|
|
Rasa Smite a Raitis Smits sú dnes už pioniermi sieťovej kultúry. V polovici 90. rokoch začali pracovať so zvukom cez internet spolu s umelcami naprieč kontinentom, z čoho vzišiel streamingový projekt Xchange. Stále aktívni v centre RIXC v domovskej Rige naďalej každoročne organizujú festival Art and Communication, ktorý za posledné roky hosťoval umelcov skúmajúcich elektromagnetické polia, politiku frekvenčného spektra, zdroje energie a transbiotiku. V krátkom rozhovore sa bavíme o ich objavovaní elektronickej kultúry.
V roku 1996 ste spolu s Jānisom Garančsom v Rige spustili centrum elektronického umenia a médií e-lab. Odkiaľ sa vzala táto myšlienka a prečo bola pre vás osobne dôležitá? Ako ste sa dostali k práci s médiami, respektíve začali „myslieť mediálne“? Spomeniete si na svoj prvý kontakt s internetom alebo dokonca počítačom?
Raitis: V tej dobe som pracoval spoločne s Rasou, robili sme inštalácie a pracovali s videom. Potom sa to stalo veľmi náhle, internet sme objavili vďaka nášmu zamestnaniu. Pracoval som vo verejnoprávnej televízii a Rasa v novinách, kde sme mali prístup k počítačom. Zúčastnili sme sa konferencie Interstanding, ktorú v Tallinne poriadalo miestne Sorosovo Centrum súčasného umenia. Myšlienky, s ktorými sme sa tam stretli, nám otvorili kompletne nový pohľad na umenie a kultúru.
Rasa: Na konferencii Interstanding sme po prvý raz počuli niečo viac o internete, i o tom, že umenie sa dá robiť tiež online. Po ukončení štúdia na Lotyšskej akadémii umení začiatkom 90. rokov, ktorá nám dala veľmi tradičné vzdelanie, sme chceli opak, boli sme veľmi otvorení experimentom s rozličnými novými formami, ideami, materiálmi, médiami. Ako už povedal Raitis, začali sme pripravovať výstavy, inštalácie atď. v kontexte súčasného umenia. Vonkoncom nás to ale neuspokojovalo, pretože scéna súčasného umenia bola v Lotyšsku, podobne ako v iných krajinách východnej Európy, uvedená do života Sorosovou nadáciou a jej stratégiou, a tiež preto, že tu dominovali kurátorské praktiky výberu umelcov, no a po tretie, pretože svetu súčasného umenia chýbal komunikačný aspekt, všetci umelci totiž pracovali individuálne, či skôr izolovane. Tallinnská konferencia bola ozajstným zlomom v našom myslení a ovplyvnila naše neskoršie aktivity – zistili sme, že tieto nové média skrývajú práve tie možnosti tvorivého prejavu, ktoré sme v našej tvorbe hľadali. Jednak ponúkali nový – neobjavený, imaginárny, bezhraničný – priestor, v ktorom mohli umelci pracovať, komunikovať a experimentovať s novými umeleckými formami. Druhou podstatnou stránkou bola možnosť komunikácie a výmeny informácií – po živote v informačnom vákuu sovietskych dôb sme konečne dokázali získavať informácie o aktivitách a udalostiach, na ktorých sme mali záujem sa účastniť, napríklad o festivaloch mediálneho umenia, a tak isto sme tam mohli stretnúť podobne mysliacich ľudí a spolupracovať s nimi. Internet umožnil iniciovať nové spolupráce medzi umelcami zo západnej a východnej Európy, čo je tiež veľmi dôležitý aspekt.
Tallinnská konferencia Understanding Interactivity tak otvorila naše mysle a my sme sa ihneď potom rozhodli v Rige založiť laboratórium elektronického umenia.
Raitis: Ľudia, ktorých sme na tejto konferencii stretli, sa neskôr stali našimi dobrými priateľmi, poradcami a spolupracovníkmi. Medzi inými Geert Lovink, Eric Kluitenberg, Alexej Shulgin, Richard Barbrook, Heath Bunting. Toto podujatie bolo natoľko intenzívne a inšpiratívne, že už cestou späť z Tallinnu nám bolo jasné, že Riga potrebuje vlastný media lab a že ho zriadime my.
Zaujímavé a príznačné je tiež to, ako sme spoznali Jānisa Garančsa, ktorý je tretím kľúčovým členom e-labu. V tom čase študoval v Štokholme a všetko, čo sme o ňom vedeli, bolo jeho meno a to, že je jediným lotyšským umelcom pracujúcim s počítačmi. Kontaktovali sme ho e-mailom a našťastie ho náš nápad vytvoriť mediálne laboratórium zaujal. Prvýkrát sme sa s nim v reálnom živote stretli až po pol roku našej spolupráce. Bol to pomerne príznačný a zásadne nový spôsob spolupráce, kedy sa s osobou, s ktorou spolupracuješ po sieti niekedy stretneš až po dlhšom čase.
Networking a spolupráca boli dvoma zásadnými faktormi, ktoré vytvorili základ pre e-lab a naše ďalšie projekty. Začali sme spolupracovať na viacerých úrovniach, medzinárodne sme boli samozrejme súčasťou novej sieťovej kultúry účasťou na mnohých podujatiach a projektoch zameraných na mediálne umenie, lokálne sme nadviazali spoluprácu s individuálnymi umelcami, ktorých sme zapojili do e-labu, a tiež sme začali prednášať a pozývať hosťujúcich vyučujúcich na Lotyšskú akadémiu umení.
Na sieti nás fascinovalo mnoho vecí, bol to autonómny priestor pre vyjadrenie sa, a i s ním spojené nové nástroje a možnosti mali vplyv na estetiku umeleckej tvorby, a poskytoval tiež možnosť vytvoriť si vlastnú infraštruktúru (e-lab poskytoval priestor na serveri a e-mailové účty pre miestnych umelcov a tiež prístup k internetu v budove umeleckého zväzu, kde sa nachádzalo aj naše laboratórium).
Mohli by ste načrtnúť situáciu "mediálnej kultúry" v Rige a Lotyšsku v polovici 90. rokov? Mali ste pocit, že "prekladáte" medzinárodný vývoj do lokálneho kontextu, že opäť pripájate Rigu do kultúrnej siete, alebo na druhej strane jestvovalo historické povedomie a súvislosti, na ktorých ste mohli stavať? Existovalo u vás povedomie o skorších experimentoch s povedzme strojmi, počítačmi, telekomunikáciami, zvukom, elektroakustikou? Alebo tieto súvislosti vyvstali neskôr?
Raitis: Ovládlo nás ozajstné nadšenie z objavovania nových digitálnych médií a potenciálu obsiahnutého v internete, začali sme ich využívať v praxi a čoskoro sa z nich stal viac než obyčajný nástroj, povedal by som, že sa z istého pohľadu stali naším spôsobom života. Väčšinu času sme strávili v media labe vymýšľaním a zoznamovaní sa s novými nástrojmi, začal nás viac zaujímať proces ako taký viac než tvorba vecí. Myslím, že to tiež objasňuje, prečo sme začali pracovať s vysielaním v reálnom čase (streaming) a internetovým rádiom. Vďaka horizontálnej štruktúre internetu sme sa ako umelci už nemuseli nachádzať v metropolách, aby sme získali medzinárodné uznanie a mali možnosť spolupracovať. V ranom období internetovej kultúry boli ľudia z periférií dokonca aktívnejší než tí z metropol. Pit Schultz nazval Rigu hlavným mestom sieťového rádia (net radia).
Za sovietskych dôb boli všetky formy umenia mimo takzvaného socialistického realizmu zaznávané a mali svojím spôsobom undergroundový status, napriek tomu sme v 80-tych rokoch u nás mali skupinu umelcov NSRD, ktorú tvorili dvaja lotyšskí umelci - Juris Boiko a Hardijs Ledins. Obaja sú tiež známi ako jedni zo zakladateľov elektronickej hudobnej scény a tiež video artu v Lotyšsku.
Rasa: My sme však spočiatku neodkazovali na túto scénu z 80-tych rokov (Boiko, Ledins) priamo, odkazy na ich prácu sme boli schopní vytvárať až oveľa neskôr. Začiatok 90. rokov bola doba, kedy sme končili Akadémiu umení a mali skôr tradičný umelecký background. Väčšina modernejších, súčasnejších umeleckých aktivít sa sústredila takmer výhradne okolo Sorosovej nadácie a jej Centra súčasného umenia. Všetky predošlé systémy, či už politický, ekonomický, umelecký alebo kultúrny, sa kompletne zrútil. V meste v podstate neexistoval spoločenský život, ľudia nemali peniaze a nechodili von. Riga vyvolávala dojem púšte, prázdnoty – a to bola doba, kedy na miestnej umeleckej scéne konečne začali byť aktívne a dokonca viditeľné iniciatívy na grass-roots úrovni. Zatiaľ čo za dôb ZSSR tu na umeleckej scéne existovala jediná umelecká organizácia, Zväz umelcov, v polovici 90. rokov začali rôzne menšie samoorganizované skupiny umelcov a ďalších kreatívnych ľudí zakladať vlastné nevládne organizácie. E-lab sa v roku 1996 stal jednou z prvých takýchto iniciatív (s legálnym štatútom).
V polovici 90-tych rokov tiež prišli nové tendencie ovplyvnené globálnymi subkultúrami, ako boli napríklad techno hudba a DJ-i. Všetko uviedli do pohybu Kaspars Vanags a Ilze Black, ich Open projects boli veľkoformátovými hybridnými manifestáciami súčasného umenia a techno hudby v Rige v roku 1995. Nešlo o komerčné raveové podujatia, aké sa objavili neskôr koncom 90-tych rokov, ale ako ich opísal Eric Kluitenberg, nešlo ani o „subkultúru“, ale o “manifestáciu fundamentálnych zmien v spoločnosti.” Nebol na nich však ešte prítomný internet. V tomto zmysle bol e-lab priekopníckou umeleckou skupinou, ktorá v roku 1996 uviedla nové médiá na novú kultúrnu scénu Rigy. O niečo neskôr, v druhej polovici 90-tych rokov, sa vynorilo celé množstvo ďalších grass-roots iniciatív, previazaných s klubovou kultúrou a tiež s internetom, multimédiami a VJ-ingom. Vtedy tiež prvýkrát začali spolupracovať mladí tvoriví ľudia ruského a lotyšského pôvodu, azda sa tak podarilo premostiť priepasť medzi týmito dvoma komunitami, i vďaka tomu, že táto nová kultúra nemala historické korene, pretože vznikala pod vplyvom globálnych trendov, súčasného umenia, nových médií, DJ-ov a elektronickej hudby – čiže oblastí, ktoré nepotrebovali jazyk, ktorý tak prestal byť prekážkou. Táto scéna preto začala v Rige veľmi rýchlo rásť a stala sa obzvlášť silnou a zaujímavou. Zrodila sa “mediálna kultúra”, my sme ju presnejšie zvykli nazývať “súčasná a digitálna [mediálna] kultúra” Rigy.
A čo sa týka onoho “prekladania”, áno, je to tak, to je to, čo stále robíme v rámci centra RIXC, snažíme sa priniesť medzinárodný vývoj na domácu scénu, pre ktorú je veľmi ťažké osvojiť si tento vývoj, pretože všetky nové technológie (nakoľko ich u nás ani nevymýšľame ani neprodukujeme) pôsobia cudzo a nepriateľsky. Preto to bola pre nás samotných odjakživa výzva zostať žiť a pracovať v Rige a vyvíjať miestnu “novomediálnu kultúrnu” scénu a zároveň pracovať v medzinárodných kontextoch.
Príznačnou pre tú dobu bola vlna kyberpunkovej literatúry spojená so snami o rozplynutí sa vo 'virtuálnej reality' a 'kyberpriestore'. Aké knihy ste čítali, čo vás inšpirovalo, o čom ste debatovali nad šálkou kávy?
Raitis: V úplných začiatkoch nášho záujmu o nové média sme začali poriadať pravidelné stretnutia mladých umelcov, spisovateľov a hudobníkov. Myslím, že sme sa navzájom ovplyvňovali vecami, ktoré každý z nás robil. Konali sa polnočné jam sessions s myšlienkou otvoreného hudobného štúdia v pozadí, čo bol nápad, s ktorým prišiel hudobník Ugis Vitins. Každý sa snažil hrať na nejakom nástroji a do toho čítali mladí básnici svoje verše.
Samozrejme ma ovplyvnili taktiež ruskí sci-fi autori ako napríklad bratia Strugackí a ich román Piknik pri ceste, ktorý neskôr sfilmoval Tarkovskij pod názvom Stalker, no čítal som ho omnoho skôr.
V polovici 80-tych rokov som tiež mal kamaráta, ktorý mal prístup k počítačom v kancelárii jednej spoločnosti. Nepamätám si ako sa volala, ale mal jednoducho prístup a tak sme tam po nociach chodievali hrávať počítačové hry. Tiež si spomínam, na ihličkovú tlačiareň, robili sme priblblé kresbičky a potom ich na nej tlačili. V tých dobách to pre mňa bolo čosi skutočne mimoriadne.
Rasa: Neboli to knihy, čo nás vtedy inšpirovali. Na prvom mieste to bol internet ako taký, pre nás absolútne nové médium umožňujúce nám komunikovať s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi v zahraničí, médium, ktoré nám pomohlo prekonať obdobie sovietskej izolácie a informačné vákuum, ktorému sme boli predtým vystavení. Okrem toho sme boli umelcami v zmysle skutočných remeselníkov, vo svojich prácach sme necitovali literatúru, verili sme, že umenie dokáže komunikovať, vytvárať autonómne priestory, že umenie ako praktická tvorba je popredu pred akoukoľvek teóriou, aspoň čo sa týka objavovania a konceptualizácie nových priestorov, akým bol internet. Takže pri experimentoch s internetovým rádiom, ktoré sme realizovali v 90-tych rokoch, sme sa riadili vlastným umeleckým cítením, intuíciou, túžbou odhaľovať a budovať nový (virtuálny a konceptuálny) priestor. Nanešťastie sme príliš dobre nepoznali kontext, v ktorom v západnej kultúre vznikol internet, nepoznali sme ani knihy, ktoré sme vtedy mali čítať, ani históriu mediálneho umenia (keby sme vedeli, že v minulosti sa vyskytli iné sieťové rádiové projekty ako napríklad mini FM v Japonsku v 80-tych rokoch, možno by náš projekt X-change nikdy nevznikol).
Avšak, ako sme už spomínali, pre nás špecifická a nová bola v polovici 90-tych rokov nová hudba – electronická, ambient, DJ mixy. Nepotrebovala slová, búrala jazykovú bariéru, a zároveň bola akýmsi kódom globálnej subkultúry, v dôsledku čoho sa z nej stal kľúč pre medzinárodnú spoluprácu a networking. Pre nás, s backgroundom vizuálneho umenia, sa zdala byť možnosť práce so zvukom v kyberpriestore dostatočne abstraktným a imaginatívnym spôsobom prejavu a možnosťou komunikácie a networkingu s inými kreatívnymi ľuďmi, ktorí pracovali so zvukom na internete. A tu sa vynára náš hlavný zdroj inšpirácie, ktorým bola vlastne teória. Jednalo sa o McLuhanov pojem “akustického priestoru,” ktorý v Rige predstavil Erik Daves vo svojej prednáške na festivale Art+Comunication v roku 1997, keď na koncepciu “akustického priestoru” nazeral z perspektívy internetu a elektronickej hudby. Bolo to po prvý raz, kedy nás teória, o ktorej sme počuli, inšpirovala natoľko dramaticky, že sa stala hlavným zdrojom inšpirácie pre naše aktivity na niekoľko rokov. Otvorila oči našej predstavivosti, a pracovali sme s ňou nie priamo, ale metaforicky, pri vybudovaní Xchange ako autonómneho priestoru. Dokonca i dnes, kedy už máme iný pohľad a stihli sme prečítať viac kníh mediálnej literatúry, pre nás zostáva pojem akustického priestoru naďalej v mysli.
Poznámka: Plná verzia rozhovoru bude uverejnená na stránkach Monoskopu, http://www.monoskop.org.
|
