|
Espen Sommer Eide (Phonophani) a Dag-Are Haugan pochádzajú z nórskeho Tromso. V roku 1999 vydali debutový album Red Shift Swing, na ktorom roztvorili priestor pre ve¾mi oslobodenú hudbu oscilujúcu medzi ambientom, (post)rockom, jazzom, musique concrete, trochu improvizovali a trochu programovali... A aby pokraèovanie netrpelo "syndrómom druhého albumu", vyzerá to tak, že sa zaèali venova psychológii a staré bigbandové nahrávky Espenovho otca odložili do kúta, nechávajúc miesto pre pop.
Ak ste sa niekedy hrabali v literatúre dokumentujúcej psychologické experimenty, obrázok na obale je vám možno povedomý. Pripomína vám viac kaèku alebo králika? Zmyslom experimentu, v rámci ktorého mali skúmané osoby urèi, ktoré z týchto zvieratiek tam skôr vidia, bolo dokáza, že biologické a psychické procesy ako jednotlivé štruktúry sa osamostatnené úplne líšia od toho, èo vzniká ich integrovaním. Zložité? Žiadalo by si ïalšie vysvetlenie? Možno. Nevadí. Ide o to, že hudba nachádzajúca sa v tejto konzerve je presne taká, ba vlastne ešte o èosi pestrejšia než nejaká púha definícia. Ak vás na¾akalo slovo pop, môžete si s ú¾avou vydýchnu. Duck-Rabbit je pop-pop-pop, antipop, èo len chcete. Pestro skåbené melodické pasáže, rôzne rýchle, rôzne zvukovo, ruchovo a hlukovo intenzívne, improvizácia a elektronika, obe zvíjajúce sa v živom až živelnom klbku na podmaze bicích, ktoré sa tu ku slovu dostávajú výraznejšie než na debute. Pritom najskôr je to rytmika solídne celistvá a o chví¾ku si uvedomujete, že už je roztrhaná na kúsoèky samplov, ktoré sa rozkladajú v spleti rôzne digitálne ohýbaných sluèiek prehrávaných odpredu - odzadu, navyše s premenlivou rýchlosou a intenzitou, to všetko s cie¾om znovu sa zloži a splynú a znova sa rozklada a opä sklada a tak ïalej a tak ïalej. Tichšie pasáže sú tu vystriedané spevom generovaným Espenovým laptopom, po pár minútach budovania istej predstavy o rytme je táto s príjemným prekvapením rozborená (mimochodom jednoduchým a ve¾mi logickým) antirytmom, vlastne každý z ponúkaných kúskov speje od niekia¾ niekam, nedržia sa šablóny jednoliatosti, zrejme to bude tým, že väèšina trackov údajne vznikla poèas improvizácií pred a po koncertoch. Možno je to iba moja fascinácia práve týmto procesom zmien, poèetných metamorfóz, ktoré sa na priestore vyše štyridsiatich minút udejú, èo ma neochránila pred kumulovaním superlatívov a tohto oslavného tónu, ale keï budete Duck-Rabbit poèúva a rozhodova sa medzi kaèkou a králikom, pokojne sa spolieham, že mi to odpustíte.
|
