|
Spomínate si ešte na deväťdesiate roky? Zvonové nohavice, revivalové kapely, všetko čo najviac retro. Teraz sa píše rok 2001, parfum populárneho českého speváka sa volá Online a najväčším Baťovým hitom sú ružovo-strieborné topánky v kyber-štýle. Dobre sa predávajú aj tašky a kombinézy androidných strihov. Vrážame do presklených fasád, ktoré sa vymkli z rúk svojich architektov, tvoriacich s pomocou 3D softvéru: sú to zhmotnené dôkazy vplyvu počítačovej vizualizácie na ľudskú predstavivosť. Toto nie je budúcnosť, ale prítomnosť.
Fascinácia minulosťou donedávna neobišla odievanie ani dizajn. Skrýval sa za òou istý sentiment: nie taký, kvôli ktorému dnes vlhnú pamätníkom oči pri spomienkach na staré časy, ale bol to akýsi vírus všeobecne rozšírenej clivoty, ktorý nakazil celú kultúru. Metaforická túžba po návrate minulosti padla aj na tých, ktorí na vlastnej koži nezažili časy predvojnovej typografie a šelakových platní s foxtrotmi, na ktoré tancovali naši prarodičia. Retro-mániu spôsobovali aj úžitkové predmety, a to čím ďalej tým nedávnejšej výroby: obaly od čokolád, dobové reklamy, bakelitový trabant, socrealistické súsošia. Milú obsesiu popkultúrnymi artefaktami uplynulého storočia pestoval napríklad časopis Retro, ktorý však prestal vychádzať práve včas, aby uvoľnil miesto miléniovým ohòostrojom. Paradoxne, k tomuto magazínu sa už dalo dostať iba cez internet.
Teraz to vyzerá tak, akoby už módny retro príliv opadol a pozornosť vyčerpanej kultúry sa obracala opačným smerom: alergická reakcia na pretechnologizovanú prítomnosť je za nami a retro-záchvat strieda nová vlna – všeobecná fascinácia budúcnosťou. Už nás veľmi nezaujíma to, čo bolo, a dokonca nás nebaví sledovať ani to, čo práve je. Nuž, má to istú logiku: kým sa k nám informácie dostanú, pri dnešnom rýchlom vývoji sú už beznádejne neaktuálne. Svet sa mení tempom, ktoré zaručuje akú-takú hodnotu len tomu, čo ešte len príde. A tak kedysi obľúbené punkové heslo “No future!” už striekajú po múroch iba deti a starci.
Podvedome zdieľané kolektívne emócie a akési imaginárno hýbali kultúrou aj predtým, a tak nečudo, že sú stále v pozadí. Po strávení recyklovanej potravy v podobe pozostatkov minulosti sa témou kultúry stala opäť nostalgia. Ibaže, tentoraz paradoxne, nostalgia za budúcnosťou. Nakoniec, poznáme to aj z vlastnej skúsenosti: túžime vždy po tom, čo práve nie je. Prítomnosť je nudná, tak prečo ju niečím neozvláštniť? A tak sme opäť podľahli (rafinovanej? zdanlivej?) iracionalite: oslovuje nás pôvab všetkého, čo zaváòa tajuplným “budúcnom”. Otázkou samozrejme zostáva, do akej miery sa na masovom vkuse podpísali mozgy z reklamných agentúr a dizajnérskych centier. Žijeme však nepochybne v prítomnosti a budúcnosti zároveò, pričom hranica medzi nimi je neurčitá. (Angličtina má na vystihnutie tohto stavu dokonca aj špeciálny čas; možno ho budeme onedlho potrebovať aj my.)
Ako vyzerá nostalgia za budúcnosťou? Cnie sa nám za technológiami, ktoré ešte neboli vynájdené. Priemyselnému dizajnu i móde dominuje strieborná farba a hladké “future” tvary, architektúre sklo, kov, zrkadlá a vyblýskané plochy, v oblasti komunikácie badáme spájanie všetkých druhov informačných sietí do skutočného globálneho kyberpriestoru. Androidné bytosti sa síce ešte medzi nami nepohybujú, ale pri efektných kybernetických performanciách Austrálčana Stelarca sa začínajú vynárať pochybnosti: čo ak...? Dej ktoréhosi pokračovania Terminátora sa odohrával v roku 1997!
Nové, digitálne médiá vytvárajú nové svety. A tak ako sa tieto médiá prelínajú, splývajú aj svety – virtuálne s reálnym. Vzťah medzi médiom a skutočnosťou môžeme prirovnať k baudrillardovskému simulakru – obsahom média je prelud, ktorý od “skutočnej” skutočnosti nemáme ako rozoznať. Preto v spoločnosti, presýtenej bombastickými správami o tom, čo všetko sa už podarilo zostrojiť, môže fungovať zaujímavý jav: akonáhle sa v niektorom z médií (v televízii, ale ešte skôr na kedykoľvek dostupnej internetovej stránke) čosi objaví, začína to svoju plnoprávnu existenciu. Nezáleží na tom, či ide o výmysel alebo skutočnú udalosť: v japonských hitparádach napríklad bodujú aj speváčky, existujúce len virtuálne. Vizáž, ktorou disponujú, bola vytvorená pomocou grafických programov na počítači. Môžeme o niekom takom povedať, že skutočne jestvuje? Nuž, prečo nie...? Pravda už zjavne nie je niekde mimo média, ktoré by ju zobrazovalo, ale nachádza sa v òom samom. Preto sa nám len ťažko darí rozlišovať medzi tým, čo je skutočné, “pravdivé” a čírou fikciou. Podobne stačí, ak je kyber-realita (či jej časť) najprv iba opísaná ako výplod imaginácie – a už nemá ďaleko od toho, aby sa stala akceptovanou skutočnosťou. Tým skôr, že dnes často nie jasná hranica medzi tým, čo súčasné technológie naozaj dokážu a na čo si ešte budeme musieť chvíľu počkať. Situácia sa znejasòuje, jedno je však zrejmé: kým najprv bol kybersvet len utópiou, onedlho už nikoho neprekvapuje, že v òom žijeme.
Keďže sa zmenili podmienky, muselo sa zmeniť aj písanie o nažívaní s novými technológiami. Kedysi podobnú úlohu plnila najmä – často nie celkom vážne braná – sci-fi literatúra. Rojčenie, únik z všednej reality, ale niekedy aj kvalitná beletria s vedeckými základmi. No medzičasom sa svet zmenil a niektoré, kedysi možno vizionárske sci-fi knižky, dnes už vnímame iba ako obyčajný opis skutočnosti, aspoò pokiaľ boli založené práve na fascinácii technikou. Prezieravejší autori sci-fi, ktorí sa nechcú blamovať tým, že by meniaca sa skutočnosť predbehla ich najodvážnejšie fantázie, dnes optiku zaostrujú skôr na prítomnosť a trebárs tvorba viacerých literárnych “kyberpunkerov” progresívne technológie berie ako prirodzenú súčasť života. Rôzne stránky spolunažívania s technikou ako je šifrovanie dát, prienik do informačných sietí globálnych koncernov, či virtuálne svety, v ktorých môžete fungovať s ľubovoľnou identitou, nám už vôbec nepripadajú ako niečo kuriózne. Isteže, sem-tam si spisovateľ niečo primyslí, ale ako témy defilujú v podstate reálne problémy života so Sieťou a existencie vo virtuálnych svetoch. Tuším aj guru kyberpunkovej literatúry William Gibson sa kdesi vyjadril, že píše knihy o súčasnosti. Sci-fi teda zostáva nažive, mení sa však doba, v ktorej sa odohráva.
Hranice medzi novými technológiami, vedou a umením sa tiež akosi prelínajú. Nebolo by na tom možno ani nič zvláštne, keby ľudská iracionalita v spojení s výdobytkami techniky a tradíciou sci-fi písania neviedla k zaujímavému javu: americký teoretik nových médií Peter Lunenfeld ho označuje ako “technomysticizmus”, popisujúc tak hysterickú reakciu na prienik nových technológií do našej každodennosti. Nie veľmi šťastný výrok “culture is just bad science”, ktorý sa podaril Marvinovi Minskému, niekomu možno vyrazí dych; ale je fakt, že aplikovanie výdobytkov vedy a techniky na kultúru môže skončiť aj zahmlievaním obrazu skutočnosti. Technomysticizmus, to je emocionálne nezvládnutie nostalgie za budúcnosťou, spočívajúce v oslave technológií a vonkajškovej fascinácii tým, čo všetko dokážu. Väčšinou bez preniknutia do skutočnej podstaty veci a odhalenia naozajstných možností i rizík digitálnych médií. Dochádza k budovaniu kultu techniky: podozriví prorokovia kyberkultúry a futurológovia-amatéri sa pokúšajú uchvátiť publikum víziou radikálne “iného”, fantastického sveta, aj za pomoci brakovej literatúry a “pokleslej” vedy.
Záludnosť technomysticizmu spočíva v tom, že je lákavé mu podľahnúť. Kým predtým boli “sci-fisti” považovaní za neškodných rojkov a tým sa stali bezpečne izolovanými, dnes je niekedy ťažké rozlíšiť seriózne pohľady na nové technológie od nostalgického blábolu. A tu je jeden z problémov pri uvažovaní o nových technológiách, médiách a ich presahoch do každodenného života, ale aj do súčasného umenia: sci-fi rétorika a fikcia sa prelínajú so zdaním vedeckosti, no niekedy aj so skutočnou vedou. Okrem čistokrvného technomysticizmu (trebárs v podobe “kybernetických” básní a poviedok, ktorí ich autori väčšinou ťukajú ešte na písacom stroji), sa často stretávame aj s podobným nepochopením nových médií, ktoré bývajú napåòané starými obsahmi. Všimnite si napríklad konzervatívne vysielania veľkého množstva internetových rádiostaníc. Alebo dôsledne “nehypertextové”, zato však internetové časopisy. Online galérie, vystavujúce namiesto net.artu modernistické maľby. Atakďalej.
Ako prekonať technomysticizmus jeho vlastnými prostriedkami? Dá sa to napríklad triezvym písaním o vplyve nových technológií na dnešný život. Postriebrená kyber-romantika tu síce ide bokom, no netreba si zato zúfať. Skutočnosť je ešte oveľa vzrušujúcejšia. Živnou pôdou pre archeológov budúcnosti-prítomnosti je napríklad americký Massachusetts Institute of Technology s mediálnym laboratóriom a pridruženým knižným vydavateľstvom, ktoré pravidelne zásobuje svet erudovanými sondami do málo preskúmaného digitálneho terénu. Tu kdesi sa zrodil aj pojem nostalgie za budúcnosťou, ktorou trpia všetci, venujúci sa takzvaným novým médiám – ibaže v prípade vedcov ide našťastie len o nevinnejšiu formu vírusu.
Už spomínaný Peter Lunenfeld je riaditeľom Inštitútu pre technológiu a estetiku. Po zborníku The Digital Dialectic: New Essays on New Media, ktorý pred časom zostavil, prišla minulý rok pre zmäteného obyvateľa planéty v novej ére užitočná užívateľská príručka: sprievodca po digitálnom svete s názvom Snap to Grid – A User’s Guide to Digital Arts, Media and Cultures. Už pri prvom prelistovaní je jasné, že napriek titulu nejde o slovník ani o encyklopédiu. Hoci jej medzičasom kritici stihli vytknúť aj isté nedostatky, je významným príspevkom do diskusie o vpáde počítačov do bežnej i umeleckej reality.
Lunenfeld vysvetľuje, že s príchodom nových médií sa čomsi pohlo nielen v umení a kultúre, ale musí sa zmeniť aj prístup ľudí. Namiesto “scifizujúceho”, špekulatívneho pohľadu na vývoj možných budúcich svetov a paralelné vesmíry sa treba porozhliadnuť okolo seba a nepodľahnúť pritom prehnaným emóciám. “Snap to grid” je príkaz, ktorý má v grafických počítačových programoch “na starosti” prispôsobenie kresby pravouhlej mriežke. Umelci ho väčšinou pri práci vypínajú, aby pravé uhly neobmedzovali ich fantáziu, no Peter Lunenfeld tento pokyn vložil do názvu svojej knihy: tvrdí totiž, že vystihuje spôsob, akým uvažujeme o elektronickej kultúre. Knižka má byť pokusom o premietnutie nesústredeného a náhodného vnímania vplyvu nových technológií na kultúru cez mriežku kritickej teórie. Prelínanie časových rovín nastáva, keď teoretik skúša uvažovať dynamicky, vytvárať pohľad, pohybujúci sa medzi viacerými časovými rovinami: hyperestetika osciluje nielen medzi prítomným a budúcim, ale nezabúda ani na minulosť. Ak je napríklad reč o novom médiu – sieti World Wide Web, stojí pisateľ jednou nohou v prítomnosti a druhou už v jednej z možných budúcností. No zároveò stíha sledovať aj korene, z ktorých sa tieto komunikačné kanály vyvinuli – kto dnes napríklad vie, že v dávnych časoch búrlivého rozvoja telekomunikácií existovalo aj čosi ako telefonická opera?! Autor prichádza s názorom, že o digitálnom umení treba teoretizovať v reálnom čase, kopírovať jeho dynamickosť a premenlivosť. Internetové diskusné fóra a mailing listy sa tak stávajú možno vhodnejším a výstižnejším nástrojom na skúmanie digitálnej skutočnosti, ako obsiahle vedecké práce.
Pokiaľ ide o zmeny v dianí okolo umenia, všimnime si spôsob, akým je dnes tvorivá činnosť súvisiaca s počítačmi prezentovaná: žiadne obrazy, rozvešané po stenách, ani sochy, zdobiace interiéry – rýchla doba sa nerada prezentuje statickými objektmi. Základom novej, kyberkultúrnej estetiky, zvanej príznačne “Demo or Die”, je predvádzanie. Aj bežné počítačové programy sa objavujú najskôr ako demá, ktoré musia presvedčiť užívateľa o zaplatení poplatku za plne funkčnú verziu. Dôraz sa presunul na predvádzanie zrejme kvôli efemérnemu charakteru digitálnych “produktov”, ktoré sú v podstate len množinou jednotiek a núl na harddisku multimediálneho počítača. Užívateľ je postupne zasväcovaný do tajov aplikácie… Pri digitálnom umení takéto “demá” často zastupujú klasické portfólio. “Pre úspešnú kariéru neodmysliteľný rituál sugestívneho predvádzania sa rozvinul okolo tohto momentu, spolu s improvizáciou, elektrifikovaným obecenstvom, wagnerovskou grandiozitou a freudovskou technoúzkosťou.”, píše Lunenfeld. Projekt musí pri predvádzaní zaujať, uchvátiť, vnášať kúsok budúcnosti do každodennej reality. Pozornosť publika je nemilosrdná; ak sa ju nepodarí behom krátkeho času zaujať, stráca umelec, ale aj softvérový inžinier, finančnú aj inú podporu. Je to predsa len trochu iná situácia – predtým záležalo najmä na výsledku samotnom. Do hry teraz okrem dynamického aktu predvádzania vstupuje aj prvok interaktívnosti. Návštevník virtuálnej galérie internetového umenia sa tak podobá užívateľovi, pracujúcemu s ktorýmkoľvek iným softvérom. Dokonca sa nájdu aj umelci (programátori?), ktorí vytvárajú podivuhodné diela-programy, mätúce bežných používateľov svojou nekonvenčnosťou.
Do širokej kategórie zvanej nové médiá Peter Lunenfeld zaraďuje viaceré výdobytky posledného obdobia. Napríklad hypertext, ktorý spôsobil skutočnú zmenu v prístupe k informáciám. Nové možnosti literatúry tu určite niekde ležia, hoci vydarených umeleckých diel v podobe hypertextovej beletrie je poskromne. Vyzerá to tak, že literáti (vrátane kyberpunkových zvestovateľov) dávajú ešte stále prednosť konvenčnému papierovému médiu.
Digitálna fotografia sa už tiež stala bežnou súčasťou života. Nie všetci sa však pri cvakaní spúšťou zamýšľame nad tým, ako sa zmenilo postavenie fotografie samotnej, a to najmä pokiaľ ide o jej vzťah ku skutočnosti. Kým prednedávnom sme fotku mohli považovať vo väčšine prípadov za vernú reprezentáciu reality, pri možnosti ľahkej manipulácie s digitálne zakódovaným obrazom sa vlastnosť “objektívneho” dokumentu stráca. Fotografia sa stáva len symbolom skutočnosti, ktorý berieme s istou rezervou – podobne ako ním bola pred vynájdením fototechniky maľba. Odkazuje síce na realitu, ale umelci dnes ukazujú, že môže pokojne ísť aj o ilúziu: “nafotenie” pôsobivých záberov obrovského hmyzu, požierajúceho panelák, dnes nie je vôbec žiadny problém. Je trochu škoda, že sa v Lunenfeldovom výpočte nových médií neocitol aj ditálny film, ktorý je predsa len niečím viac, ako len pohyblivou fotografiou.
Ďalší magnet dnešnej doby – virtuálna realita – je lákadlom pre všetkých kyberpunkerov, no napriek tomu sa okrem počítačových strieľačiek typu Doom zatiaľ v bežnom živote veľmi nestretávame s realistickým umelým prostredím, porovnateľným s tým skutočným. Niečo iné sú však dnes pomerne rozšírené textovo orientované internetové MUDy (Multi User Domain = mnohoužívateľský uzol, rozhranie), kde môžete chatovaním tráviť viac času ako v skutočnom svete, stretávať sa so svojimi známymi, no tiež zažívať rôzne príhody (asi najznámejším slovenským MUD-svetom je server atlantis.sk – môžete tu byť napríklad podľa času, stráveného za pripojeným počítačom, povýšení z otroka na občana, čím narastá vaša moc v Atlantíde – no v zásobe sú aj honosnejšie tituly).
Internet, teda predovšetkým World Wide Web je novým médiom, ktoré potvrdzuje teóriu o obrazovej podstate súčasnej kultúry. Net.art v rôznych podobách však necíti potrebu vonkajškovej fascinácie používateľa možnosťami techniky. Niekedy sa dokonca pôsobivého grafického prostredia zámerne vzdáva, aby podčiarkol to, čo sa skrýva za ním – príkladom sú často spomínané, na textovom režime založené pôsobivé práce známej net.artovej dvojice Jodi, ktoré neobchádza ani Lunenfeldov sprievodca.
Niektorí teoretici vyčítajú tejto knihe chýbajúcu ústrednú tézu novej estetiky, ako aj fakt, že autor vynechal celý rad festivalov, diel a undergroundových umelcov, ktorí pomáhali objavovať možnosti digitálneho veku. Možno však žiadna veľká téza okrem “veľkej zmeny” neexistuje a naozaj jediným východiskom zostáva “teoretizovanie v reálnom čase”.
MIT Press sa pričinilo aj o vznik čerstvej publikácie net_condition – art and global media, ktorá odhaľuje aj stránky nových technológií, schopné nastaviť častokrát zrkadlo ľudskej obmedzenosti. Základom pre knihu bol mohutný projekt, ktorý prebehol v rokoch 1998–2000 na viacerých miestach sveta (Barcelona, Graz, Tokyo). Jeho hlavným zmyslom bolo ukázať, ako médiá (predovšetkým tie nové) vytvárajú a rekonštruujú realitu, v ktorej žijeme. Neobvyklosť podujatia spočívala v snahe prezentovať mediálne výtvory v ich vlastnom prostredí – multilokálna a multimediálna udalosť sa odohrávala v globálnom informačnom priestore. Teda tam, kam technomystici zvyknú lokalizovať tajomný kybersvet. Tento projekt však jasne dáva najavo svoju aktuálnosť a tvrdí – kyberpriestor naozaj existuje, je prepojenou sieťou viacerých médií!
V rámci “výstavy v mediálnom priestore” sa filmy púšťali v kinách, televízne programy bežali v televízii, “netové umenie” bolo vystavené na internete – všetky médiá koexistovali vedľa seba, vzájomne sa dopåòali, ba aj zrkadlili. Zaujímavé konfrontácie pohľadov zo strany umelcov, ale aj teoretikov umenia a médií, sociológov, ekonómov a ďalších boli ukončené vo februári minulého roka v centre pre nové médiá ZKM v Karlsruhe, kde sa pozornosť sústredila na médium internetu.
Toto veľkopodujatie okrem iného ukázalo, že médiá konštruujú nielen našu históriu, ale aj budúcnosť: boli by sme bez nich asi bezradní, ak by sme si mali predstaviť, ako bude vyzerať svet o pár rokov... Tak, ako v spoločnosti prežívajú a pôsobia dávne mýty, existuje zrejme aj čosi ako mýtus o podobe našej budúcnosti – a práve v tejto oblasti sa dobre darí technomysticizmu. Lenže umelci ukázali, ako je jednoduché takéto mýty dekonštruovať a vystreliť si z tých, ktorí isté veci berú príliš vážne.
“Počítačovo-elektronické” vizuálne spracovanie zborníka/katalógu, ktorý zostavili Peter Weibel (šéfoval aj festivalu Ars Electronica) a Timothy Druckrey (správca knižnej edície Electronic Culture v MIT Press), je tiež poznačené miernou nostalgiou za budúcnosťou, no v každom prípade zostáva pôsobivé. V jednom úryvku Jürgen Habermas tvrdí, že od kultúry, kriticky reflektovanej publikom, teraz prechádzame ku kultúre konzumovanej. Prečo by aj toto nemohlo byť umeleckou inšpiráciou? Každé médium sa skôr či neskôr sa stáva svojím predmetom aj obsahom, “požiera samo seba”; fascinácia technológiami a rôzne mýty sa preto takisto stávajú vďačným námetom tvorivej práce. Umelci pracujúcimi s novými médiami využívajú námety, ktoré pramenia práve zo vzťahu technológií a spoločnosti: napríklad Alexej Shulgin a jeho kultové neexistujúce kompjútrové sexuálne zariadenie FuckU-FuckMe (viď tiež článok o net.arte v minulom čísle), ktoré môžete pripojiť k počítaču a nerušene sa oddávať rozkošiam ospevovaného kybersexu. Mystifikácia je ľahko prehliadnuteľná, no napriek tomu plná vtipu – hra a opäť balansovanie na pomedzí fikcie a reality. Na margo boomu digitálnej techniky ktosi vtipne poznamenal, že nové technológie prinášajú nové riešenia problémov, ktoré dovtedy neexistovali..
Zaujímavý je napríklad i kolektívny výtvor – hrací automat Linx3D, ktorý namiesto obligátneho strieľania umožòuje prechádzku skutočným-neskutočným trojrozmerným labyrintom, zostrojeným z farebných fragmentov textov a neskutočných plôch z počítačových ASCII znakov. Nápadité sú práce, narábajúce s konštrukčnými prvkami užívateľského rozhrania (trebárs navigačných líšt a okien grafického prostredia) ako s materiálom (projekt Ricarda Iglesiasa References). Alebo skvelá hračka, známa už z festivalu Ars Electronica 1995: projekt ARSDOOM Orphana Kipcaka, ktorý bol jedným z prvých diel, umožòujúcich naozajstnú interaktivitu na úrovni počítačovej hry. V tejto zľahka absurdnej sieťovej “gamese”, ktorá akoby z monitora vypadla nezabudnuteľnému Doomu, si môžete zastrieľať na umelecké diela, vystavené vo virtuálnom múzeu. V katalógu však nájdete ďalších vyše sto projektov či komentárov na tému vzťahu umenia, spoločnosti a globálnych médií: Viedenčanka Heidi Grundmann píše o internetovom rádiu, Dan Schiller o vplyve globálnej telekomunikácie na reorganizáciu produkcie, Pierre Bourdieu o televízii, Florian Rötzer o pozornosti v mediálnom veku, Timothy Druckrey o vzniku pojmu net.art.
V zásade platí, že v umení využívajúcom nové technológie nie je častokrát vôbec priveľa ohurovania nablýskaným vizuálom, ale zato viac novej podstaty, ktorú technomystici nevidia. Umelci vzdorujú všeobecne rozšírenej a prehnanej nostalgii za budúcnosťou klasickými demystifikujúcimi prostriedkami – vtipom a iróniou. Komu sa vyjadrenia ako ”Internet nie je high-tech úlet, ale vec, ktorá dramaticky mení naše životy” zdajú byť trápne, nech ich radšej preskočí a prezrie si trebárs internetové práce umelcov, ktorí pomocou nových technológií komentujú a opäť pretvárajú realitu. Skutočnú, nie virtuálnu. Obávaný šok z budúcnosti nám však asi nehrozí, lebo už v nej žijeme.
>> End of file. Interaktívny generátor textov SK v. 1.0
|
