|
|
„Lebo ja som ich súčasťou a ty si ich súčasťou a každý je.“
Kasia Molga sa venuje predovšetkým tvorbe rozličných interaktívnych diel s mobilnými technológiami, aby sme vedeli, že všetko je navzájom prepojené a všetci sme toho súčasťou.
Čo ti príde na um keď niekto povie „mimo“?
Vzhľadom na moje detstvo a výchovu je toto bytie „mimo“ veľmi výstižné. Väčšinu svojho detstva som strávila na mori a preto som sa na miestach vždy cítila ako cudzinec. A to, že som nepatrila na jedno miesto a stále sa pohybovala medzi viacerými, sa prepísalo aj do mojej tvorby. A to nielen ako obsah, ale aj ako forma a médiá, ktoré používam.
Je digitálne umenie mimo?
Nepovedala by som, pretože je ohraničené dátami. Avšak keď o ňom uvažuješ vo všeobecnosti, je jasné, že existuje mimo hraníc tradične chápaného umenia.
Čo je potom koncept toho „mimo“ v umení?
Dnes ráno som počúvala rozhovor na ted.com s názvom „Ideas worth spreading“, mávajú tam úžasné prednášky od umelcov, teoretikov, filozofov a tak ďalej, z celého sveta. Rozprávala tam žena, ktorá je astronautkou, doktorkou, tanečníčkou a zberateľkou umenia. Ako som ju počúvala, tak som rozmýšľala nad tým, ako sa umenie a veda navzájom kombinujú. V dnešnom tzv. postmodernom svete stále existuje hranica medzi „vysokým“ umením typu newyorských galérií a inými druhmi umeleckého vyjadrenia, ktoré častejšie prepájajú umenie a vedu a viac sa približujú k ľuďom. A to druhé je tým „mimo“ v umení, ale nemalo by byť „mimo“. Presne toto by malo byť jadrom umenia, ale akosi stále nie je.
Ako sa tieto iné druhy umenia prezentujú?
Je ich fakt veľa, rôzne verejné umelecké diela a mnoho úžasných umelcov, napr. Antony Gormley, ktorý zasahuje ľudí svojimi sochami vo verejnom priestore na rôznych miestach Británie.
Pokúšala si sa niekedy zaujať takú symbolickú metaperspektívu, pozrieť sa na seba zvrchu alebo zospodu, teda zvonka?
Celkom vtipná otázka. Nie som si istá, či som sa o to niekedy pokúšala. Vlastne áno. Svoje spomienky sa pokúšam nájsť na nete.
Hľadáš spomienky na nete?
Hej, no bola by si prekvapená, že na nete nájdeš tie úplne najbizarnejšie fotky svojho rodiska. To by som asi povedala, že je mojou metaperspektívou. Ale vo všeobecnosti sa pokúšam o to, aby som svoje „ja“ príliš nezdôrazňovala. Ide mi o zdôraznenie zážitku bytia súčasťou tohto sveta a to, aby som s ľuďmi niečo zdieľala. Neviem či to je meta, alebo čokoľvek, ale to je pre mňa dôležité.
Keď hovoríme o tej súčasti a zdieľaní s ľuďmi, skúsila si sa niekedy pozrieť na seba „očami iných ľudí“?
Zábavné, ale ani nie. Keď tvorím, tak sa úplne vzdialim. Necítim sa ako subjekt, ale ako prekladateľ. Som kanálom čohokoľvek čo má byť povedané. Fakt, nepozerám sa na seba, úplne na seba zabúdam.
Pracuješ teda s vedomím a myšlienkami, ktoré v ňom máš, alebo sa ti podnety len tak zjavujú odniekiaľ, akokoľvek tento priestor pomenujeme?
Jeden fyzik povedal, že my si vždy myslíme, že to sme my, kto myslí a že my prichádzame k myšlienkam. Ale čo ak to je inak a myšlienka si nájde nás? Takto sa asi cítim pri tvorbe. Myšlienka si nájde mňa a ja som len kanálom, aby som ju vypustila.
Ja som zase počula takú teóriu, že duše detí si nachádzajú a vyberajú svojich rodičov...
To je zlaté a celkom by to mohlo sedieť.
Inšpiruješ sa aj okolitým svetom?
Celý svet považujem za veľmi inšpiratívny. Niekedy mám problém s prekladaním všetkého toho inšpirujúceho, toľko toho je. Teraz som práve úplne zamilovaná do BBC show nazvanej Life. Ukazujú tam všelijaké tvory a ja by som chcela každého z nich nakresliť. Nerozumiem ľuďom, ktorí nie sú inšpirovaní.
Myslíš, že takí aj existujú?
No jasné, poznám pár takých, ktorí sa dokonca sťažujú na nedostatok inšpirácie. A niekedy vidíš aj takých, ktorí ani nevedia, že nie sú inšpirovaní. Pretože nič nerobia, čo je síce strašné povedať, ale je to tak. Ľudia sú niekedy trochu zaseknutí... Poznáš filozofa Alaina de Bottona? On nedávno rozprával o umení pre facebookovú generáciu. A povedal, že my ľudia keď sme niekde príliš dlho, tak ako na tejto planéte, tak si to prestaneme všímať. A preto prestávame byť inšpirovaní. A umelci sú tí, ktorí nás majú trochu zatriasť a vrátiť nám túto inšpiráciu.
Popri interaktívnych inštaláciách sa venuješ aj kresbe a maľbe. Máš potrebu sa vyjadrovať prostredníctvom rozličných médií? Je obsah toho čo robíš priamo asociovaný s daným médiom?
Áno, obsahuje diktuje médium skôr než naopak. Robila som aj animáciu, pár krátkych filmov a fotky, čiže vyskúšala som toho viac. V tejto chvíli u mňa prevláda digitálna tvorba a maľba. Najprv prichádza obsah a potom hľadám médium, ktorým by sa dal čo najlepšie vyjadriť. Ale všetko začína ceruzkou, perom a papierom.
Aj tvoje digitálne veci?
Áno.
Uprednostňuješ pero alebo ceruzku?
Ceruzky, veľmi tenké. Síce existujú aj tenké perá, ale radšej mám ceruzky, sú fakt skvelé. A som aj dosť vyberavá pokiaľ ide o kvalitu papiera. Veľa kreslím a skicujem na papier určený pre vodové farby. Alebo kreslievam aj na kartón pokrytý bielou emulziou, lebo tam vzniká úžasná textúra, čo je perfektné pre tieňovanie.
Minule keď som sa zamýšľala nad konceptom ceruzky a pera tak som si uvedomila, že zbožňujem ceruzky aj kvôli ich zvuku. Obsah pier je akoby tekutý, ceruzky sú prírodnejšie a prirodzenejšie.
A perá sú navyše aj oficiálnejšie a viac umelé. A ceruzky sú rozhodne taktilnejšie a zábavnejšie. Ceruzka evokuje zábavu, spontánnosť a život.
Späť k interaktívnemu umeniu. Ako by si popísala želaný efekt umenia, ktoré robíš? Tvoje interaktívne umenie pracuje s ľuďmi a vzbudzuje ich k tomu, aby sa zapojili.
Snažím sa, aby si ľudia uvedomili nejakú kolektívnu prítomnosť a kolektívnu zodpovednosť. A zaujíma ma koncept vzájomnej prepojenosti (interconnectedness), čo je témou mojej dizertačnej práce. Prostredníctvom statických médií spred päťdesiatich rokov sme nemali takú obrovskú možnosť ukázať tento hyperprepojený svet, nedokázali sme to v takom rozsahu. S mobilnými komunikačnými technológiami túto možnosť máme. Chcem, aby spôsob interakcie ľudí s mojimi dielami bol čo najprístupnejší. A čo je dnes prístupnejšie ako mobil? Chcem im povedať, že aha, my všetci tvoríme a spolupracujeme, aby toto dielo žilo. Prostredníctvom toho ich chcem priviesť k myšlienke, že všetci sme zodpovední za tento svet.
Vybrala si si mobil a posielanie SMSiek preto, že ho väčšina ľudí vlastní?
Áno, kvôli jeho prístupnosti. Som si istá, že to neskôr posuniem aj k inej technológii, ale mobil je dnes takým malým svetom, ktorý si všetci nosíme so sebou.
Všade, kde si robila alebo plánuješ robiť inštalácie, sú mobily také rozšírené?
Napríklad v Afrike, tam mobily úplne zrevolucionalizovali spôsob komunikácie. Pevné linky a internet tam fungujú, ale internet často padá a pevné linky sú niekedy aj tri dni nefunkčné. Ale všetci majú mobily. Všetky mobily z Európy a USA sa posielajú do Afriky, čiže ľudia tam majú celkom fajn prístroje a navyše je pre nich používanie mobilnej siete aj celkom lacné. Dúfam, že moje plány s výstavami v Afrike vyjdu.
V dielach Breaking News a Mirror of Infinity sa SMSky, ktoré ľudia posielajú, objavujú na obrazovke v galérií. Zdieľajú ľudia svoje osobnejšie myšlienky, alebo táto tvoja inštalácia slúži skôr ako návštevná kniha v galérii?
Pár ľudí mi na tie inštalácie povedalo, že sú ako jedna veľká tabuľa odkazov. A možno ich použiť ako tabuľu na odkazy, ak si to niekto chce kúpiť. S tým nemám problém, môžem ju vytvoriť. Ale, čo už je samo osebe dosť vtipné, ľudia sú celkom ohľaduplní.
No tak to je teda vtipné...
Jasné, píšu tam aj rôzni idioti odkazy ako „debo“, „jebať“, ale niektorí prídu aj s niečím celkom poetickým.
Fakt? A uchovávaš si tie správy?
Niektoré áno. Ale väčšina píše prehlásenia ako „dnes je pekné počasie“, „čau, čau“, „ľúbim Lízu“, čo je samozrejme nejaký okamžitý stav mysle toho človeka. Zvyčajne tieto správy nepôsobia ako odkazy z návštevnej knihy, lebo ľudia najčastejšie vykričia to, čo chcú povedať.
Vidím však veľký rozdiel medzi tým, čo sa objavuje v návštevných knihách a tým, čo sa píše na steny budov. Podobajú sa tie ich správy nápisom na stenách?
V niečom áno, v niečom nie. Nie je to také bezprostredné ako písanie na stenu. A tie ich správy sú na nete. Tá lokálna situácia, keď na stenu napíšeš „ľúbim Lízu“ sa zrazu stáva stenou viditeľnou pre celý svet.
V tvojom diele Mirror of Infinity, poslaná správa rozžiari na projekcii oblohy „hviezdu“. Myslíš, že my ľudia chceme vlastniť svetlo, alebo sa uspokojíme s tým, že hviezda svieti?
My všetci vlastníme svetlo, ale možno na to zabúdame. Nemusíme ho chcieť vlastniť, pretože ho už vlastníme. A zároveň by sme mali byť šťastní, že svieti. Už len keď uvažuješ o mikrokozme a o vesmíre... Všetky tie entity v našom mozgu – synapsy neurónov vyzerajú ako supernova. Sme tým, čo vonku vidíme.
Dokážeme byť spokojní s krásou bez matérie? Ak sa pozrieš na podporu umenia, venujú sa jej najmä zberatelia. Oni ti však nedajú peniaze len preto, že si umelec, ale preto, že budú niečo vlastniť.
Umenie ako komodita je tu preto, že ja ako umelec potrebujem žiť. Hoci sa mi nepáči myšlienka vlastnenia umenia, je tu a už to nezvrátime. Ľudia mi nemusia platiť dvadsať miliárd za obraz. Ak mi niekto chce zaplatiť za to, že mu namaľujem obraz a za tieto peniaze si môžem kúpiť chlieb a maslo, tak prečo nie? Ale myslím, že umenie je dar. Ak niečo tvorím, nechcem, aby to bolo navždy zavreté v niekoho dome a okrem pár ľudí by to nik nemohol vidieť. Je to vizuálne, čiže myšlienka toho je, aby to bolo „videné“. Myslím, že ľudia radi vlastnia veci. Jediné, čo s tým môžem urobiť, je ukázať im, že existuje šťastie aj bez nutnosti vlastniť.
V Mirror of Infinity si mala na mysli aj metaforu zrkadlenia a prepisu ľudskej aktivity a procesov? Pretože ak sa niekedy mobilná technológia a médiá považujú za extenziu ľudského tela, potom by sa tieto hviezdy ako dôsledok aktivity tejto extenzie dali vnímať ako metaforické kúsky našich myšlienok?
Určite. A tu sa vraciame k tomu kozmu a mikrokozmu. My sme toho súčasťou a ono je našou súčasťou. Veľmi krásne toto dielo interpretuješ. Ten názov je však trochu priamejší, znamená reflexiu mapy oblohy nad Londýnom. A ľudia tam fungujú ako to zrkadlo, lebo reflexiu aktivujú. A nekonečnosť vesmíru. Ale súhlasím s tebou.
Poďme od technologických možností k technologickým nemožnostiam. Cítiš sa nejako alebo v niektorých prípadoch obmedzená technológiou? V zmysle, že realizácia tvojej myšlienky nedosahuje žiaduci efekt?
Kde začať?
Kdekoľvek, kým mám baterky.
Nás tie technologické možnosti strašne zvádzajú, ale, bože, oni sú tou najmenej spoľahlivou vecou. Myslím, že tou najspoľahlivejšou technológiou je ceruzka. Teoreticky môžeš urobiť strašne veľa vecí, v praxi vlastne tiež, ale stále sa to kazí. Digitálna technológia, o ktorej sa rozprávame, nemá za sebou ani storočie. Stále sme akoby v jaskyniach, pokúšajúc sa o jej dobitie ako umeleckého média. Myslím, že ju možno niekedy dobijeme, ale ešte to chvíľu potrvá.
Myslíš, že sa nám to niekedy podarí úplne?
Nie, lebo máme tendenciu vždy prichádzať s novými myšlienkami a konceptmi. Čiže dokážeme ovládať niektoré časti a potom zase prídu nové podivné myšlienky.
Že nech sa zabávame?
Áno, ono to je zábava. Len to ide na nervy keď musíš dať dokopy inštaláciu a zrazu sa všetko pokazí v ten deň o piatej ráno. Niekedy som zvykla vešať na steny galérie ešte mokré obrazy, tak možno je to všetko prirodzeným stavom vecí.
Tvojimi opakujúcimi sa motívmi sú príroda, topos a ľudský kontakt, akoby boli konceptuálnym základom tvojej tvorby. Prečo práve tieto?
My ľudia tvoríme miesta a sme súčasťou prírody, čiže to je všetko prepojené. Nemám potrebu chodiť do nejakých príliš intelektuálnych alebo príliš imaginatívnych projektov, ak čokoľvek, čo máme po ruke je také úžasné. My len zvykneme zabúdať, aké je to úžasné. Nerozumiem prečo niekto potrebuje napríklad virtuálne svety ako Second Life, keď život je taký nádherný. A prečo práve tieto? Lebo ja som ich súčasťou a ty si ich súčasťou a každý je.
V práci Keep the sun shining vnímam slnko ako niečo podobné de Chardinovmu konceptu noosféry, kolektívnej sféry ľudského myslenia, poznania a vedomostí. Máš pocit, že noosféra je horúca? Mohol by sa človek, ktorý by sa k nej dostane príliš blízko spáliť?
No neviem, ako tvoja skúsenosť s dizertačkou, ale tá moja teda páli dosť. Vedomosti nie je nikdy dosť a stále sa učíme. Ale niekedy keď sa dostaneš poriadne do procesu učenia sa a uvedomíš si, ako málo vieš, vtedy prichádza to najhorúcejšie. Ale asi práve preto, že to páli, to podnieti našu akciu.
Áno, vtedy nemôžeš prestať. Ak chceš prestať, tak ani nemalo zmysel začínať. Čiže hoci to páli, oheň máme radi.
Áno, máme. Hoci toto pálenie bolí, núti ťa to robiť niečo nové. Núti ťa to vyskočiť a konať. Potom sa možno vrátiš späť a spáliš sa znova, ale asi z takej špirálovitej trajektórie.
|
