|
"Browser.art nie je iba primitívnym akceptovaním estetiky strojov (ako sa to deje pri ASCII obrázku), browser.art sústreďuje všetku svoju pozornosť na technológiu samotnú. Nie je ako Quicktime – iba videom na webe, alebo ako RealAudio – iba zvukom na webe, v tomto minižánri net.artu je web jediným obsahom, sám je objektom umenia."
Alex Galloway (Rhizome.org)
Alebo: browser.art je žáner net.artu, ktorý bez webu existovať nemôže, pretože je výlučne o webe a pozostáva iba z webu, mohli by sme voľne interpretovať Gallowayov výrok – centrom pozornosti browser.artu je teda HTML kód. Ten HTML kód, ktorý mal pôvodne “len sprevádzať” textový dokument – obsah stránky, a ktorého úlohou bolo stránku iba vizuálne rozčleniť, aby bola čo najčitateľnejšia, je teraz samotným obsahom: význam toho, čo mal iba určitým spôsobom modifikovať, sa stráca a kód, nástroj, nadobúda platnosť ako obsah umeleckého diela.
V tomto zmysle by sme mohli rozlíšiť dva základné princípy. Na prvom z nich je založený browser.art využívajúci štandardný internetový prehliadač užívateľa. Také sú napríklad chronicky známe stránky Jodi či Absurd, kde prostriedkom na tlmočenie estetiky kódu je väčšinou JavaScript a takzvané meta tagy jazyka HTML, ktorými sa browseru prikazuje automaticky načítať po určenom čase ďalšiu stránku, takmer rovnakú ako bola tá predošlá, keďže poväčšine sú tieto stránky generované na základe vopred premysleného algoritmu.
Zaujímavým príkladom tohto pohľadu na browser.art je tiež galéria Form.art Alexeja Shulgina. Obsahuje stránky založené na estetike, ktorej zásadou je využívanie prvkov webových formulárov ako grafiky – presne tých formulárov, ktoré je užívateľ zvyknutý používať na vypåňanie informácií o sebe. Jednoducho symbolika..
Za zmienku určite stojí The Grid, projekt Briana Judyho, kde užívateľove pohyby myšou priamo vplývajú na objem a druh dát, ktoré sa objavia na obrazovke: “kinetická energia poháňa matrix akcie a reakcie, simulátor kreatívnej výmeny,” píše v tlačovej správe Brian Judy.
Jedným z vrcholov browser.artu inšpirovaného dvojicou Jodi je nepochybne stránka Antonia Mendozu Snowcrash, ktorá naraz otvorí veľké množstvo rôzne veľkých a blikajúcich, po celej obrazovke skákajúcich okien, pričom ďalšie pribúdajú až do definitívneho pádu browsera alebo zmrznutia počítača.
“Internetový prehliadač je percepčným orgánom, pomocou ktorého užívateľ web vníma. Filtruje a organizuje tú obrovskú masu štruktúrovaných informácií, ktorá nepozná hranice a stále rastie, reorganizuje sa, mení a vyvíja sa.”
Mark Napier
Najpoužívanejšími internetovými browsermi sú v súčasnosti nepochybne Microsoft Internet Explorer (prostredníctvom ktorého webom surfuje údajne až okolo 70 % užívateľov) a Netscape Navigator, ktorý postupom času o svoje prvenstvo v prospech Explorera prišiel. Kód HTML, v ktorom sú internetové stránky napísané, interpretujú obidva tieto “hlavné” browsery približne rovnako, hoci isté rozdiely tu samozrejme sú, vzhľadom na neúplnú podporu technologických noriem a ich prirodzenú chybovosť. Webdizajnér, ktorý vytvára stránku, má automaticky na zreteli, že drvivá väčšina návštevníkov si ju otvorí v jednom z týchto dvoch programov a preto kód uspôsobí tak, aby sa v oboch browseroch zobrazil “korektne”.
Tak sa voľne dostávame k druhému – a v tejto chvíli pre nás zaujímavejšiemu – princípu, ktorým je vytvorenie umeleckého prehliadača, interpretujúceho bežné internetové stránky na základe iných pravidiel, než je zvykom.
Bez ďalšieho programového vybavenia sa zaobídeme pri dvoch klasikách tohto žánru, ktorými sú prehliadače existujúce vnútri štandardného browsera – dielka Marka Napiera Shredder (1998) a Riot (2000). Obidva sú vlastne skriptami, programami napísanými vo výkonnom jazyku Perl, ktorý disponuje širokými možnosťami na filtrovanie reťazcov textu. Po zadaní internetovej adresy skript najskôr získa túto stránku v podobe, v akej na webe je, a potom jej kód upraví podľa vlastných algoritmov, takže text sa stáva grafikou stránky, originál kódu je vypísaný veľkými písmenami v popredí, a obsiahnuté informácie sú zredukované na ilustrácie. Až potom sa táto stránka zobrazí v užívateľovom Exploreri či Navigatore. Obzvlášť zaujímavo pôsobia týmto spôsobom rozbité pornostránky, ktoré tak dostanú minimálne nádych nádeje, že môžu slúžiť aj na iný účel, než na aký boli vytvorené. Kým starší Shredder stránku jednoducho zoberie, úplne ju zdecimuje a ako svoj výstup prezentuje jej chaotickú, iracionálnu a dekonsolidovanú verziu, Riot zachádza koncepčne o čosi ďalej. Je totiž viacužívateľským browserom, ktorý ukladá históriu navštívených stránok a tie potom postupne mixuje do cross-overovej koláže spolu s tými stránkami, o ktorých rozbitie užívateľ požiada zadaním adresy.
Unikátnou záležitosťou je projekt Amy Alexander a Petra Trauba Netsong, ktorý sa uspokojí s bežným prehliadačom a akýmkoľvek mp3 prehrávačom, schopným reprodukovať streamované audio štandardu Shoutcast (takým je napríklad WinAmp alebo RealPlayer). Netsong najskôr pomocou vyhľadávača na internete nájde požadované informácie, a potom ich cez WinAmp skúša “odspievať”, pričom nečíta iba text stránky, ale aj linky a časti kódu. Je príjemné vypočuť si konečne aj nejakú neortodoxnú pesničku o láske..
Obzvlášť zaujímavú kategóriu browser.artu predstavujú osobitné aplikácie – alternatívne internetové prehliadače vytvorené umelcami, ktoré jazyk HTML interpretujú úplne inak, než browsery označované ako “normálne”.
Špeciálne pre výstavu First International Browserday vytvorila v apríli 1998 trojica programátorov I/O/D (Matthew Fuller, Colin Green a Simon Pope) ani nie dvojmegabajtový program Web Stalker, ktorý ponúka možnosť využívať web celkom novým, otvoreným spôsobom. Explorer a Navigator svojho užívateľa ľahko presvedčia o nutnosti webu pripodobňovať sa k starším médiám, hovoriac o webových “stránkach”, v ktorých je možné chodiť “dopredu” a “dozadu”, ktoré je možné označiť “záložkou” a podobne. Web Stalker prevezme od užívateľa internetovú adresu a na jej základe generuje rozrastajúci sa diagram bodov pospájaných čiarami – body reprezentujú ďalšie adresy, čiary sú hypertextové odkazy medzi nimi. Mapa, ktorú Web Stalker vytvorí, je konkrétnou podobou webu, pričom spoľahlivo demonštruje nefunkčné odkazy, falošné referencie, ktoré v záujme získať čo najväčší počet návštevníkov majitelia stránok používajú na oklamanie vyhľadávacích robotov a katalógov. Poukazuje však aj na možnosti využitia internetu ako subverzívneho nástroja. Ak je Web Stalker nasmerovaný na stránku, ktorej obsah je aktualizovaný viackrát za deň – a také sú všetky dôležité spravodajské servery – je možné získať správy ešte predtým, než sa na danej stránke v skutočnosti objavia, predtým, než sa “stanú”.
V roku 1999 prišiel Maciej Wisniewski s Netomatom – metabrowserom, ktorý ponúka na odlišných princípoch fungujúci internet. Už to nie len akási ”databáza” súborov, ktoré sú podľa určitých statických kritérií pospájané do štruktúry, pre Netomat je internet inteligentnou aplikáciou, ktorej sa možno opýtať zrozumiteľnú otázku a ktorá následne odpovedá na obrazovke voľne plávajúcim textom a obrázkami, to všetko doprevádzajúc zvukom, ktorý položenej otázke zodpovedá alebo s ňou nejakým spôsobom súvisí. Na ďalšie upresnenie otázky potom reaguje analogicky upresnením odpovede a na otázku, ktorá sa netýka predošlej témy “rozhovoru”, sa Netomat snaží odpovedať vyhľadaním súvislostí medzi nimi. Dáta teda nie sú staticky späté s jedinou webstránkou, ale sú naopak od nej oslobodené a nezávislé.
Bizarnosť internetu ako siete sa snaží ukázať dvojica umelcov Tom Corby a Gavin Baily. Ich Reconnoitre sa dá opísať ako dysfunkčný browser, ktorý stránky rozbíja na nesúrodé, fragmentárne časti, vo svojej podstate bez hlbšieho významu.
Browser Gestures je séria (zatiaľ) troch programov, ktorých autorom je Mark Daggett. Všetky tri sa svojím rozhraním nápadne ponášajú na Navigator. Blur Browser vyhladí a zahmlí prezeranú stránku do abstraktnej “mazanice”. History Browser si do pamäte ukladá stránky, ktoré boli od jeho spustenia prezreté, a v rýchlom slede ich používa ako pozadie momentálne otvorenej stránky, takže vizuálnym výsledkom je frenetické mihanie celej postupnosti navštívených stránok. Vtip Icon Browsera spočíva v tom, že beží v limitovanom priestore veľkosti ikonky, teda 32 x 32 pixelov.
Kapitolu browser.artu sme uviedli rakúskou dvojicou Jodi a ňou ju teraz aj uzavrieme. Na svojej dnes už tradičnej estetike vybudovalo toto duo Wrong Browser, ktorý existuje v niekoľkých modifikáciách (.com, .org, .co.kr a .nl), nazvaných podľa domény prvej úrovne, ktorú konkrétna verzia využíva.
Spojivom oboch umeleckých prístupov je fakt, že diela spadajúce do kategórie browser.artu nemôžu existovať mimo vlastnej digitálnej reality. Kód neexistuje v offline podobe a to je to, o čom hovorí Galloway – kód nie je niečím technicky preneseným do digitálnej podoby, ako je to pri obrázkoch, videu, zvuku, ako to bolo hneď od zrodu internetu pri texte. Všetky tieto prostriedky existovali už dávno a majú svoj starosvetský ekvivalent, HTML kód však vzišiel z potreby technológie a iný charakter, ako ten, ktorý existuje jedine vnútri počítačovej reality, nemá.
Browser.art je o používaní vecí na iný účel, ako im bol pôvodne priradený, nejde tu len o nejaké mechanické nadradenie technológie nad obsah, či o jej povýšenie na obsah. Ale keď sa hovorí, že obsah stránky je na webe kráľom, browser.art je dôkazom, že Andersen mal pravdu. Aj kráľa možno vyzliecť a to celkom ľahko.
|
