|
|
Preklad Lucia Udvardyová
V Diane McCarty sa prirodzene stretáva kultúra, technológie a feminizmus v rizóme, ktorá ešte viac posilňuje jej beztak kúzelnú osobnosť. Vyhlásená kyberfeministka a kultúrna agentka dnes pracuje v berlínskom nezávislom rádiu Reboot.fm a okrem neho stála s Pitom Schultzom pri zrode miestneho centra sieťovej kultúry, Bootlabu. V rozhovore sa vracia do polovice 90. rokov a rozpráva o objavovaní Webu a dvoch coming of age udalostiach európskej sieťovej kultúry: budapeštianskej konferencii MetaForum a založení mailing listu Nettime.
Foto Hajnal Nemeth.
Začiatkom 90. rokov si sa presťahovala zo Spojených štátov do Budapešti. Aká tam panovala atmosféra? Čo kultúrny šok?
Pochádzam z Nového Mexika a chcela som odísť na rok do Európy, do Anglicka, Španielska, atď. Podľa pôvodného plánu som mala skončiť v Turecku. Keďže som nemala dosť peňazí, zmenila som to na Prahu. Ešte v Amerike som u zubára v čakárni natrafila na časopisový článok o americkej kultúrnej scéne v Prahe a pomyslela si, “OK, do Prahy nejdeš, musí to tam byť strašné”. Nakoniec som sa rozhodla, že Budapešť bude cez zimu správnym miestom. Nevedela som o nej veľa, okrem toho, že majú dobrú kinematografiu. A to bolo to, čoho som chcela byť súčasťou. Do Budapešti som prišla v októbri 1993. Nikoho som tam nepoznala. Mala som knihu s frázami v rôznych jazykoch okrem maďarčiny, skrátka som prišla úplne naprázdno. Ale mala som šťastie. Cez spolubývajúcu na hosteli som sa zoznámila s neterou Györgya Petera, významného maďarského mediálneho teoretika. Napojila som sa na maďarskú intelektuálnu scénu. Prostredníctvom tohto dievčaťa, ktoré sa vrátilo z Kanady a malo maďarských rodičov, som sa zoznámila s veľa ľuďmi, ktorých by som pravdepodobne stretla tak či tak, ale trvalo by to oveľa dlhšie.
Stretla si sa aj s ľudmi z okruhu Béla Balázs Studia?
Áno, no.. Trávila som veľa času v meste. Bol október. Veľa dymu, smogu, áut, najmä trabantov a pár nových áut. Budovy sa renovovali, mesto očividne prechádzalo raným procesom transformácie. V jednom univerzitnom bare v centre som sa zoznámila s divadelníčkou, vďaka ktorej som potom začala pracovať na prvom maďarskom gay a lesbickom filmovom festivale, ktorý organizovalo filmové štúdio Béla Balázs Studio (BBS). Festival sa konal už začiatkom novembra, všetko šlo veľmi rýchle. Robila som dobrovoľníčku. To mi otvorilo dvere na maďarskú scénu. Vďaka festivalu som sa zoznámila s Jánosom Sugárom, jedným z jeho organizátorov, ktorý bol aj v rade BBS. Spolupracoval s Katedrou intermédií na Akadémii výtvarných umení a bol súčasťou Media Research Foundation. Niektorí festival kritizovali pre absenciu východeurópskych filmov. On na to reagoval v zmysle, že aj vo východnej Európe sa robia filmu s gay a lesbickou tematikou, no tá je viac medzi riadkami a je lepšie predstaviť otvorenejšie filmy. Pri jednom dlhšom rozhovore mi ponúkol, aby som s ním a Geertom Lovinkom pracovala na konferencii Metaforum. Všetko to išlo veľmi prirodzene. Stačilo chodiť do kaviarní alebo kín a debatovať s umelcami a intelektuálmi.
Stretávala si veľa cudzincov?
Nebolo ich málo, ale zďaleka menej ako povedzme v Prahe. Ľudia prichádzali a odchádzali a veľa cudzincov bolo integrovaných v scéne, aj keď tá bola koniec koncov vždy maďarská. Mnohí z umenia a kultúry z Východu prichádzali do Budapešti len na stretnutia, stretávala som ich v baroch. Taktiež prichádzalo veľa ľudí z Juhoslávie kvôli vojne.
Prvá konferencia Metaforum sa konala v roku 1994. Ako vznikla?
Myšlienka vzišla od Geerta a Jánosa. Holandsko-maďarská kultúrna výmena mala silné zázemie a oni dvaja predtým spolu organizovali sympózium The Media Are With Us o úlohe televízie v kontexte rumunskej revolúcie (1990). Táto akcia mala sčasti zásluhu na založení Media Research Foundation, ktoré fungovalo ako umelecká skupina. János Sugár, Katalin Timár, Suzy Meszoly, Miklós Peternák, aj Gábor Bora sú všetci osobnosťami maďarskej umeleckej scény. V jej stopách pokračovalo Metaforum s myšlienkou sústrediť sa na CD-ROMy. Nemali sme ešte názov, iba predstavu o tom, že usporiadame konferenciu o multimédiách. Prípravné debaty boli neformálne, ja som dostala na starosti organizačnú rolu, fundraising, atď. V priebehu niekoľkých mesiacov sme fungovali ako tím. Nebolo to tak, že by som nemala akékoľvek skúsenosti. Už v Amerike som pracovala s filmom, v Novom Mexiku som viedla kino. Spomínam to, lebo cudzinci, ktorí prišli na Východ, sú často obviňovaní z toho, že nemajú čo ponúknuť a mali len šťastie. To nebol môj prípad. V minulosti som robila viaceré kultúrne programy, nebolo to pre mňa nič nové. Takže sme robili výskum, zháňali informácie. Zoznámila som sa s človekom, ktorý vytvoril CD-ROM o známom maďarskom básnikovi Attilovi Jószefovi v siedmych jazykoch. Bol to taký čudák, čo žil so svojou matkou a mačkami v dome zakrytom tenkou fóliou, s veľa počítačmi. Bolo to v období transformácie, keď si Západ a Východ boli k sebe čoraz bližšie, takže niekedy pre mňa bolo jednoduchšie nájsť si k ľuďom cestu práve vďaka vzájomným rozdielom. János bol v Maďarsku dosť známy a tento človek by s ním asi jednal úplne inak. Takže tímová spolupráca fungovala výborne. Vytvorili sme zoznam ľudí, s ktorými sme sa mali stretnúť a kontaktovali ich. Začali sme spolupracovať s prvým maďarským CD-ROM časopisom ABCD, ktorý vznikol na pôde Katedry sociológie Maďarskej technickej univerzity. Z Gábora Kelemena a Andrása Nyírõ sa v Maďarsku neskôr stali internetoví experti.
V roku 1994 sme na Metaforum pozvali Heiko Idensena. Nemohol prísť, ale zmienil sa o World Wide Webe, ktorý sme s Gáborom Kelemenom začali skúmať. Ja som mala nakoniec na starosti programovanie webu Metafora, Gábor vytvoril vizuály. Bola to celkom vtipná spolupráca, predtým som s počítačom nikdy nerobila. V období 1993-94 existovala len akademická sieť. Media Research nemal vlastné priestory, takže sme pracovali z kancelárie Béla Balázs Studio a katedry intermédií a neskôr i sociológie, pretože sme tam mali prístup na internet. Neexistovalo dial-up pripojenie, len univerzitný prístup. Cez ABCD som získala povolenie využívať kanceláriu v noci. Katedru zatvárali o piatej, všetci šli domov, ja som prišla na internet. No a tak som chodila po webstránkach, hľadala veci, čokoľvek tam bolo.
V roku 1994 sme mali celkom produktívny konflikt s firmou MATAV, ktorá nezákonne predávala internetové pripojenie. To, čo robili, bolo verejným tajomstvom. Vedeli o tom len ľudia, čo sa zaujímali o internet. Mali dve vizitky s dvomi rôznymi telefónnymi číslami, ale rovnakou kanceláriou. Pozvali sme ich hovoriť. Viacmenej sme to odhalili a nasledovala veľmi zaujímavá, oduševnená debata.
Takže v noci som chodievala do Technickej univerzity, kde som mohla využívať internet, pretože vtedy nebola šanca mať pripojenie doma. Mali tam obrovské počítače Silicon Graphics, ale bez softvéru – vlastne typické pre celý Východ. Pracovala som na jednom takomto stroji a musím povedať, že to bolo úžasné obdobie. Metaforum bolo čiastočne financované cez Autumn Festival, ktorý bol pozostatkom kultúrneho festivalu ešte z čias pred politickými zmenami. Organizoval ho Peter Mate prostredníctvom kultúrneho centra v Bude. Zo začiatku som mohla používať ich kanceláriu. Bolo to skvelé, bola tam kopírka zamknutá za mrežami a keď som niečo fotila, musela som spraviť ďalšiu kópiu pre ich záznamy. Skoro by som na to zabudla. Sú to také tie spomienky na zážitky ako sa človek vysporiada s ktorou technológiou. Katedru intermédií som mala na posielanie faxov, BBS na kopírovanie, katedru sociológie na internet. Chodila som z Pešti do Budy, a zas na opačnú stranu Budy. Človek musel prejsť celé mesto, aby mohol použiť tieto rôzne komunikačné médiá.
Na jar v roku 1995 v Benátkach prebehlo stretnutie Nettime, na ktoré Geert, Pit a Nils pozvali rôznych ľudí. Položilo základ pre mailing list, ktorý sa stal živnou pôdou pre sieťovú kultúru a jej kritiku. Bol tam aj niekto z Budapešti?
Ja. Aj keď pôvodne bolo v pláne, že nás pôjde viac. Po prvom Metafore v roku 1994, keď sa prevalil nezákonný internetový monopol MATAVu a predaj univerzitných sietí, bolo nám úplne jasné, že ďalšia konferencia musí byť o internete. Založili sme Közhely, verejne prístupný priestor pre diskusie podľa holandského modelu XS4All. Ideou bolo založiť neziskového poskytovateľa internetového pripojenia. Skončilo to fiaskom, ale prišli sme na nové veci. S Geertom som potom šla do Benátok.
Aký si mala zo stretnutia pocit?
Malo nesmierny význam. Po hosťovaní na konferencii Next 5 Minutes v Amsterdame šlo de facto o druhé Nettime stretnutie, kde vznikol aj samotný názov. Míting bol skvelý. Tri dni sa diskutovalo v tímoch, ktoré boli otvorené, ľudia prichádzali s novými nápadmi, knihami, kopou časopisov. Talianska participácia bola značná - Strano Network, Tommaso Tozzi, Federico Bucalossi, s ktorými som stále v kontakte. Kľúčové bolo, že nastala prvá konfrontácia s Paulom Garrinom a tiež menší konflikt medzi európskymi a americkými prispievateľmi na mailing list. Bol tam krásny moment, keď Paul Garrin hovoril veľmi rýchle a nedovolil tak Talianom s ich slabou angličtinou, aby sa dostali k reči. Nils Roeller zrazu začal rozprávať po taliansky a prepol celú diskusiu do taliančiny. Bolo to jedno z najkrajších gest, aké som videla v komunikácii v rámci malej skupiny.
Veľa sa hovorilo o hypertexte, literatúre, o tom čo by mohla byť internetová kultúra, politike internetu, o jeho prípadnej gentrifikácii, a aká by bola jej pozitívna forma. S gentrifikáciou som myslím prišla ja. Môžeš mať viaceré záujmy, ktoré prichádzajú do kontaktu, aby vytvorili niečo lepšie. Zaujímavé je, že to, čo sme vtedy popisovali sa neskôr stalo skutočnosťou. Komercionalizáciu internetu, ako bude dočasne alternatívnou zónou, ako ju definovať a analyzovať aspoň na to, aby po nej niečo zostalo.
Podujatie položilo základy pre Metaforum i realizáciu iných akcií a vytvorilo priestor pre dôležité diskusie. Myšlienka, že máš tri dni intenzívnych diskusií bez prístupu verejnosti, je stále so mnou. Ten priestor sa stratí, no pritom je zásadný.
Zo stretnutia vzišiel Nettime mailing list, ktorý spustil Pit Schultz zo svojho malého podivného počítača u seba doma s padajúcim internetovým pripojením. Používali sme ho ako prípravný kanál na Metaforum v 1995 a mám pocit, že sme boli prvá konferencia, ktorá tak činila. Všetci mali prístup k textom ostatných, takže každé následné stretnutie “naživo” šlo hneď k veci.
Zaujala ťa nejaká konkrétna diskusia, myšlienka?
Celé to bolo zaujímavé. Tri dni som prakticky nespala. Spoznala som tam veľa ľudí, ktorých stále stretávam v Berlíne. Boli tam všetci z umeleckej skupiny Botschaft. Zaujali ma diskusie o vytváraní diskurzu a o tom, ktorý diskurz by mal byť relevantný, i keď sme tento termín vtedy nepoužívali. Ako nájsť svoj “kmeň”, ako zistiť, kto robí na podobných veciach, a ako to zdieľať, ako vytvoriť priestor, ktorý môže byť zdieľaný a ako udržať úroveň. K týmto témam môžu byť námietky, no myslím si, že sú dôležité.
Tiež sme riešili, ako vytvoriť kultúru, ktorá by prežila nápor kapitalistického rozpredaja, ktorého nástrojom sa internet neskôr mal stať. Pozoruhodné je, koľko z našich predpokladov sa nakoniec ukázalo pravdivých. Hovorili sme o net arte, aj keď sa ešte vtedy tak nevolal. Kathy Huffman rozprávala o úpadku videa spôsobeného jeho nedostatočnou distribúciou. Internet mal svoje vlastné distribučné kanály. Distribúcia ako taká existovala, ale bolo potrebné identifikovať jej slabiny a možný vývoj. No musím povedať, že sa nám nepodarilo vypichnúť všetky potencionálne problémy. Nettime stále funguje, ale je úplne iný. Dnes je skôr spravodajským médiom než priestorom na zdieľanie ideí.
Úloha prípravného, pred-publikačného kanálu, bola kľúčová. Nettime mal byť miestom, kde ste mohli publikovať svoje myšlienky v rámci komunity so zdieľanými záujmami a dostať spätnú vazbu, kritiku, na základe ktorej ste ich mohli preformulovať a znovu zverejniť. Samozrejme, stojí to veľa flejmov a ostrejších výmen, no zároveň to otvára neuveriteľne zaujímavý priestor pre myšlienky. Myslím, že ľudia ako Brian Holmes, Steve Kurtz a ďalší oceňovali hlavne tento aspekt. Tento aspekt Nettimu bol tým najlepším, čo vzišlo z benátskeho stretnutia. Nešlo o to poslať hotový text, ale skutočne participovať v širšej diskusii, v diskurznej zóne. To nás odlišovalo od projektu The Well. Myslím, že pri ňom sa dá stále povedať, že ide o americkú kultúru. Neexistuje tam diskusia, ktorá by prebiehala na úrovni diskurzu. V rámci Nettime niekoľko rokov fungovala diskurzná zóna, ktorá bola nesmierne bohatá na idey v zmysle toho, že myšlienky sa vylepšovali ich zdieľaním.
Aké knihy sa vtedy čítali, o akej literatúre sa hovorilo na Nettime, v Budapešti?
Dobrá otázka. Väčšinou šlo o články. Čítali sme Wired, Mediamatic, atď. László Tölgyes v Budapešti editoval žurnál Gondolat-Jel spolu s Ágnes Ivacs, ktorá bola jednou z editoriek Buldozeru. Vydali špeciálne číslo o nových médiách. Prekladali sme Donnu Harraway, bolo to strašné. Takže sa čítala Donna Harraway. Vtipné bolo, že som vtedy jej texty pokladala za veľmi nudné, nerozumela som ani slovu. Keď ich čítam teraz, prídu mi veľmi vtipné a zaujímavé. Najväčší ohlas mala Mille Plateaux (Tisíc plošín). Tiež Flusser. V Prahe a Budapešti sa o ňom konali konferencie. Bifo bol tiež dôležitý, aj keď nebol súčasťou siete. Diskutovalo sa o McLuhanovi, ale skôr kriticky. Neboli sme McLuhanisti. To bolo dôležité, že nie sme partia trafených McLuhanistov.
Publikoval už v tej dobe Richard Barbrook?
Napísal kľúčový text Californian Ideology. V roku 1996 sme hostili Richarda Barbrooka a Manuela DeLandu. Dala som ich dokopy ja, posielala som im články toho druhého, boli na svoj súboj dobre pripravení. A bola to nezabudnuteľná výmena.
Foto Amanda Steggel.
Prečo si to robila?
Páči sa mi Richardov záver v Californian Ideology. Mám rada závery, ku ktorým prichádza, aj keď je suchý akademik. Manuel DeLanda je zas akademický samouk. Milujem jeho štýl písania a myslenia, ale nepáčia sa mi jeho závery. Bolo logické spojiť tieto dve osobnosti. Ich konfrontácia bola úžasná a ich vystúpenia sú dobre zdokumentované.
Aká atmosféra panovala počas debát na Metafore v roku 1995 v porovnaní s Benátkami?
Chodili sme na rôzne konferencie, napríklad na Ars Electronicu v roku 1995, keď organizovali sympózium Welcome to the Wired World. Videli sme, čo sa deje, čo nie, čo sa nediskutuje a obchádza a inšpirovali sa tým, zaujali opačný postoj. V 95-tom sme pozvali JP Barlowa a Hakima Beya, Matta Fullera, Marleen Stikker a viacero osobností z Holandska. Rok 1995 bol neuveriteľne intenzívny. Tiež sme hosťovali ďalšie stretnutie Nettime. Ľudia z EastEdge sa pohádali s ľuďmi z Digital Szigetu z Budapešti, čo zas súviselo s Közhely. Existovalo kopec takýchto malých internetových skupiniek. Neviem, či ich nazývať aktivistami, ale boli to aktívne skupiny, ktoré využívali internet a niečo vytvárali. Medzi Szigetom a jednou budapeštianskou skupinou vypukla takmer virtuálna vojna a na Metafore sme ich potom spriatelili, to bolo fajn.
Témou Metafóra v roku 1995 bol “Prístup všade“ – od “Prístupu pre všetkých“ (Access for all, XS4All) k “Prístupu všade“ (Access to all), čo súviselo s gentrifikáciou internetu. Na našej akcii prebehla prvá verejná ukážka internetu v Maďarsku. Mali sme niekoľko terminálov, ktoré fungovali. Boli pomalé, ale fungovali. Mnohí si myslia, že to bolo na akcii Butterfly Effect začiatkom roku 1996, ale nebolo to tak. Mali sme prvý verejne prístupný internet, ktorý si ľudia mohli sami vyskúšať.
Riešili sme aj autorské právo. Prišli ľudia z Fido-Netu, ktorí čelili policajným raziám. Fido bola alternatívna sieť, ešte pred WWW. V Taliansku bola práve pri moci prvá Berlusconiho vláda, ktorá skonfiškovala počítače so systémom BBS, pretože poskytovali priestor informáciám, ktoré považovala za nezákonné. Autocenzúra bola veľmi bežná, pretože získať zhabaný počítač späť bolo veľmi ťažké. Ľudia radšej sami vymazávali informácie. Existoval aj shareware. Slapic (Krisztián Czakó) upozornil na veľmi dôležitú vec, že polícia nevedela, ako má kontrolovať internet. Bol to priestor, v ktorom kapitalistická forma vlastníctva nefungovala tak, ako predtým. Polícia niečomu takému, ako je shareware nerozumela, takže im to všetko pripadalo nelegálne. Vyskytli sa prvé prípady zhabania BBS serverov v Maďarsku. Rozoberali sme, s akými novými formami kontroly máme do činenia. Šlo o veľmi skoré diskusie o autorskom práve a vlastníctve, ekonómii a open source. Niektoré termíny vtedy ešte neexistovali, ale o týchto témach sa diskutovalo.
Zaoberali sme sa tým už v roku 1994 pri úsmevnom konflikte dvoch CD-ROM táborov. Józo Attila bol znepokojený autorským právom a problémami, ktoré by mohli mať, keby chceli svoje CD predávať v zahraničí. ABCD tvrdilo, že copyright nie je dôležitý, a že v Maďarsku sa bude kopírovať všetko. Zvykla som žartovať, že na Maďarsku je registrovaná jediná kópia Windows 95. V rovnakom čase mal Microsoft kampaň o tom, že ľudia majú morálnu povinnosť hlásiť susedov, ak používajú pirátske kópie Windows 95. Alex Shulgin napríklad v roku 1995 vystavoval svoj pirátsky softvérový trh ako umelecký projekt, takže už vtedy sme sa venovali témam ako pirátstvo a autorské právo.
Nerozlišovali sme medzi obecenstvom a prednášajúcimi. Tí viacmenej iba nastavovali určité témy. Rok 1995 bol skvelý, boli sme nabití energiou, pocitom spolupatričnosti. Do Budapešti vtedy prúdili ľudia z celého sveta, Olia Lialina, Alexei Shulgin, Rachel Baker. Definovala sa net-artová scéna.
Zúčastnili sa aj študenti z Katedry intermédií Miklósa Peternáka?
Žiadna maďarská netartová scéna nakoniec nevznikla. Existovala ale veľmi silná sieťová kultúra, ktorá vznikla oveľa skôr a bola silnejšia než v niektorých iných krajinách, stále je silná. Boli sme v kontakte s Akadémiou výtvarných umení, hosťovali konferenciu. Organizovali sme ju z kancelárie Katedry intermédií a iste, študenti tam boli. Z tých, čo sa pohybovali v okruhu Katedry intermédií v tom čase vyrástla veľmi úspešná generácia maďarských umelcov. Hajnal Németh, Tamás Komoróczky, ktorý už vtedy bol umelcom, Little Warsaw to sledovali a neskôr robili vlastné projekty. Boli prítomní, a nepovedali ani slovo. Povedala by som, že je to typické… Maďarskí študenti vo všeobecnosti veľmi nekladú otázky.
To sa týka celého Východu..
Všimla som si to. Nerada zovšeobecňujem, ale rada by som videla, ako sa maďarský študent na niečo pýta. Ale študenti tam vtedy boli a občas nám pomáhali. Vždy sme sa snažili zapojiť mladých ľudí do našich aktivít.
Šaty Marie Callas. Foto Tetsuo Kogawa.
Boli tam aj ľudia z litovského E-labu (neskôr RIXCu)?
Áno, v roku 1995 boli v Budapešti.
O niečo neskôr začali pracovať na streamovacom projekte.
V 95-tom prišla Rasa autobusom z Rigy. Rok nato som šla vlakom do Rigy ja. Cesta trvala tri dni na vlastnoručne vyrobenom lístku...
Interrail...
V Maďarsku bolo veľa zaujímavých mediálnych projektov, ale neboli to vyslovene internetové projekty. Zahŕňali internet, ale nebolo to internetové umenie, resp. net art. Niekto vyrobil vlakové lístky a tak som mohla cestovať po celej Európe za 100 nemeckých mariek. Nikto nemal peniaze. Ale tieto veci šlo robiť aj bez peňazí. Napríklad keď si šiel do Linzu, jeden človek mal rezervovanú hotelovú izbu, ale spalo ich tam osem. To boli pekné ľudské gestá. Ľudia zdieľali všetko, čo mali, informácie aj zdroje.
Ako si vnímala zvukovú scénu, ktorej súčasťou bol aj E-lab a ktorá sa sústreďovala okolo siete Xchange? Čiastočne sa prelínala s Nettime, no šla vlastnou cestou...
Pokračovali sme v mediálnom výskume, organizovali workshopy a mali celoročný program. Časť aktivít bola zameraná na zvuk. ParaRadio, ktoré stále existuje, vzniklo z Metafora a fungovalo prostredníctvom C3. Prišiel sem aj Erik Davis, ktorý bol v Rotterdame, Linzi, Budapešti a potom Rige. V Budapešti mal prednášku, ktorá bola streamovaná do Rigy, a v Rige zas prednášal o “akustickom priestore“. Táto prednáška výrazne ovplyvnila RIXC. Hovoril o zdieľaní a priestore, ktorý vzniká prostredníctvom zvuku cez siete. Veľmi mcluhanovské, ale Erik je taký skvelý hipisák, že to všetko dáva zmysel. Je skutočne bystrý a má veľmi osobitý štýl myslenia.
September, 2010
Poznámka: plnú verziu rozhovoru nájdete čoskoro na stránkach Monoskopu, http://www.monoskop.org.
|
