|
|
Amaranth Borsuk je poetkou, akademičkou a výskumníčkou digitálnych médií s dôrazom na literárne vyjadrenie. Momentálne učí a robí výskum na MIT (Massachusetts Institute of Technology) v odbore Writing and Humanistic Studies. Väčšinou sa pohybuje medzi stránkou a obrazovkou, pravdepodobne ju tam aj vy stretnete.
Rozhovor nadväzuje na článok Z tej knižky niečo skáče, kámo
Ako by si sa definovala?
Definovala by som sa ako poetka a výskumníčka, ktorej poľom je miesto, kde sa pretínajú tlačené a digitálne médiá.
Aký bol motív vzniku knihy Between Page and Screen?
Rozmýšľala som o tom, akú úlohu zohrávajú knihy v dobe, kedy ľudia stale väčšmi čítajú z obrazoviek. Mám skúsenosti s tvorbou umeleckých kníh a s prácou v tlačiarni a milujem knihy a tlač ako materiál. Ale robím aj výskum v oblasti digitálnej poézie a nových médií. Čiže ma zaujíma vzájomná súhra týchto dvoch médií. Keď mi môj spolupracovník (a partner) Brad ukázal augmentovanú realitu založenú na dekódovaní znakov, mojou prvou myšlienkou bolo, že ponúka perfektnú metaforu pre rozmýšľanie o spôsobe ako môžu stránka a obrazovka koexistovať. Ide o technológiu, ktorá neuprednostňuje jedno pred druhým. Odtiaľ prišla idea pre túto knihu. Vedela som, že básne musia byť o vzťahu medzi nimi a chcela som využiť trojdimenzionálne možnosti AR. V diele sa striedajú básne Obrazovky a Stránky a obsahuje aj animované konkrétne básne, ktoré môžeš hýbať v priestore prostredníctvom pohybov knihy.
Čiže tá kniha je skutočne tým, čo N. Katherine Hayles pomenúva ako technotext.
V to dúfam – jej práce majú veľký vplyv na moje myslenie o materialite a jej vyučovanie. Počas tvorby projektu som myslela na integráciu formy do obsahu a naopak, na ich vzájomné „reflexívne slučky“. Brad a ja sme nechceli, aby technológia bola iba na efekt. Dúfam, že sme tu technológiu a text integrovali do seba.
Určite áno. Rozmýšľali ste o knihe aj v pojmoch vizuálnej poézie, konkrétnej poézie a aj autorských kníh?
Áno! Jedným zo štylistických podnetov je (knižný) umelec Dieter Roth. Urobil nádherné štvorcové knihy s vrstvami vystrihnutého papiera, kde presahujúce sa výrezy tvoria rôzne tvary. Tieto vzory dodávajú stránke dynamiku. Konkrétne básne boli tiež podnetom a inšpiráciou – básne, ktoré tvoria isté tvary, obsahujú anagramy, slovné hračky a vizuálnu štruktúru tak, že tým vzdávajú poctu básnikom ako Emmett Williams a Eugen Gomringer.
Kniha neobsahuje text – vidno ho iba po nasmerovaní knihy na obrazovku. Rada nachádzaš zakódované texty alebo skryté správy?
Jasné. Som fanúšikom poézie, ktorá ma ako čitateľa núti hádať, skúmať a pokúša ma. Takže aj to mohlo byť čiastočne impulzom. Tento týždeň sme na mojom seminári nazvanom “Vizuálna poézia a poetika” preberali autorské knihy ako sochy a jeden študent poukázal na to, že to, čo spája mnohé z tých najzaujímavejších diel je hádanka. Ide o to, že musíš hľadať prepojenie medzi nimi ako knihami a ich konceptom alebo obsahom. Ide o myšlienku, že technotexty sú ako hádanky, pretože za nimi stojí množstvo myslenia a umelec chce, aby si sa dopracovala k jeho/jej úmyslu. Nemôže to byť všetko na povrchu, aj keď sa pozeráš na komplikovaný a zaujímavý objekt. Otázka vždy znie: „Prečo práve táto forma a nie nejaká iná?“ Zakódovanosť textov je pre mňa tou esenciou, prečo rada čítam – ten dôvod, prečo ti dávajú niečo na odbalenie. Asi som sa trochu odklonila od pôvodnej otázky...
Rada snímaš QR kódy na stenách v meste alebo hocikde inde určené pre verejnosť?
V niektorých prípadoch ma upútajú, vtedy si ich otestujem. Väčšinou to závisí od toho, ako kód vyzerá. Nepozerám si QR kódy, aby som sa dostala na webstránku obchodu alebo reklamu, ale ak nejaký vyzerá mimo kontextu alebo prípadne tajný, pozriem ho.
Na MIT bežal túto jar v rámci osláv 150. výročia projekt Nicka Montforta, ktorý navigoval účastníkov cez príbeh, odohrávajúci sa na MIT počas jej histórie. Keď si si naskenovala kód, dostala si SMS s kúskom príbehu spojeným s tvojou lokáciou. Išlo o krátke hádanky s kľúčmi, ktoré ti pomáhali sa zorientovať, kde a v akom období MIT sa nachádzaš. Páčil sa mi hravý element toho projektu a to, že kódy na seba odkazujú logom „Tech Warp“ na každej nálepke. Tým sa zvyšovala moja túžba nájsť ďalšiu nálepku.
Prečo ste sa rozhodli pre taký minimalistický typ vizuálu?
Spôsob rozpoznávania technológie si vyžaduje takýto minimalizmus. Keď čitateľ otvorí knihu pred svojou videokamerou, kamera naskenuje obrázok na základe daných štvorcov. Ak nájde štvorec, ktorý pozná, prečíta tvar vnútri štvorca, ako barový kód, a vypočíta deformáciu okrajov štvorca, aby ho umiestnila v priestore. Takto sa zobrazuje projektovaná animácia na povrchu strany a pohybuje sa keď sa hýbe knihou. Čiže znaky sú pre technológiu zásadné. Ale v možnostiach usporiadania značiek je veľa slobody, môžeš dokonca použiť farby, pretože kamera aj tak premení značky na čierno-biele. Pokiaľ je medzi farbami tónový rozdiel, obrázok môže byť aj komplexnejší. Páči sa nám minimalizmus pôvodných značiek, pretože pripomína práce Dietera Rotha a pretože v ich jednoduchosti je akási podmanivosť.
Vyzerajú trochu technicky ale tiež trochu ako minimalistické umenie. Páči sa nám táto dualita. V originálnej edícii, ktorú som sama tlačila a ručne viazala, bolo jednoduchšie tlačiť v jednej farbe. Upriamovala som sa na to, aby som vo svojich výtlačkoch dostala krásnu plnú čiernu (čo je ťažšie než sa zdá!).
Pôvodne bolo dvanásť výtlačkov, všetky si vytlačila a ručne zošila – veľmi osobné, literárne darčeky alebo hodnotné objekty. Prečo ste sa rozhodli vytlačiť ich na tlačiarni?
Limitovanosť edície sa zdala podstatná pre pôvodný koncept, ale pritom sme sa rozhodli pre technológiu, ktorá je voľne prístupná a aj nainštalovaná v prehliadačoch čitateľov. Between Page and Screen je o priestore medzi týmito dvoma platformami, ktoré môže premostiť iba čitateľ. Takže limitovať počet ľudí, ktorí majú prístup k dielu sa zdal byť problematický. Bolo skvelým zážitkom ukazovať knihu v galériách a pozerať sa, ako s ňou ľudia interagujú.
Chceli sme rozšíriť dosah projektu a veľmi nás potešilo, keď sa táto možnosť naskytla. Lisa Pearson, editorka Siglio Press, pozitívne reagovala na koncept knihy a na jej umeleckosť. Špecializuje sa na vizuálne knihy a trávi veľa času premýšľaním o budúcnosti písania a publikovania.
Toto „medzi“ je väčšinou vnímané ako priestorová kategória. A čo ako časová dimenzia? Staršia Stránka a mladšia Obrazovka by si možno mohli písať naprieč viacerými časovými dimenziami – alebo je to už nadinterpretované?
Určite nie! Páči sa mi myšlienka časovej dimenzie. Názov má privolávať viaceré druhy konceptu „medzi“, ktoré v tejto situácii vyvstávajú. Písmená sa medzi nimi pohybujú, sú o vzťahu, ktorý zdieľajú, existujú vo vizuálnom priestore medzi nimi. Zdráhala by som sa povedať, že Stránka a Obrazovka existujú v odlišných časových dimenziách, pretože fyzicky sú čitateľovi obe prístupné, ale chápem, kam mieriš. Kniha nechce privilegovať jedno alebo druhé – dúfam, že to ani nerobí, pretože som investovala do oboch rovnako. A ak by Stránka rozprávala Obrazovke z nejakej archaickej minulosti, to by implikovalo, že ide o rozprávanie, ktoré sleduje progres, kde sa stránka musí nakoniec poddať obrazovke. Podľa mňa by sa v tom prípade čosi stratilo.
Povedala by som, že to, čo si chcela vyjadriť, je jasne v knižke zrozumiteľné – samotná myšlienka, že obe médiá spolu existujú a vzájomne komunikujú je dnes extrémne dôležitá. O budúcnosti knihy počúvame z rôznych strán. Prečo má napätie medzi stránkou a obrazovkou romantickú povahu?
Predstavením romantického vzťahu sa odvolávame na históriu milostných básní v podobe listov, ale trochu ju meníme. Samozrejme, kniha je viac než len koexistenciou týchto médií, je o potencionálnom spojení medzi (možno manželstvom), takže metafora romantického vzťahu poskytuje možnosť o tom rozprávať.
Stránka a Obrazovka sa navzájom remediujú – to by tiež mohlo stáť za metaforou ich zaľúbenia – sú si podobné a zároveň odlišné. To väčšinou vo vzťahoch funguje...
To áno!
V prípade, že by mali dieťa – čo by to bolo?
Máme dnes pár prístrojov, ktoré sa pokúšajú byť tým dieťaťom, a každý z nich má svoje pozitíva a negatíva. Neviem, či by Kindle alebo iPad boli ich vhodným potomstvom, ale som si istá, že v budúcich rokoch budeme svedkami ďalších príkladov paradigiem „papieru na obrazovke“!
Deti na ceste! Ide o spoločný projekt teba a tvojho manžela Brada Bousea – ak by si mala prideliť každému z vás dramatickú postavu, ktorý by hral ktorú?
To sa fakt nedá povedať.
My mu to nepovieme.
Naozaj ide o veľmi odlišný vzťah. Tí dvaja sú na začiatku niečoho a stále sa navzájom dobiedzajú cez slovné hračky a narážky. Ich správanie sa je ukážkou počiatočných štádií vzťahu.
Počítačová obrazovka funguje aj ako zrkadlo a čitateľ sa niekedy cíti akoby vstúpil do intímneho dialógu alebo prekročil súkromný priestor komunikácie dvoch entít. Ako čítanie odkazov napísaných rúžom, ktoré na zrkadlo tvojho spolubývajúceho napísala jeho nova známosť.
Pri čítaní týchto listov sa objavuje voyerizmus, pretože listy sú súkromné a hravé. To podľa mňa pridáva tej tajomnej atmosfére. Nedočítame sa o všetkých ich koketných referenciách a musíme si predstaviť to, o čom hovoria.
Je nedotknuteľnosť, efemérnosť slov atraktívna pre čitateľov?
Jednou z našich najobľúbenejších častí projektu bolo vidieť v galérii, ako návštevníci s knihou interagujú. Často tam prichádzalo k momentu prekvapenia, kedy zdvihli knihu a videli text hýbať sa spolu s knihou a ich tváre ostali s výrazom prekvapenia – ako keď dieťa drží knihu s vyklápacími obrázkami. Jedna žena v galérii v Providence začala rýchlo hýbať knihou hore a dolu, aby videla, ako sa text mení. Na tom, ako sa slová objavujú a ako sa rozptýlia keď sa obráti stránka je niečo magické – čo súvisí s tou nedotknuteľnosťou, na ktorú si sa pýtala.
Myslíš, že čitatelia budú stále požadovať nové formy literatúry? Aby dostali tento moment prekvapenia, vzrušenia?
To sa určite zdá byť jedným z faktorov zmien v iných médiách, tak asi je odpoveď pozitívna. Ale literatúra sa vždy posúva a mení samostatne. Literatúra je veľmi tvárna, lebo jazyk je taký tvárny. Nie je dôvodom predpokladať, že ľudia prestanú vyvíjať nové formy pre svoje vyjadrenie. Literatúra sa číta kvôli jej jedinečnému pôžitku z jazyka, príbehu, imaginárna a iných aspektov, ktoré robia písanie jedinečným. Hybridné formy budú vždy existovať, ale neviem, či budú poháňané čitateľmi alebo autormi samotnými.
Ktorých súčasných básnikov považuješ za revolučných a zároveň ťa inšpirujú?
Čítam a inšpirujem sa veľkým množstvom rôznych spisovateľov. Milujem vizuálne diela a bavila ma kniha Jonathana Safran Foera Tree of Codes. Tiež milujem hry s jazykom a som fanúšikom prác Christiana Böka a Caroline Bergvall. Príliš veľa skvelých autorov by sa tu dalo spomenúť!
Čo myslíš môžeme očakávať od literatúry v blízkej budúcnosti?
Myslím, že vydavatelia budú stále experimentovať s vylepšovaním edícií a e-bookov až kým nenájdu správny cenový bod a formu, ktorá vydrží. Ale „vylepšovanie“ toho, čo už je, je iba jednou frakciou možností pre e-booky a text na dotykových obrazovkách. Existujú naratívne projekty podobné hrám, ktoré posúvajú rozprávanie príbehov a sú aj lokačné príbehy.
Myslím, že budúcich pár rokov bude v tomto ohľade veľmi zaujímavých.
Celé rozprávanie sa topologicky odohráva v augmentovanej realite. Máš niekedy pocit, že v nej žiješ tiež?
Podľa mňa v nej žijeme stále viac a viac! Keď to berieme doslovne, aplikácie na augmentovanú realitu menia náš vzťah s krajinou a pocit, že sme obkolesení dátami, ku ktorým sa dostávame pomocou telefónov, zmenil naše vnímanie a prežívanie „reality.“ Ale ak to beriem metaforicky, nevadilo by mi žiť medzi stránkou a obrazovkou. Je to priestor imaginácie... Priestor, kam sa čitateľ dostáva, kedykoľvek je hlboko ponorený v texte. Veľmi rada by som v tom mieste žila.
Text vznikol ako súčasť grantovej úlohy „Text na internete ako jav (r)evolúcie kultúry” (VEGA č.: 2/0182/10, 2010-2013) na Univerzite Komenského v Bratislave.
|
