|
Medzi jarkami nie je názov romantickej básnièky, ale jedného z nenápadných bratislavských sídlisk. Jeho aura zostáva povrchným návštevníkom ukrytá, no kto sa rozhliadne pozorne, zažije aspoò na okamih splynutie minulosti s prítomnosou.
Neïaleko š¾ahajú plamene z horákov Slovnaftu, v západe letného slnka sa rozmazávajú siluety centra. Takmer vidiecka idylka a v jej strede paneláky. Vrakuòa bola kedysi prímestskou èasou Bratislavy s hustou zástavbou rodinných domov. Neskôr medzi ne vklinili sídliskové domy a pod názvom Medzi jarkami ich spravili súèasou mesta. Aby urbanistický šok nebol taký silný, architekti sa ho snažili utlmi. A to holdom sovietskej kozmonautike.
Rozhodne nie je náhoda, že u nás narazíte na èudesné „vesmírne“ pamätníky, stvárnené v duchu socialistického realizmu. Veï jedným z mála úspechov komunizmu bolo prvenstvo v kozme. A keïže sa v roku 1978 dostal do vesmíru aj Vladimír Remek, téma na masovú rados bola urèená. Teši sa z cudzieho letu a zároveò sa kreatívne prejavi však dokázalo len nieko¾ko architektov. Napríklad tí, ktorí sa v roku 1979 zaslúžili o postavenie Medzijarkov (ako sídlisko v bratislavskom druhom obvode volajú miestni obyvatelia).
Keï kráèate po Bieloruskej ulici, hneï pri ceste narazíte na roz¾ahlú samoobsluhu so socialistickým štvorcovým dizajnom. Ak ju obídete zboku, naskytne sa vám úžasná panoráma. Priestor medzi obyèajnými osemposchodovými panelákmi (zoskupenými „v neobyèajnom“ tvare písmena U) sa otvorí a hneï to zbadáte. Uprostred trávnatej plochy križovanej betónovými cestièkami stojí na malej vyvýšenine. Nejde o žiadny prelud, je to naozaj známy lietajúci tanier. S betónovou nohou síce vyzerá, že už pristál navždy, ale na chví¾u pod¾ahnete pocitu, že si ho tu len niekto ve¾mi konkrétny zabudol. Kto hltal komiks Vzpoura mozkù v ABC-èku, s úzkosou prežíval osudy E.T. mimozemšana a nevedel sa doèka ïalších príbehov posádky vesmírnej lode Enterprise v rakúskej televízii, tomu sa detské predstavy zhmotnia rovno pred oèami.
„Ufo? Nikdy som ho tak nevolala. Pre mòa to je lietajúci tanier. Vždy bol nesmierne záhadný. Niektoré decká v škole vedeli narozpráva totálne hovadiny, z ktorých som mala noèné mory. Napríklad, že Cigáni hodili dovnútra nejakého chlapca a upálili ho tam. A tak som mala strach pohybova sa okolo neho. Bola som však vždy zvedavá, èo sa v òom skrýva.“
Majka (23)
Mierne sklamanie sa dostaví vo chvíli, keï si uvedomíte, že tanier nielenže nemôže lieta, ale ani nebliká a jediné stopy na òom zanechali pozemskí humanoidi. Medzi minulosou a prítomnosou sa náhle škerí kontrast. Kým ilúziu dodnes živia Star Trek, Akty X èi množstvo poèítaèových hier, realita pomaly podlieha skaze. Pri poh¾ade zblízka zistíte, že tanieru chýba takmer polovica spodného kovového pláša. Nebolo jej však umožnené prirodzene zostarnú, rozoberajú ju zlodeji.
„Ve¾akrát som v òom bol, ale nebolo to ¾ahké. Nedalo sa tam normálne vliez. Musel si sa vyštvera hore a tak doò vojs. V rúre, na ktorej je položený tanier, je štvorcový plech, takže na jeho okrajoch sú škáry. Hovorilo sa, že tam padol nejaký chalan a leží tam màtvy. Tým to bolo pre nás záhadné...“
Peter (25)
Vo filmových scenároch stretnutia s inými civilizáciami pre ¾udí èasto nedopadli šastne. V skutoènosti by to však možno bolo presne naopak. Dnes máme v domácich poèítaèoch výkonnejšiu techniku ako bola tá, ktorá riadila prvé lety do vesmíru. No na pravých mimozemšanov ešte zïaleka nie sme pripravení.
|
