K., spravím to do ôsmich hodín a rád by som mal generátor partitúr”. A ja hovorím, že nikdy neviem čo urobím, pretože mám pocit, že som schopný vždy začať úplne od začiatku. Keď sa mi podarí urobiť niečo, čo sa mi páči alebo pri komponovaní čoho som sa dobre bavil, často si poviem, že by som mal urobiť ďalšiu skladbu ako je táto.
Takže opakovanie rovná sa matka úspechu?
Znie to ako dobrá idea, mať továreň na hudbu, podobne ako napríklad Philip Glass. Páči sa mi, že napríklad moje nedávno dokončené transformácie Bachovho prelúdia by mi niekto vyrobil v ďalších kópiách. Poslucháči často od hudobníkov žiadajú rovnako pekné veci, aké už počuli. Nemám však, žiaľ, veľa spoločného s Glassom (smiech). Mal som na mysli, že sa málokedy opakujem, pretože ma zaujíma používať isté technológie vždy iným spôsobom. A po čase vždy prídu nové technológie, software.
To sa naozaj realizujete len pri práci s cudzou hudbou?
Je mi v podstate jedno, akú časť skladby som “vytvoril” ja a koľko percent tam vložil niekto iný. Keď som napríklad pracoval so známym Čajkovského klavírnym koncertom, nemal som potrebu príliš meniť pôvodnú hudbu a tak som len povedal klaviristovi, že bude miestami na základe niekoľkých pripravených pokynov improvizovať. Tá idea bola jednoduchá a poradil mi ju Michael Snow. Dielo dostalo názov Prvý klavírny koncert Johna Oswalda podľa čajkovského, ako mu to odporučil Michael Snow – 1 v b-moll. Takže celá idea je skrytá už v názve.
Máme tomu rozumieť tak, že v súčasnosti už nemá zmysel hovoriť o autorovi diela?
Väčšina skladateľov by vám určite povedala “ja som vytvoril väčšinu skladby, ja som autor”. Pre mňa sú to však len konvenčné pojmy a kategórie.
Akým spôsobom si vyberáte materiál pre transformácie? Zapnete náhodou rádio, kupujete si CD alebo nejako úplne inak?
Býva to väčšinou vec úplnej náhody. Napríklad Dolly Parton mi odporučili priatelia, ktorí si mysleli, že aj z primitívnych vecí sa predsa musí dať niečo urobiť. V tom je základ: musím mať alebo získať istý vzťah k originálu a baviť sa už pri jeho počúvaní.
Akú hudbu vlastne počúvate? Nie ste náhodou rovnaký typ poslucháča ako John Zorn, ktorý o sebe tvrdí, že má rád takmer všetky žánre a druhy hudby a práve preto ich mieša dokopy?
Tiež počúvam rôzne veci, dokonca podobne ako John aj veľa židovskej hudby. Práve pri počúvaní dostávam tie rozhodujúce impulzy: už po pár sekundách so skupinou Metallica sa mi veľmi páčil ich zvuk, ale to, čo robil bubeník, ma teda fakt otrávilo. Zatúžil som po výmene, a tak som pomocou technológií jeho part vystrihol a nahradil “vlastným” bubeníckym štýlom. To som pri skupine Pantera robiť nemusel.
Aj niektorí estetici tvrdia, že iba umenie je schopné urobiť niečo dobré zo zlého materiálu. Vy vlastne zachraňujete hudobnú surovinu pomocou cover verzií. Tomu by sa dalo hovoriť ekológia.
Celá moja hudba je akási zbierka “plunderfonických” CD, ktorá podľa niektorých poukazuje na to, aká zlá je pôvodná hudba. Ja si to však nemyslím, poslucháčsky úspech plunderfónie je v tom, že si vyberám veci, o ktorých si myslím, že by mohli byť dobré.
bio
John Oswald (1953) je skladateľ, saxofonista a v súčasnosti riaditeľ výskumu audiovizuálneho Mystery Laboratory v Toronte. Netradičné riešenia sú typickým znakom všetkých jeho diel, či už sa venuje transformáciám známych skladieb alebo “serióznym” projektom. Jeho hudobným transformáciám neunikli Stravinskij, James Brown, Dolly Parton, Bruce Springsteen, Metallica či už v úvode spomínaný infantil s najväčším počtom plastických operácií medzi spevákmi. Ambície iného druhu si Oswald vybíja v množstve filmových hudieb alebo napríklad v autorskej rádiovej hre, ktorej dej sa odohráva paralelne v štyroch svetových jazykoch. Množstvo ďalších cenných informácií sa o ňom dozviete aj z knihy Arcana, ktorá prináša texty niekoľkých kľúčových osobností scény tzv. newyorského downtownu.
|
