|
Je to zvláštny pocit, rozprávať sa s niekým, kto pred dvadsiatimi rokmi začínal písať dejiny hnutia nazvaného kyberpunk. Meno Bruce Sterling sa vyslovuje spolu s menami William Gibson a John Shirley. Spolu s Gibsonom dokonca Sterling napísal román Different Engine (1990), ešte predtým však zaujal vizionárskou knihou Schismatrix (1988) a ako editor kľúčovej antológie kyberpunkových poviedok Mirrorshades (1986). Píše beletriu, eseje a rôzne články, prednáša, zaoberá sa hnutím slobodného softvéru a dizajnom. Nebola náhoda, že keď sa rozbiehal kultový časopis Wired a ponúkol niekoľkým osobnostiam priestor na pravidelné písanie, nemohlo tam chýbať ani jeho meno (a po svete dnes nechodí veľa ľudí, ktorí môžu blogovať priamo na stránke Wired).
Hoci čerstvý päťdesiatnik už má zaguľatené bruško a jeho názory už zďaleka nemajú takú razanciu a vplyv ako kedysi, rozhodne nepôsobí dojmom človeka pasívne vegetujúceho z minulosti. Plne si užíva život v 21. storočí a čulo sa zaujíma o nové veci, ktoré ho zásadne ovplyvňujú. To bol aj dôvod, prečo sa minulý rok zúčastnil na konferencii o digitálnej kultúre, kde nám za pivo venoval polhodinu svojho času a niekoľko ironických hlášok.
T oveR/crack
F ??
Sme vo Viedni, kde prednášate na konferencii o digitálnej kultúre na tému slobodný softvér. To je teraz to, čím sa zaoberáte?
ľudí z hnutia šírenia slobodného softvéru sledujem už dlho. Je veľmi ľahké povedať: „Bill Gates je zlý, je to škodca,“ pretože, samozrejme, tak to je. Je však omnoho provokujúcejšie povedať „váš názor v mnohom pripomína organizovaný zločin,“ lebo sú tu isté veci, ktoré oni robia tiež, ako napríklad softvérové pirátstvo. Je to druh obrátenia rovnakej metódy organizácie. Myslím, že je potrebné pozrieť sa veci na rub. Slobodný softvér nie je utopický softvér. Je to iný, alternatívny spôsob produkcie a distribúcie. Výraz alternatívny však nie je to isté slovo ako lepší a iný nemusí nevyhnutne znamenať lepší. Je iba jednoducho iný.
Minulý rok vám vyšla kniha Tomorrow Now, John Brockman v rovnakom čase urobil knihu na rovnakú tému Envisioning Next 50 Years. Zdá sa, že texty o predpovedaní budúcnosti sú opäť v móde.
Poznám Johna, haha. Uverejnil pár mojich textov na svojej stránke www.edge.org. A poznám ľudí, ktorí poznajú ľudí, ktorí poznajú Johna Brockmana, ale skutočne som mu nerozprával, že píšem knihu o najbližších päťdesiatich rokoch, rovnako ako on so mnou nepreberal túto tému. Myslím, že to, čo máme spoločné, je problém predpovedať, čo sa stane o šesťdesiat rokov. Máme totiž podozrenie, že niekde medzi rokmi 2050 -- 2060 sa niečo fakt zvláštne stane, ale nevieme to popísať ľudským jazykom. Myslím, že vznikne skutočne silne neriadená situácia, keď sa vývoj v kybernetike a v biológii zlúči s vývojom v kognitívnych vedách. Skôr či neskôr tieto oblasti začnú objavovať svoje spoločné prvky. V tom bode sa ľudský mozog stane záležitosťou priemyslu, otvoreným priestorom na industriálny, či presnejšie post-industriálny rozvoj. Je veľmi ťažké snažiť sa niekomu s neprestaveným mozgom opísať, aký bude život ľudí budúcnosti, ktorí skutočne dokážu zmeniť štruktúru synapsií a neurónov svojho mozgu.
Veríte tomu, že ľudia si uvedomia aj isté nebezpečenstvá spojené s rozvojom vedy a techniky?
V tomto nie som optimista, ani pesimista. Nemyslím si, že to je správny spôsob, ako o veci uvažovať. Skúste to skôr vidieť z historickej perspektívy. Ak chcete byť v premýšľaní o budúcnosti skutočne seriózni, musíte sa vzdať emocionálnych postojov. Podobne naivné by bolo, ak by ste mi dali otázku, či mám optimistický alebo pesimistický názor na 18. storočie. Spýtali by ste sa historika „Myslíte si, že to bola dobrá alebo zlá doba?“ Ok, niektoré obdobia sú horšie, ako napríklad 14. storočie, keď masy ľudí umierali na choleru, no naozaj nemôžete o tom vynášať morálne súdy typu „Dokelu, 14. storočie sa nikdy nemalo konať“. Bez neho by ľudstvu bolo lepšie, ale ak by v 12. storočí naši predchodcovia urobili niektoré veci rozumnejšie, mohlo to skončiť inak.
Ešte jedna vec na margo hnutia slobodného softvéru: je tu istý námet, informovať ľudí o nových nebezpečenstvách, ale i možnostiach…
Toto hnutie má už takmer dvadsať rokov. Vždy ma zaujímalo, pretože mám rád umelcov. Myslím, že Richard Stallman je veľmi významná postava. Niekoľkokrát som ho stretol a hoci by som ho neopísal ako príjemného spoločníka, je to veľmi neobyčajný človek. Nie je svätý ako Gándhí, ale má isté Gándhího kvality. To, že nie je mnohým po chuti, ich znepokojuje. Hovorí veľmi jednoduché veci, ktoré vás nútia myslieť. Je maximálne úprimný, jeho slová majú príťažlivosť a okolo nich sa vznáša istá dôstojnosť. Je typom človeka, ktorý veľa vecí uľahčil, je charizmatický – a nie konvenčným spôsobom. Netára, nie je splašený, nejako si vynucuje si rešpekt. Priťahuje na seba pozornosť, za čo som ho už trochu kritizoval. Po dlhých rokoch sledovania Stallmanovho úsilia však musím povedať, že už ma omnoho viac zaujímajú konkrétne veci okolo open source.
čo konkrétne myslíte?
Môžete urobiť prakticky čokoľvek, čo dokáže komerčný softvér, bez toho, aby ste za to museli platiť, a bol to skvelý výkon, ale otázka stojí teraz inak: čo s tým urobíme? To nie je chvíľa na barikáde, kedy si poviete: „Aké skvelé, teraz som slobodný“. Okey, ale čo urobíte o týždeň, o mesiac či o desať rokov? Richard má absolútnu pravdu, že ľudia pri moci budú bojovať za monopolizáciu celého systému, pokúsia sa každý počítač a mobil na svete čo najviac kontrolovať, a to je nemožné. Je to ruské, stalinistické, totalitné riešenie, ktoré násilne zavádza nezlomný, absolútny dozor nad každým zariadením a strojom. Cítiť v tom nebezpečnú megalomániu.
Tomu všetkému môže čiastočne zabrániť aj hnutie za slobodný softvér, nie?
Odkedy som sa začal zaoberať otázkami free softvéru, myslel som si, fajn, ak oni prehrajú, pre mňa nastane deň, keď ako spisovateľ budem mať zakázané ukázať svoje veci ľuďom, kým mi najskôr nezaplatia. Nebudem jednoducho schopný povedať vám o veciach, dajú ma do nejakého spisovateľského zväzu, ktorý bude od vás požadovať peniaze za moje slová. Po rokoch písania som si uvedomil, že najlepšie práce, ktoré som urobil, nevznikli s vidinou honorárov. Kritiky, úvody ku knihám mojich priateľov, príspevky do internetových fór, fanzinov – všetko veci bez copyrightu. Bol by to veľmi efektívny útok na mňa a moju úlohu v spoločnosti, keby moje autorské práva boli úplne „rešpektované“. Inými slovami, je to jednoducho spôsob, ako mi zavrieť hubu. A nielen to, znamenalo by to, že by som bol predražený. Niekto by jednoducho povedal: „Viete, Bruce Sterling je skutočne veľký autor a preto musíte vycálovať päťdesiat dolárov, sto dolárov alebo tisíc dolárov, aby ste mohli počuť čokoľvek, čo povie“. V tomto bode by som bol efektívnejšie vymazaný, než to predpovedal Orwell v románe 1984, kde všetky veci končia v diere pamäti a fyzickou likvidáciou. Môj hlas by mohol byť nahradený na trhu podobnými majetkovými šablónami. A to je omnoho radikálnejšia vec, než akú by bol ktokoľvek z komunity free software hnutia schopný urobiť či na ňu pomyslieť. Ich vzopretie je provokujúcim druhom panickej reakcie z možnej sily a je veľmi desivé. Je to nepríjemné a treba tomu odporovať.
Raz ste napísali, že ak by ľudia dokázali predpovedať budúcnosť, bol by to koniec literatúry science fiction. Minulý rok ste dokončili knihu prognózujúcu najbližších päťdesiat rokov, znamená to, že ste so science fiction skoncovali?
Nie, nie, aj tu vo Viedni zbieram materiál na novú knihu. Chcem napísať science fiction román, ktorého dej sa bude odohrávať v roku 2060 práve preto, že Tomorrow Now je len o najbližších päťdesiatich rokoch. Musím ísť ďalej. Chcem si predstaviť veci, ktoré som si nemohol predstaviť a chcem ich posunúť čo najviac. Dostal som niekoľko nových nápadov, myslím skutočne nových nápadov, ktoré nie sú v tej poslednej knihe, ale vychádzajú z ideí, ktoré sa tam popisujú. Vzrušuje ma a som šťastný, že som v Európe, čím narušujem svoju rutinu a prichádzam na niečo nové. Myslím, že urobím knihu, ktorá môže vzniknúť iba v 21. storočí. To bol sčasti aj môj úmysel – napíšem niečo naozaj novátorské, založené na úplne nových konceptoch a prístupoch.
Takže písanie science fiction je pre vás ešte stále výzvou?
Jasné. Umenie je večné a život strohý.
čo si myslíte o tom, ako debaty okolo science fiction ovplyvňujú realitu?
Existujú najrôznejšie druhy vplyvu technológií a rozhodne ich neriadi iba literatúra science fiction, ale aj filmy, televízia, tínedžerky, trh, vládne nariadenia, veľký vplyv na ďalšie generácie majú univerzitní profesori, učebnice, svoj podiel na tom majú všetci a všetko. Autori science fiction radi ukazujú vyfarbenú verziu tohto problému. Stále nájdete ulice či lode pomenované po Julesovi Vernovi, je to sladké a roztomilé. Fakt si však nemyslím, že to je úlohou spisovateľov. Našou úlohou je skôr rozširovať limity vnímania a poznávania. Umožniť ľuďom rozmýšľať o veciach, ktoré doteraz neboli mysliteľné.
Rozmýšľať v predstihu pred realitou?
Nie nevyhnutne. Skôr roztlačiť hranice imaginácie a zvýšiť senzibilitu ľudí s istým druhom mrazenia, iba metodicky. čítam mnoho literatúry science fiction, ale najviac svojich najlepších nápadov získavam z diskurzov ktoré nie sú primárne zo science fiction, ale napríklad z teórie reči, iných kultúr, technických diskurzov, skrátka vecí, ktoré nevznikajú ako literatúra. Zatiahnutie týchto vecí do literárneho diskurzu je veľmi vzrušujúce. Nemusí to byť science fiction: dej novej knihy Williama Gibsona Pattern Recognition sa odohráva v roku 2002. Hoci je posadený do súčasnosti, je to jedna z jeho najlepších vecí vôbec. číta sa podobne ako cyberpunkový román v roku 1984. Všetok ten opisovaný softvér je bežne dostupný, namiesto Ono Sendai cyberspace 7 (pozn. red.: používaný hlavnou postavou v Gibsonovom kultovom románe Neuromancer) tu narazíte na notebook značky Macintosh a mobil Nokia, ale je to nastavené ako budúcnosť 80. rokov, stane sa to iba ako nedávna minulosť. Je to veľmi efektívny spôsob písania – tá kniha je v literárnom zmysle veľmi dojemná a hlboká.
Kyberpunk bol výhradou Američanov. Zaujímalo by nás čo si myslíte o dielach Poliaka Stanislawa Lema.
Je to zvláštny týpek, je fakt zaujímavým druhom postavičky svojho druhu. Raz som bol v Poľsku, na stretnutí miestnej science fiction komunity. Bolo veľmi zaujímavé sedieť medzi Poliakmi a hovoriť im o Lemovi: „Tak vy ste Poliaci, chlapci. Lem! Musíte byť na neho ohromne hrdí!“ Oni ho nenávidia. Nemôžu ho vystáť. Nemohol som nájsť jediného človeka, ktorý by o Lemovi povedal niečo milé. Bol som šokovaný. „Žije vo Viedni,“ „má žltý Mercedes,“ a podobne. Závidia mu a neznášajú ho. Ale má peknú webstránku, ktorú mu spravuje syn.
Možno aj to je čiastočne jeho problém – niekde raz napísal, že nemôže vystáť internet a nevidí na ňom nič zaujímavé.
On je už starý. Je to človek, nie čarodejník.
Niektorí ľudia, ako napríklad Timothy Leary, si zachovali sviežosť myšlienok aj v starobe.
Odpoviem vám toto: Jednou z najdôležitejších technických vymožeností v najbližších 25 rokoch bude niečo, o čom ste nikdy nepočuli a nemáte jazyk, ktorým by ste to mohli pomenovať, ani aby ste to vynašli. Predstavte si, že sa píše rok 1975 a počujete takýto dialóg:
„čo bude v najbližších rokoch fakt dôležité? Budeme to nazývať internet a bude to existovať na serveroch, označované ako .com alebo .org a slúžiť na skladovanie TCP/IP.“ To je úplný blábol! Nič by ste vlastne tomu chlapíkovi nepovedali, pretože by vám nerozumel ani slovo. Boli by to pre neho iba táraniny. Keby sa tu objavil niekto z roku 2028 a začal rozprávať o svojej dobe, môže tvrdiť čokoľvek a nebudeme mať poňatia, o čom to, dopekla, drísta.
Myslíte, že prvý matrixový film odštartoval niečo ako novú “cyber” éru v kimematografii?
No, ten film sa mi páčil, ale nebol nový. Bol len prvou časťou komerčnej trilógie. Ak chcete hovoriť o novej ére v kinematografii, čo ma berie sú nízko rozpočtové bollywoodske filmy, ktoré natáčajú Indovia v angličtine, to je teraz niečo nezvyklé. Pozeráte ich a čudujete sa, o čom dopekla sú? Nový iránsky film, poviete si čO? Ten represívny teokratický režim, v ktorom ženy nesmú ani zložiť pokrývku z hlavy, produkuje skvelé filmy? ľudia v Cannes plačú do vínových pohárov: „Je to také zmysluplné“.
čo váš projekt Dead media, ešte sa ním stále zaoberáte?
Venoval som mu štyri roky a potom som ho stopol, pretože som prišiel na to, čo v skutočnosti zabíja médiá a to bolo jeho cieľom. Veril som, že pochopím, prečo niektoré médiá vymiznú a iné pretrvajú. Teraz tomu už rozumiem a odpoveď nie je príliš zaujímavá. Nemá to nič spoločné s médiami, ale s fyzickým základom, ktorý je ich nositeľom.
Fyzickým základom?
Napríklad čarovné lampáše umierajú, pretože ľudia už nepoužívajú petrolej. Chápete, v obývačke máte dymiaci komín a kàmite ho petrolejom. Stále síce na trhu nájdete napodobeniny starých petrolejok, ale už nikto si nekúpi do obývačky klasický lampáš, pretože mu celá izba bude smrdieť a sčernie. V časoch plynového osvetlenia to nebol problém, všetci si natreli stropy načierno. Myslím, že to zabil horiaci petrolej. Nemôžete dať niekomu do domu horiaci petrolej a nazvať ho „médiom“. To je to, čo nazývam teória mliečnych produktov màtveho média. Boli časy, keď mliekár prichádzal pred domy na konskom povoze s tými veľkými galvanizovanými prepravkami na mlieko, zobral prázdne sklenené fľaše vyložené pred dvermi k vozu, naplnil ich, položil naspäť a potom to isté zopakoval u susedov. Dnes to ľudia nerobia.
To je jasné, nepotrebujeme veľké cínové veci, ani chlapíka ručne plniaceho fľaše a nemáme kone, ktoré by ťahali naše vozy. Ale mlieko je tu predsa stále.
Ak sa pýtate, prečo mlieko zabilo konské povozy, formulujete problém nesprávne. Mlieko existuje v nových formách ako pasterizovaný syr, jednotlivo vyklepané plátky syra, jogurt s ovocím na dne, taliansky syr, grand mozzarella a teraz si uvedomte, aké obrovské žiarenie vzniká pri ich balení. A vy si myslíte, toto je zlatý vek mlieka! Pozrite na to všetko mlieko, sila tohto mlieka je fantastická! To však vôbec nie je fantastické. čo je naozaj fantastické, je distribučný systém, rozmanitosť konzumného výberu a paberkovanie ľudí ochotných trochu priplatiť za jahodu na dne ich osobného kartónu jogurtov. Všetky tieto veci podliehajú spoločenským vplyvom, distribučnému systému, výberu jednotlivca, demografii, faktu, že ľudia žijú osamelo a podobne. To sú všetko vzájomne nesúvisiace faktory.
Ako sa to týka médií?
CD, CD-ROM, DVD - prečo je to taký dobrý biznis? Teraz môžem pozerať filmy na mojej holke (ukazuje na notebook). Prečo nepozerám filmy s tristo ďalšími ľuďmi v gigantickom chlieve? Krikľavom, fantastickom, s uniformovanými biletárkami chodiacimi s baterkami hore a dolu, dvojicami muchlujúcimi sa v zadných radoch? Prečo sú notebooky malé, malučké megaplexy pre päť až pätnásť ľudí s malými obrazovkami? Je to o filmoch? Robia sa ešte filmy správnym spôsobom? Je to médium filmu, ktoré zlyhalo? Nie, žijeme iba v oveľa atomizovanejšej spoločnosti. Nemáme radosť z toho, vyraziť si naraz s tristo ľuďmi. V zlatej ére filmu by sme vyšli von a spievali s filmami! Kedysi boli kiná jediné budovy v meste s klimatizáciou, vonku bolo horúco a okrem pozerania filmov sa tam dalo aj lacno najesť. Dnes idete do kina, kde majú drahé jedlá a klímu už nájdete hocikde. Takže ak chcem konzumovať film, radšej miniem pár dolárov na DVD a pozriem si sám, napríklad v lietadle: „Aha, môj obľúbený film. Nemám rád túto časť - bum do klávesy! Táto pasáž sa mi páči, musím si ju spomaliť, klik. Mám to! Klik, zoom, odmailujem.“ Vzniká úplne zvláštny vzťah k médiu, ktorý nemá nič spoločné s Charliem Chaplinom a jeho podobnými úmyslami. Bolo to celé o tomto prístroji. Stlačím toto – a stane sa toto. Aj keď dvakrát pozerám rovnaký film, vnímam ho inak.
Takže veríte, že budúcnosť bude v znamení éry jednotlivca?
Nie. Ak by som predpovedal budúcnosť len pre filmy, povedal by som, že sa pravdepodobne odvrátia od individualizmu naspäť k istému druhu masovej záležitosti. Povedzme, že na oblohe uvidíme projekcie veľkých hologramov alebo sa filmy budú masovo distribuovať cez internet. Mohlo by to vyzerať a znieť ako film, no už nikto to filmom nebude nazývať. Môže to byť pre nich vzrušujúce: „Od čias, keď som bol malé dieťa, pozerával som tie maličké veci v mojom laptope, a aké úžasné je vyraziť si s obrovským zástupom a zaspievať si. My spievame!“ Bola by to pre nich istá novota, chápete, už by to nebolo ako predtým.
čo si myslíte o vzťahu medzi konformizmom, individualizmom a svetom korporácií?
Veľmi sa mení. Mám mnoho kamošov, ktorí sa tým zaoberali a veľmi sa ich dotýkal beztvarý, korporátny, post-národný, všetko si podrobujúci trhový stroj. Teraz majú omnoho väčší strach z vlády Spojených štátov než z Coca Coly či McDonaldu. Obe firmy mali niekoľko zlých rokov a nijak extra sa im nedarí. Sú za svojím vrcholom a dobou veľkej predajnosti. Koho už dnes zaujíma McDonald’s? Nie je to vzrušujúce miesto na jedenie a v USA je navyše momentálne trh s jedlom v kríze. Coca Cola sa snaží bojovať - Vanilla Cola, Diet Cola. Minerálky s príchuťami a energetickými nápojmi jej však dáv
To je pravda, skôr než veľké nadnárodné korporácie sa dnes stáva hlavným terčom aktivistov politika. Amerika, vlastne aj celý svet, je spolitizovaný.
Éra 90. rokov bola príliš pokojná a jemná v porovnaní s vyspelým, paranoidne zabezpečeným štátom, akému čelíme dnes. Najhoršie, čo sa mi kedysi mohlo stať, bolo, že mi obchodník predal niečo, čo som pravdepodobne nemal jesť. Nikdy však na mňa nemierila Coca Cola vzdialenou raketou dlhého doletu. Nikdy ma nezavrela so zaviazanými očami za ostnatý drôt do tábora na Kube.
V USA sa teraz veľa diskutuje o programoch umožňujúcich sledovanie ľudí. Aj vy máte pocit, že v dôsledku obáv z teroristických útokov sa obmedzujú osobné slobody občanov?
Je to ohavné. Najhoršie, čo som kedy zažil. Pripomína to éru mccarthizmu (pozn. red. prenasledovanie ľavičiarov v USA v 50. rokoch minulého storočia); je tu hystéria na všetkých stranách. Nie je to celkom zlé, pretože sa nepodarili poriadne rinčiace protiteroristické útoky. Je tu tak veľa nezodpovedaných otázok: Kde je Usáma bin Ládin? Kde sú anthraxoví traviči? A najväčší otáznik visí nad vetou: Ako dopekla naložiť s Irakom? Fajn, dobyli sme ich, ale čo s nimi teraz urobíme? Nemajú nič, čo chceme. Nechceme naftu, je myslím omnoho lacnejšie iba ju nakúpiť od niekoho, ako sa snažiť ovládnuť jeho školy a vymeniť vládu. Nemajú toľko nafty, aby sme ich okupovali. Nikto ich nechce okupovať!
No, v praxi to tak príliš nevyzerá.
Keď lietadlá zvalili v New Yorku budovy Svetového obchodného centra, nikto nepovedal „Prečo neokupujeme Stredný Východ?“. To je šialené riešenie, nemá to s tým žiadny súvis. Bol to ťažký omyl. ľudia si uvedomujú neobhájiteľnosť toho skutku, je to ako vo sne. Akoby mal niekto alkoholické okno, zobudil, obul si rôzne topánky, vypadol z okna a teraz je na ulici. Nie je to cesta ako nakladať s veľkou silou. V našej vláde sedia fakt čudné typy. Je to najradikálnejšia administratíva, akú si pamätám. Dávajú hlavy dohromady, keď chcú čokoľvek urobiť, no s inými zrejme vôbec nediskutujú. Sú dosť konšpirační a čudní, ako v nejakej banánovej republike. Pritom disponujú obrovským vojenským aparátom.
Ste vplyvný spisovateľ, prečo neprotestujete proti vláde v médiách?
Aký protest? Vláda sa musí zmeniť. Musíme sa jej zbaviť hlasovaním vo voľbách, zbaviť ju moci a nahradiť inými ľuďmi, ktorí nie sú šialení. Treba voliť! Hej, som mienkotvorný publicista a je množstvo vecí, o ktorých treba písať. Nemyslím si však, že posielanie demonštratívnych pokynov vás niekam dostane. čo naozaj potrebujeme, je iný minister obrany, ktorý nie je „divný“.
Najbližšie voľby v USA budú však až v novembri. čo sa dá robiť dovtedy?
Vidím v tom aj isté pozitíva. Najlepším z nich je, že iné vojny sa skončia. Je mi naozaj ľúto, že Američania sú blázni. Tvoria však len šesť percent svetovej populácie. Ak je tu nejaká nádej, je to tých zvyšných 94 percent. Majú ideálny čas, aby sa prejavili.
pozn. ďakujeme Ericovi Smilleymu za pomoc pri prepise anglického originálu.
|
