|
Pre internetovú formu občianskej neposlušnosti sa v súčasnosti hojne používajú dva významovo odlišné pojmy. Jej priaznivci a často až vášniví zástancovia ju nazývajú hacktivizmom. Za kyberterorizmus býva označovaná väčšinou jej rovnako zarytými protivníkmi: softvérovými spoločnosťami a ich systémovými správcami, vládnymi garnitúrami a bojazlivými technopesimistami.
Cracker - osoba, ktorá cieľavedome narúša bezpečnosť a stabilitu počítačového systému s úmyslom poškodiť ho: účelom môže byť jeho aspoň čiastočné znefunkčnenie, spôsobenie chaosu, odcudzenie dát (často dôverného charakteru), alebo získanie kontroly nad systémom.
Hacker - v pôvodnom význame osoba, ktorá pracuje s počítačmi a softvérovými kódmi, z čoho nutne nevyplýva informácia, či daná osoba pracuje v súlade s počítačovou bezpečnosťou alebo proti nej. Súčasný, významovo už značne posunutý výklad tvrdí, že hacker sa snaží dostupnými hardvérovými a softvérovými prostriedkami preniknúť do počítačového systému - jednoducho, hacker býva v súčasnosti takmer vždy stotožňovaný s crackerom. (A aby bol v pojmoch ešte dokonalejší zmätok, významová množina slova cracker sa po čase zredukovala na osobu produkujúcu hardvérové a softvérové prostriedky, pomocou ktorých je možné bez vedomia / dovolenia kompetentnej strany (teda spravidla tvorcu či majiteľa autorských práv) používať konkrétny počítačový program. Veľmi zjednodušene, ide o krátke programy, spravidla voľne šírené na warezových stránkach, ktoré „odomknú“ daný softvér alebo vygenerujú sériové číslo potrebné pri jeho registrácii.)
Hacktivizmus - hackovanie do počítačového systému s (väčšinou) politicky motivovaným zámerom. Hacktivista používa rovnaké nástroje a prostriedky ako hacker, ale robí to s cieľom pritiahnuť pozornosť širokej verejnosti k nejakej politickej kauze.
Trójsky kôň - program, ktorý navonok vyzerá neškodne - môže byť animovaným valentínskym pozdravom či erotickou hrou - ale pritom obsahuje vložený vírus alebo kód, ktorý napríklad zachytáva a posiela všetok text vyťukávaný na klávesnici (vrátane dôležitých e-mailov a prístupových hesiel) alebo otvára porty na uľahčenie vstupu hackera do systému. Trójske kone sa najčastejšie šíria e-mailom.
DoS (denial-of-service) - útok, ktorý spočíva v tom, že hacker umelo vygeneruje také množstvo požiadaviek na server (pričom ten sa snaží na každú požiadavku reagovať), že tým prekročí jeho technickú kapacitu a server nestíha odpovedať legitímnym užívateľom. V súčasnosti je už väčšina webových serverov nastavená tak, že spracúva iba určitý počet požiadaviek z jednej IP adresy (unikátne číslo prideľované každému počítaču v sieti) a ďalšie ignoruje. Hackerom sa však už pri ich dôslednosti podarilo obísť aj túto formu ochrany a to tak, že servery napádajú DoS útokmi zároveň z viacerých IP adries, často z počítačov, nad ktorými získali kontrolu napríklad prostredníctvom trójskeho koňa. Výsledkom úspešného útoku typu DoS je „spadnutý“ server.
DNS presmerovanie - DNS (Domain Name Server) je počítač, na ktorom beží špeciálny program, ktorého úlohou je „prekladať“ textovo vyjadrenú internetovú adresu do jej numerického ekvivalentu - IP adresy. DNS presmerovanie je útok založený na zmene údajov v DNS serveroch a následnom presmerovaní užívateľov na inú webovú stránku, než mali pôvodne v úmysle navštíviť - obvykle na stránku hackera, obsahujúcu jeho oznam o úspešnom útoku. Omnoho nebezpečnejšie je však presmerovanie napríklad z platobnej stránky nejakého internetového obchodu či dokonca banky na vizuálne identickú stránku, avšak pripravenú hackerom. Pri podobnom útoku laický užívateľ internetu vôbec nemusí postrehnúť, že už je pripojený na úplne iný server a tak bezstarostne vyťukáva číslo svojej kreditky (aby trebárs zaplatil za objednaný tovar), aby sa o pár dní stretol s nemilou skutočnosťou v podobe vyprázdneného bankového konta.
Prví hackeri sa objavili už v sedemdesiatych rokoch. Svoje schopnosti vtedy testovali ešte len na lokálnych sieťach, ale už o pár rokov neskôr začali svoju pozornosť sústreďovať na prieniky do cudzích sietí pomocou telefónu, nazývané phreaking (vytvorené kombináciou slov phone a freak). Začiatkom osemdesiatych rokov začali vznikať skupiny hackerov-odborníkov, ako napríklad Cult of the Dead Cow (cDc), l0pht, newhackcity, Masters of Downloading a milw0rm. Títo „hackeri starej školy“ vo všeobecnosti dodržiavali určitý etický kódex, ktorý zakazoval ničiť počítačové systémy alebo dôležité dáta. No ako tvrdí OXblood Ruffin z cDc, „hackovanie sa postupne zašpinilo crackovaním“.
Boli to však práve cDc, ktorí celému svetu na obdiv vystavili svoje dielo Back Orifice. Tento malý program svojmu užívateľovi dáva možnosť kontroly nad počítačom bežiacim na platforme Windows 95 za predpokladu, že napadnutý počítač je pripojený k internetu a jeho majiteľ omylom aktivoval trójskeho koňa, ktorý vpustil hackera s Back Orifice do systému. Dostupnosť podobných nástrojov umožnila prakticky komukoľvek nabúravať sa do vzdialených počítačov metódou pokus-omyl, a to aj s minimálnymi znalosťami o hackovaní. „Dnes môže byť hackerom hociktorý priemerný stredoškolák, ktorý nemusí o programovaní vedieť vôbec nič. Vystačí si so všeobecnými naučenými postupmi, ako používať hackovacie programy,“ tvrdí nezávislý hacker Lord Somer.
Aj pocit istej prestíže a dištancovania sa od rastúcej scény mladých hackerov bol dôvodom, pre ktorý veľa bývalých hackerov prešlo „na druhú stranu“. Mnohí z nich dnes pôsobia ako sieťoví administrátori mamutích korporácií a svoje infiltračné schopnosti využívajú na ochranu počítačov svojich zamestnávateľov pred sabotážou. Podnikavejší z nich si založili vlastné firmy zaoberajúce sa počítačovou bezpečnosťou, či dokonca vyhľadávajú schopných hackerov a obracajú sa na nich s pracovnými ponukami.
Rivalita medzi hackermi, čoraz prísnejší prístup veľkých spoločností k rešpektovaniu copyrightu a k podmienkam licencovania technológií, búrlivý rozvoj elektronického obchodovania a nakoniec i samotné celosvetové rozšírenie a stále väčšia dostupnosť internetu našli zákonite priamu odozvu vo vzniku online formy občianskej neposlušnosti - hacktivizmu.
Korene hacktivizmu spočívajú v aplikovaní a rozšírení tézy o práve na občiansku neposlušnosť, ktorého základ načrtnutol Henry David Thoreau v eseji O občianskej neposlušnosti (On Civil Disobedience). Hacktivisti tvrdia, že v úsilí o politické a spoločenské zmeny svojimi nenásilnými aktivitami iba sledujú tradíciu Gándího alebo Martina Luthera Kinga. Hacktivizmus je vlastne aktivizmom vo virtuálnom priestore, ktorého dosah na diane v reálnom svete je dnes však často veľmi konkrétny a hmatateľný. O tom, že počítače majú na dianie vo svete enormný vplyv, azda ani netreba nikoho presviedčať - stačí si len spomenúť na rozsiahle diskusie o fenoméne pohotovo nazvanom Y2K a na hystériu, ktorá vypukla tesne pred príchodom roku 2000. Hacktivizmus skrýva v sebe väčšie zbrane než oboma súperiacimi tábormi striedavo používané vodné delá, armády pitbulov, slzotvorný plyn alebo hoci aj dlažobné kocky.
často sa stretávame s tým, že pojmy ako online aktivizmus, hacktivizmus a kyberterorizmus nebývajú presne rozlišované. Medze, oddeľujúce tieto celkom odlišné aktivity, na prvý pohľad skutočne pôsobia nejasne a zovšeobecňujúce až demagogické myslenie na oboch znepriatelených stranách ich načisto zotiera.
Online aktivizmus je možné rozpoznať veľmi ľahko: predstavte si pod ním nepoškodzujúcu a v zásade legálnu aktivistickú činnosť prebiehajúcu na internete. Môžu to byť nepretržité ekologické kampane (napríklad aktivity Blue Water Network) alebo nedávna výzva March on Washington from Your Home, ktorej cieľom bolo primäť čo najviac užívateľov internetu z celého sveta, aby zaplavili Biely dom svojimi faxmi, telefonátmi a e-mailmi.
Hacktivizmus je už od počiatku mienený ako narúšajúci, aj keď zväčša nemá za cieľ ekonomické straty obete útoku. V prípade hacktivizmu sa otázka jeho legálnosti rieši od prípadu k prípadu a výsledky bývajú veľmi rôzne. Predsa len je veľký rozdiel, či hacker len pozmení titulnú stránku hojne navštevovaného servera a zanechá tam svoju so svojím podpisom, alebo vykradne databázu s osobnými údajmi klientov (vrátane čísiel kreditných kariet), potom túto databázu ešte vymaže a znefunkčnením systému danú inštitúciu pripraví o milióny a hlavne o dôveryhodnosť zo strany zákazníkov i obchodných partnerov. Odstránenie následkov prvého príkladu má v reálnom svete paralelu v odstraňovaní graffiti z fasády historickej budovy a vo svete virtuálnom je to celkom dobrá forma (síce nechcenej a vlastne negatívnej - ale predsa len) reklamy, ktorá dokonca webovej stránke zdvihne návštevnosť. Druhý, drsnejší príklad je už nespochybniteľným dôvodom na dlhé súdne spory. Tie často končia v prospech napadnutej strany, čo však ešte stále nemusí znamenať jej definitívnu výhru.
Kyberterorizmus zahàňa hackerské aktivity, ktoré nielen narúšajú beh počítačového systému, ale ho i značne poškodzujú a vo väčšine krajín sú právne klasifikované ako závažná počítačová kriminalita. Pod kyberterorizmom si teda môžeme predstaviť použitie hackovacích techník a prostriedkov na účel teroristických útokov - od vyhrážania sa fyzickým násilím s politickým podtextom až po skutočné ohrozenie majetku či dokonca života. Doteraz našťastie žiadny hacker z pohodlia svojho domova nijaké rakety neodpálil. Všetko však nasvedčuje tomu, že takáto forma terorizmu nielenže nie je technicky vylúčená, ale v budúcnosti sa s ňou bohužiaľ pravdepodobne aj stretneme.
Medzi najbežnejšie metódy hacktivizmu môžeme zaradiť prenikanie do počítačových systémov narúšaním ich ochranných prostriedkov (alebo využívaním existujúcich chýb - bezpečnostných dier v operačných systémoch a programoch bežiacich na serveri), infikovanie internetových serverov pomocou vírusov, útoky na báze DoS (denial-of-service), e-mailové bombardovanie, presmerovanie DNS záznamov a web-squatting.
Jedným z najstarších zdokumentovaných prípadov hacktivizmu v podobe prieniku do systému bol útok pomocou vírusu hackerskej skupiny WANK na Goddard Space Flight Center v októbri 1989. Cieľom WANK bolo znemožnenie štartu rakety, ktorá mala vyniesť na obežnú dráhu sondu Galileo. Vírus síce infikoval všetky sieťovo prepojené počítače, no napriek tomu štartu rakety nezabránil. Na čas však ochromil celý systém, ktorého „vyčistenie“ stálo značné množstvo ľudských síl i finančných prostriedkov.
V roku 1999 zaútočilo viacero skupín hacktivistov v rámci protestu proti cenzúre internetu v číne na servery čínskej vlády. Najväčším úspechom sa stalo získanie kontroly nad dôležitým komunikačným satelitom skupinou Hong Kong Blondes. Tento útok mal veľký vplyv na fungovanie sietí tamojších vládnych a vojenských inštitúcií, ako aj na čínsky medzinárodný obchod. Významným počinom tohto druhu bolo aj prelomenie čínskej firewallovej siete pomocou presmerovania DNS. Dvaja hackeri, ukrývajúci sa za pseudonymy Bronc Buster a Zyklon, umožnili na krátky čas všetkým používateľom internetu v číne neobmedzený prístup na web.
Najbežnejšou zbraňou hacktivistov zostáva nahrádzanie webstránok vlastnými odkazmi. Počas vojny v Kosove holandskí hackeri Meestervervalser a Xoloth1 zmenili množstvo srbských stránok tak, že pôvodné nacionalistické vyhlásenia zrazu oslavovali NATO a Západ. Podobne však aj srbskí hackeri prerobili stránky NATO...
Za prvý útok typu DoS v histórii je všeobecne považovaná rozsiahla kampaň skupiny Strano Network zameraná proti sociálnemu a jadrovému programu francúzskej vlády. V decembri 1995 Strano Network zorganizovali hodinu trvajúci útok na vládne servery. Počas neho prostredníctvom petície vyzvali množstvo aktivistov z celého sveta, ktorí v dohovorenom čase prišli na viaceré stránky francúzskej vlády a neustále ich vo svojich prehliadačoch obnovovali, čím spôsobili ich všeobecnú nedostupnosť.
O čosi známejším a technicky dokonalejším prípadom DoS bolo pilotné použitie programu FloodNet od Carmen Karasic a Bretta Staulbauma zo skupiny Electronic Disturbance Theater (EDT) v roku 1998. EDT je skupina hacktivistov a umelcov, ktorí vytvorili teóriu občianskej neposlušnosti na internete (Electronic Civil Disobedience). Vyvinutie nástroja prelomového nástroja znamenalo začiatok novej éry hacktivizmu. FloodNet totiž umožňuje útok na báze DoS proti ľubovoľnej webstránke: stačí zadať jej adresu a program približne každých päť sekúnd zašle požiadavku na daný server. Prvýkrát bol nový vynález použitý v septembri 1998 proti stránkam mexického prezidenta (na podporu partizánskeho hnutia Zapatista), Pentagonu (ako vojenského symbolu USA) a frankfurtskej burzy s cennými papiermi (ako symbolu medzinárodného kapitalizmu). Podľa EDT sa na týchto útokoch počas dvoch dní zúčastnilo vyše 20 000 ľudí. V januári 1999 potom EDT sprístupnili FloodNet aj pre širokú verejnosť.
Zaujímavý spôsob, ako niekoho nahnevať, iného pobaviť, a zároveň tým aj vyjadriť svoj názor, ukázali svetu HugeDisk. V tomto prípade len jednoducho využili spôsob, akým fungujú webové vyhľadávače: ku každej stránke je nalinkovaný zoznam kľúčových slov, ktoré súvisia s jej obsahom. Stránky sú takto zatriedené v databáze a vyhľadávač sa na otázku v podobe niekoľkých kľúčových slov snaží odpovedať výpisom pokiaľ možno čo najrelevantnejších odkazov. HugeDisk mnohokrát nalinkovali frázu „dumb motherfucker“ k stránke G. W. Busha, takže tým, ktorí pre zaujímavosť do populárneho vyhľadávača Google zadali slová „dumb motherfucker“, bol ako prvý odkaz ponúknutý práve ten na George W. Bush Online Store. Šokovaní ostali aj čitatelia amerického kazateľa Pata Robertsona, ktorí si v online obchode Amazon kúpili jeho knihu Six Steps to Spiritual Revival. Po útoku neznámeho hackera im totiž Amazon na základe ich predošlej kúpy odporúčal do pozornosti aj príručku s názvom The Ultimate Guide to Anal Sex.
Výstižným príkladom hacktivizmu je aj kauza spojená s crackerským DVD prehrávačom DeCSS. Krátko po tom, ako výrobca protipirátskej DVD ochrany zvanej CSS odmietol zverejniť technickú špecifikáciu tohto šifrovania a nenamáhal sa ani poskytnúť verziu prehrávača pre linuxovú platformu, hackeri prelomili ochranu vydaním softvéru DeCSS. Odporcovia tohto zadarmo šíreného programu vyhrali súdny proces a pokúsili sa o jeho odstránenie tým, že podávali žaloby na majiteľov serverov, kde bol dostupný. Odvetou nebolo nič iné, ako ďalší DeCSS, prakticky bezcenný program, ktorý nemal nič dočinenia s DVD technológiou. Táto fantómová verzia programu bola následne vďaka dobre premyslenej kampani masívne rozšírená na množstvo serverov, čo nesmierne sťažilo hľadanie inkriminovaného „pravého“ DeCSS. ďalšia skupina hackerov vymyslela nemenej efektívnu stratégiu boja: pôvodný zdrojový kód DeCSS zašifrovali, kryptografické dáta pripojili k obrázku kravy a ten rozdelili na polovice. Potom nastavili e-mailový server tak, že striedavo posielal na adresu amerického patentového úradu v prílohe raz jednu, raz druhú polovicu obrázku. Podľa príslušného federálneho zákona sa tieto e-maily (ako každá iná prijatá pošta) stali súčasťou verejných záznamov, do ktorých môže na požiadanie nahliadnuť každý americký občan. Ten si tak samozrejme so zodpovedajúcim kryptografickým kľúčom môže prezerať aj zdrojový kód DeCSS. Aby oponenti DeCSS mohli potvrdiť, že tento „ilegálny“ kód bol skutočne rozdistribuovaný, museli by prelomiť šifru - a fakt, že takáto svojvoľná manipulácia so šiframi je narušením copyrightu a preto je nezákonná, bol predsa ich hlavným právnym argumentom v spomínanom súdnom spore! S rafinovanými spôsobmi, ako beztrestne rozširovať DeCSS prišli aj ďalšie skupinky kreatívnych hackerov: vyjadriť algoritmus programu vo forme číslic (patrične vysokého) prvočísla; ako 43016 kombinácií párov štruktúry DNA; formou zvukového záznamu básne v próze či piesne; ako kód vytlačený na prednej strane trička... Pointou všetkých týchto snáh je fakt, že minimálne jedna z týchto foriem spadá pod slobodu prejavu, zakotvenú v americkej ústave. Prinajhoršom sa teda môže stať, že všetci matematici sveta prepuknú v neviazaný výbuch smiechu pri pokuse Kongresu zakázať publikovanie istého prvočísla.
Pamätníci vojny švajčiarskych umelcov etoy proti hračkárskej firme eToys si istotne povzdychnú, že sloboda na nete už nie je taká neobmedzená ako bývala. Vývinu udalostí vtedy veľmi pomohla agresívna hacktivistická kampaň nazvaná Toywar. O čo vlastne išlo? Na adrese etoy.com mala vyše dvoch rokov svoju webstránku umelecká skupina etoy. Na scéne sa však zrazu objavila novozaložená hračkárska firma eToys, ktorá svoje produkty začala predávať v internetovom obchode na podobnej adrese etoys.com. A keďže sa obchodníci domnievali, že stránka etoy.com mätie ich zákazníkov, podali na jej vlastníkov žalobu za zneužívanie ich čerstvo nadobudnutej (!) značky. Napočudovanie, eToys na prvom súde uspeli a až do podrobnejšieho preskúmania prípadu bola doména etoy.com dočasne zrušená. Fakt, že v USA môže vzniknúť firma, zaregistrovať si ochrannú známku a tú potom použiť na ukradnutie domény predtým existujúcej švajčiarskej skupiny podobného názvu, šokoval a rozzúril online komunitu združenú okolo umelcov z etoy. Medzi nimi aj mnohých mediálnych aktivistov, vrátane Johna P. Barlowa z Electronic Freedom Foundation, ktorý sa pričinil o spustenie novej verzie už spomínaného softvéru FloodNet pod názvom Toywar. Do kampane sa zapojilo mnoho net.artistov a aktivistov, ktorí sa o prípade etoy verzus eToys dozvedeli a výsledok bol ohromujúci: za dva mesiace od spustenia Toywar cena akcií eToys Inc. (podľa Nasdaq) klesla zo 67 dolárov (stav v deň, keď vojna začala) na 15 (finálny stav v deň, keď eToys stiahli žalobu). Toywar sa tak stala najdrahšou akciou v histórii umenia: 4,5 miliardy dolárov vyčíslených škôd!
Do organizovania akcie Toywar sa okrem iných zapojila aj početná skupina ®™ark, ktorá nedávno svojou zosmiešňujúcou stránkou World Trade Organization / GATT tak dokonale parodovala skutočnú stránku WTO, že organizátori Conference on International Services v rakúskom Salzburgu omylom pozvali jej zástupcu, aby sa konferencie osobne zúčastnil a dokonca participoval v diskusii o medzinárodnom obchode. Hacktivista Dr. Bichlbauer si túto príležitosť nenechal ujsť: do svojho prejavu zahrnul provokatívne výroky ako „Taliani majú slabšiu pracovnú etiku než Holanďania; Američania by mali zmeniť svoj systém prezidentských volieb na aukciu, kde by sa prezidentom stal človek s najvyššou ponukou“ a nakoniec aj „primárnou úlohou Svetovej obchodnej organizácie je vytvorenie homogénnej celosvetovej kultúry“. Ako vidno, hacktivizmus v súčasnosti bojuje predovšetkým proti korporáciám, vládam a politickým prúdom všetkých farieb, nadnárodným obchodným združeniam atď. V decembri 1999 napríklad skupina Electrohippies zorganizovala virtuálnu demonštráciu namierenú taktiež proti WTO - približne 452 000 návštevníkov zaplavilo stránky Svetovej obchodnej organizácie s následkom štvor- až päťhodinového výpadku webového servera.
Avšak hacktivizmus môže mať aj iné podoby, napríklad klonovanie už existujúceho umenia na sieti, za ktorého prezeranie sa jeho autori či prevádzkovatelia serverov rozhodli vyberať od návštevníkov poplatky. Toto nedalo spávať dvojici talianskych net.artistov menom 0100101110101101 (pozri článok Net.art - mediálne kontexty a mystifikácia v 3/4 REVUE č. 2/2001), a tak sa rozhodli proti podobnej komercializácii internetového umenia bojovať vlastnou a účinnou metódou. Ich prvou obeťou bol server hell.com - založený v roku 1995 ako konceptuálne umelecké dielo, antiweb, ktorý nič nepredával ani neponúkal a ktorý nebol ani verejne prístupný - webová čierna diera, ktorá však vďaka svojmu atraktívnemu názvu po troch rokoch od spustenia mesačne pritiahla približne milión návštevníkov. Vtedy sa koncept zmenil: hell.com sa stal archívom net.artových galérií, ku ktorým mali prístup len pozvaní hostia. Zoznam členov bol držaný v tajnosti a oni sami hell.com označovali za „súkromný paralelný web“. Vo februári 1999 zorganizovali hell.com akciu Surface, v ktorej účinkovalo niekoľko net.artových superhviezd ako zuper!, absurd či fakeshop. Počas nej bol hell.com otvorený 48 hodín - aj to exkluzívne iba pre členov diskusného net.artového fóra Rhizome (za ktorého používanie sa dnes už, mimochodom, tiež platí). Tento relatívne krátky čas využili 0100101110101101 na to, aby si skopírovali celý obsah servera, ktorý potom v podobe klonu v kompletnej podobe zverejnili na svojich stránkach. Tentoraz už ako anticopyright, teda voľne prístupný, reprodukovateľný, šíriteľný a vďaka niektorým technickým zmenám aj oveľa ľahšie stiahnuteľný na pokojné prezeranie offline.
Onedlho nato, v júni 1999, 0100101110101101 hneď niekoľkokrát naklonovali prvú net.artovú galériu Art.Teleportacia, konkrétne výstavu Miniatures of the Heroic Period pozostávajúcu z diel piatich významných internetových umelcov - vystavovali tu Jodi, Vuk Cosic, Heath Bunting, Alexej Shulgin a Olia Lialina. Všetky vystavované práce pôvodná stránka Art.Teleportacia predávala po 2000 USD, avšak 0100101110101101 sprístupnili ich anticopyrightové verzie zadarmo a bez súhlasu kohokoľvek v rámci vlastnej série galérií pod názvom Hybrids of the Heroic Period. Aktivisti sa touto svojou akciou snažili poukázať na pomýlenosť a zbytočnosť (pochopiteľne, za predpokladu, že to myslia vážne) stránok typu Art.Teleportacia alebo napríklad Artcart, kde svoju slávnu webovú inštaláciu Trash Logik zo žartu ponúkal na predaj najaktívnejší slovenský net.artista Zden (Satori). Art.Teleportacia bola založená v zásade na troch tézach, ktoré 0100101110101101 chceli podkopať: 1. net.artové dielo môže byť predávané rovnako ako každé iné umelecké dielo; 2. každá net.artová práca podlieha copyrightu a nikto okrem vlastníka autorských práv si ju nesmie z internetu stiahnuť, ba dokonca ani odkazovať na ňu hyperlinkom; 3. „podpisom“ net.artového diela je jeho webová adresa, teda iba URL garantuje, že dielo je originál. Naklonovaním viacerých verzií 0100101110101101 dokázali, že tento spôsob uvažovania odporuje sám sebe: každému, kto stránku navštívi, sa totiž jej obsah automaticky ukladá do cache - dočasnej pamäte webového prehliadača. Bolo by teda nezmyselné pokúšať sa niekomu predať to, čo už vlastne má, a to nielen on, ale spolu s ním aj milióny ďalších návštevníkov. V prípade net.artu totiž jednoducho platí, že každá kópia umeleckého diela je absolútne totožná s originálom. V reálnom svete má koncept „originál - kópia - plagiát“ ešte stále svoje miesto, avšak v internetovom umení stráca význam.
Hacktivizmus má potenciál skåbiť aktivizmus a technológie tvorivým spôsobom. Je otázne, do akej miery budú možnosti, ktoré sa vďaka hackerom otvorili, v budúcnosti zneužívané. Isté však zostáva, že hacktivizmus má šancu stať sa regulérnym a rešpektovaným nástrojom demokracie. A práve vďaka hacktivizmu sa možno dočkáme - keď už ničoho iného - aspoň stoviek stránok v štýle Jodi, na ktoré budeme môcť chodiť spomínať, ako kedysi vyzeral web.
|
