|
|
Intro
TEXT pikseliähky
Belgický umelec Gívan Belá (alias Guy van Belle), v tom čase prechodným pobytom v Bratislave, prišiel s nápadom zozbierať kritické pohľady umelcov pracujúcich prevažne s novými médiami, na kontext, v ktorom fungujú. Z diskusií sa nakoniec vyliahla spolupráca bruselského umeleckého centra OKNO a časopisu, ktorý práve držíte v rukách (a ktorý sa nikdy netajil niekedy až obskúrnym záujmom o nové formy kreativity). Inovatívne prejavy totiž často narážajú na zotrvačnosť prostredia, ľudí aj inštitúcií: je síce pravda, že podmienky pre novú a často experimentálnu tvorbu sa v rôznych krajinách líšia, ale ukázalo sa, že čosi, čomu sa hovorí „inštitucionálna kritika“, môže byť zábavným aj poučným, no hlavne neoraným a preto zaujímavým dátovým poľom. V redakcii sa nakoniec zišla pozoruhodná zbierka textov, od spomienok na osobné skúsenosti s až po takmer seriózne štúdie. Všetky z nich sú v pôvodnej verzii na webe, niektoré sme však vybrali a v preklade sa k vám dostávajú ako samostatná sekcia tohto čísla aj s Guyovým úvodníkom, ktorý k nám dorazil až z Hondurasu.
Každá nová kritika je vždy konečnou kritikou
TEXT gívan belá, v tegucigalpe
počas posledných dní som začal písať novú verziu úvodníka sekcie o inštitucionálnej kultúrnej osobnej akejkoľvek kritike, s úmyslom nadviazať na niektoré myšlienky o mediálnom umení, nastolené ejzenštejnom v slávnom texte z roku 1929 „o dialektickom prístupe k filmovej forme“ a dať ich do súvislosti s diverzitou a tiež niektoré idey norie neumarkovej z publikácie „at a distance“, ktorá vyšla v mit. ale ako som si čítal poznámky načmárané na papieri počas cestovania a meniac ich som sa ich snažil dostať na obrazovku, začali sa mi tie slová zdať príliš umelé. tak som sa išiel ešte párkrát prejsť po veterných a pračných uliciach a sadol som si v parku na kopec, pozerajúc na ľudí, ktorí spali a na ďalších, ktorí sa v autách pohybovali mestom. potom som sa zatúlal do slumu a našiel som dom taký preplný súčiastkami zo starých áut, že už v ňom nezostalo žiadne miesto pre život ľudí. keď som sa vrátil k miestu s počítačom, cítil som sa trochu mimo. teraz premýšľam o tom, ako tu sedím a čudujem sa, ako pomaly to celé plynie. pred 15 rokmi som cestoval s vreckovým organizérom, zápisníkom a perom, videokamerou a externými mikrofónmi. dnes je možno jedinou zmenou, že nemám organizér, ale telefón, na ktorom sa príšerne robia poznámky a ktorý sa dá ťažšie synchronizovať s počítačom. pri čítaní erewhonu som zistil že mcluhan nehanebne ukradol ideu médií ako extenzií, umelých končatín pre ľudí, samuelovi butlerovi spred 100 rokov. mobilné zariadenia nás stále skôr približujú k spoločnostiam ktoré ich vyrábajú a spravujú, než k robeniu lepšieho/iného mediálneho umenia. možno zostane filozofia médií len čisto technickou záležitosťou predtým, ako budeme môcť hovoriť o jeho obsahu.
som veľmi rád, že sme mohli zrealizovať túto sekciu v spolupráci okno.be a 34.sk. zdá sa mi, že je potrebné vytvoriť viac mostov medzi rôznymi organizáciami, ktoré fungujú v rôznych miestnych pomeroch, ale s podobnými cieľmi. mali by sme usilovnejšie hľadať nové formy kritiky, ktoré jasnejšie zdôraznia naše témy a špecifikácie našich aktivít. Preto sme začali s touto spoluprácou a dúfam že po publikovaní v časopise 3/4 budeme môcť pokračovať, rozvíjať veci a diskutovať o nich online. som skutočne hrdý na ľudí ktorí do tejto sekcie prispeli. a hoci všetci majú veľmi špecifiký pohľad a najmä svoj vlastný štýl prezentácie, myslím, že vo veciach, o ktorých je tu reč, sa nájde mnoho spoločného. neverím, že máme všetci radikálne postoje, skôr odrážame diverzitu v sektore mediálneho umenia, ktorý je širší ako obmedzená aréna, kde hrajú dj-i a vj-i, širší než biele priestory, v ktorých sa vystavujú inštalácie. dúfam, že to budete toto vnímať ako úvod a pokračovať v tom, čo z toho vznikne online: http://memoir.okno.be/?id=1218.
|
