|
|
FOTO Béla Remák
Stanica: Miesto, ktoré si pamätá transporty Židov, osudy a život jednej rodiny, socialistickú výstavbu Rondla a neďalekého sídliska. Alebo aj budova železničnej zastávky Žilina-Záriečie, ktorú občianske združenie Truc sphérique od roku 2003 rekonštruuje a úspešne mení na neformálny polyfunkčný projekt-priestor, otvorené centrum súčasného umenia a kultúrno-sociálnych aktivít. Stále funkčná zastávka vlakov a čakáreň s novými pamäťovými stopami. Predstavenia – koncerty – projekcie – výstavy – diskusie – workshopy – detské ateliéry – rezidenčné projekty umelcov – dizajn – informácie... Miesto, kde sa nezastavil čas.
Kultúrny priestor Stanica (podkrovie)
Tu máme neónky, moja obľúbená vec. (Ukazuje na neónky.) Tie mám rád. Lebo to je politicky správne.
Politicky správne neónky?
Sú lacné. Za 50 tisíc sme mohli mať osvetlenie v galérii alebo v celej budove. Tak máme v celej budove. Úplne najobyčajnejšie a najlacnejšie svetlo, aké existuje. A dajú sa kúpiť aj farebné trubice. Ty si tu bola aj v piatok? Išla si z Brna?
Z Brna, cez Bratislavu do Trenčína a potom sem do Žiliny.
A bývaš v Brne? A čo robíš?
Teraz robíš ty rozhovor so mnou? No. Tak ja robím tento časopis, v A4 – nultom priestore som už dala dávno výpoveď, to sa nedalo robiť na diaľku. A v Brne som si chvíľu po tom, ako som sa tam presťahovala, podala prihlášku na doktorandské na FaVU a prijali ma. Vlastne na kultúrny manažment. A riešim, že či si nájsť nejakú stálu prácu v Brne, alebo nie. Chcem stále chodiť do Bratislavy a mala som v pláne byť “dvojdomá”, ale je to ťažké. Po pol roku chodenia hore-dole som trocha fyzicky odpadla.
My sme vlastne tiež odkázaní na cestovanie. Keď chcem niečo vybaviť, tak musím ísť niekam inam. Aj naši kamaráti žijú niekde inde. Ale v malom meste sa žije dobre. A napríklad teraz som bol v tom Taliansku, a tam v takom malom meste bola galéria a rozmýšľal som, načo tam je. A potom som si uvedomil, že predsa ja robím to isté tu. Ale ako som sa dnes vrátil na Stanicu, tak je to tu veľká zmena.
Asi preto, že si nachvíľu odišiel.
Dva týždne som lyžoval. Bolo to super.
A čo si robil včera?
Šoféroval som 900 kilometrov domov a premýšľal som celú cestu o tom, čo bude treba robiť. Dnes som sa pokúsil prečítať si e-maily. Bol som tam bez počítača a telefónu, a aj som si zvykol. Mal som asi 200 mailov. Dostal som sa dnes po 60. Tak ostatné zajtra.
A čo riešiš aktuálne?
Ja riešim rekonštrukciu, stavebné veci a účtovníctvo. Celý deň niečo riešim a večer prídem domov, a to je jediný čas, kedy si môžem robiť svoju robotu. Stanica je otvorená každý deň a nie je tu kľud na prácu. Keď nie je akcia, tak upratujeme alebo chystáme akciu, a okrem toho chodia ľudia alebo robím v bare.
Ty robíš v bare? Myslela som si, že to tu máš rezidentov alebo dobrovoľníkov.
To máme, ale každý robí v bare. Bar totiž nezarobí na to, aby sme platili ďalšieho človeka. Ale zarobí si sám na seba. Zaberá mi polovicu času prevádzkovať budovu. Po každej akcii, ktorá skončí aj o tretej ráno, tu na druhý deň už musí byť minimálne jeden človek, ktorý je čerstvý a musí upratovať a otvoriť. Keď niekto robí len festival, tak mesiac po festivale nerobí nič a oddychuje. My máme jeden veľký celoročný festival. Našťastie nás je viac.
Vás je veľa? Koľko? Desať?
Nie je to len jeden človek. A ja si môžem dovoliť byť týžden preč a Stanica funguje a všetko beží. Navonok nevidno, že niekto z tímu tu nie je.
Asi to ale nebolo vždy, že si mohol len tak odísť. Alebo hej?
Je to tak. Nemáme inú skúsenosť. Väčšina z nás, čo robíme na Stanici, nepracovala predtým niekde inde. Museli sme to spraviť tak, aby nás to bavilo, aj aby sme dostávali nejaké peniaze a nejak sa dokázali uživiť. Taký bol cieľ na začiatku, potvrdiť, či je to vôbec možné. Že sa nemusí človek živiť niekde inde. Nerobíme iba prácu, ktorá nás baví. Polovica práce nás nebaví, tú musíme robiť, a polovica je práca, ktorá nás baví. Rozdiel medzi naším hudobným dramaturgom Petrom Hapčom a mnou je taký, že on chodí do práce a tam si zarobí. Sem chodí robiť len to, čo ho baví. Ja namiesto tej jeho práce robím tu. Prácu. A popri tom si nechávam čas na veci, ktoré ma bavia. Možno by som sa mal starať len o koordináciu, ale ja chcem mať čas aj na svoje vlastné projekty. Stanica funguje ako kolektív, keď nerátam dobrovoľníkov, asistentov alebo tých, čo robia na stavbe alebo upratujú, tak je to 5 až 6 ľudí, ktorí tvoria svoje vlastné programové aktivity. Divadlo, filmy, koncerty, ateliéry. Každý ale musí aj poskytovať servis organizácii. Píše granty, upratuje, robí v bare. Na každú akciu alebo projekt sa vytvára nový tím, v ktorom je niekto lídrom a tí ostatní mu dávajú servis. Nemôžeme si dovoliť taký luxus, ako mať niekoho iba na bar. Niekto ho vedie, ale nie je to jeho jediná povinnosť. Má svoj projekt, stará sa o financie, a my všetci mu poskytujeme servis. Je to pre nás rovnako veľký luxus ako mať jedného technika.
Dali ste si taký zámer? Alebo to vyplynulo z ľudí?
Aj to tak vyšlo a aj je to výsledok toho, ako sme chceli fungovať v organizácii. Keď sme ju založili, boli sme prváci na vysokej škole a potom prvý človek, ktorý skončil školu, bola Hanka Lukšů, robí detské ateliéry. V roku 2000 vznikol Ateliér. Pokúsili sme sa vytvoriť prvý pracovný úväzok – Hanka robila všetko od upratovania po manažment projektu. A rovnako sme nastúpili my ostatní – je to aj trochu výhoda takéhoto decentralizovaného fungovania, každý člen je flexibilný “hrdina”, aj zdrojov je potom viac a nie sme závislí na jednom. Ak sa stane, že nedostaneme jeden grant, nezahynieme – tak funguje servis a solidarita ostatných ľudí. Málokedy sa stalo, že by sme projekt neurobili, pretože sme naň nedostali peniaze. Hanka raz priniesla z jedného tréningu informáciu o manažérskej štruktúre “matrix”, ktorá funguje viac-menej absolútne horizontálne a kde je každý v hociktorom momente schopný stať sa šéfom organizácie. A tak nejak to u nás funguje. Pre mňa je najväčší problém, keď mám niekomu hovoriť, čo má robiť. Ideálom je, že keď sem niekto príde, tak aj upratovačka mu bude schopná podať informácie o tom, kde sa nachádza. Pracovať takto je náročné na komunikáciu, musíme sa veľa stretávať, aby všetci všetko vedeli, ale potom už to má len výhody.
Ale funguje to?
Ja nie som teoretik manažmentu. Ja mám často pocit chaosu, ktorý sa vlastne upratuje sám. Dôležité je, aby ľudia v tíme boli rôzni. Členovia tímu si postupne našli to, čo ich baví a v čom sú dobrí. Keď potom niekto z tímu odíde, nie sme schopní povedať, koho hľadáme. My potrebujeme toho istého alebo nikoho a jeho práca sa rozdelí medzi ostatných. Ak príde niekto nový, tak si zasa nájde svoje. Každý človek je najvýkonnejší v pozícii, ktorú si vyberie. Je to aj o zodpovednosti, ktorá sa delí. V tomto systéme nemáš priestor na to, aby niekto kontroloval to, či niekto niečo urobil. Každý si musí byť sám sebe aj kontrolórom a musí sám seba hnať dopredu. Samozrejme, každý týždeň máme stretnutie, schôdzu a každé dva máme veľkú schôdzu a veľa nám pomohli tréneri a konzultanti. Keď už nevieš kam, je dobré zavolať psychológovi organizácie. Veľký rozdiel medzi národným divadlom a našou inštitúciou je ľudský rozmer – všetkého. Je to malá organizácia, otvorená, hyperflexibilná.
Inšpirovali ste sa niekde v zahraničí?
Určite. Keby som vedel povedať, čo všetko sme vybudovali alebo vymysleli my... Veľa vecí sme videli inde. Aj keď... každé miesto má svoj charakter, nedá sa len importovať - veci, ktoré fungujú v Bratislave, možno nefungujú v Žiline. Napríklad rozdiel medzi Stanicou a centrom v hlavnom meste nie je v počte divákov, ale v ich skladbe. Nemáme tu umeleckú ani študentskú komunitu, veľakrát sem chodia naozaj rôzni ľudia, ktorí sa s umením stretávajú po prvýkrát. Prečo ľudia chodia na kultúrne akcie? Možno 20 percent preto, lebo ich to naozaj zaujíma. A zbytok tam ide preto, že tam idú kamaráti alebo nemajú čo robiť a je im v úvodzovkách jedno, na čo idú. Niekam, kde im je dobre. A na Stanici v organizácii v zásade nepracujú umelci, sme skôr producenti. Aj to je v slovenskom kontexte iné.
Ty nemáš vlastné umelecké ambície?
Je dobré, keď v umeleckej organizácii je niekto, kto neštudoval umenie. Stanicu sme od začiatku nestavali ako umelecké centrum, aj keď z pohľadu programu to tak vyzerá. Z pohľadu publika a aktivít tie sociálne alebo komunitné aktivity tvoria často polovicu.
Takže by sa dalo povedať, že pretváranie prostredia je pre vás dôležitejšie ako program?
Postupom rokov mám silnejší a silnejší pocit, že hľadáme zmysel. Hľadáme ho pre nás, pre toto mesto aj miesto. Zmysel kultúrnej produkcie. Alebo ako nedávno povedal Peter Hapčo “...oživujeme zabudnuté miesto v meste, ktoré takmer zabudlo na kultúru."
A našli ste nejaký zmysel?
Mám teraz jeden, ktorý si stále opakujem. A to je, že keď ideš po ulici a vidíš na zemi papier, tak ho zodvihneš a dáš do koša.
A to je ten zmysel?
To je to. Starať sa o prostredie, v ktorom žiješ. Vytvárať prirodzené veci.
Ideš po ulici, aká je? Aké je to prostredie, v ktorom kráčaš a chceš ho pretvárať?
Obyčajné.
Obyčajné prostredie? To je aké – obyčajné žilinské prostredie?
No, neviem či je špecifické. Žilina. Ak mám povedať pravdu, tak často sa pýtam sám seba, prečo tu žijem. A jediná odpoveď, rovnako prirodzená ako zodvihnúť ten papier, je, že som tu doma. Iný dôvod nemám. Ani ostatní ľudia, čo sú na Stanici, asi nemajú iný - väčší. Na jednej strane budujeme na Stanici niečo, čo je kozmopolitné, moderné, neviazané na jedno miesto, komunikujeme väčšinou s "modernými nomádmi", umelcami. Na strane druhej, v našich súkromných životoch, sme lokálni tradiční ľudia, ktorí nikam neodcestovali za kariérou, neušli pred malosťou a šedivosťou stredne veľkého mesta. Revolta sa zrejme prejavuje niekde inde, než v spôsobe života. Nemeníme fungovanie a ani v tom nevidím zmysel. Čo ma zaujíma, je, aby miesto alebo mesto, v ktorom žijem, bolo tvorivé alebo farebnejšie, a samozrejme, aby sme sa na seba pozerali kritickými očami.
Jedna z vecí, ktorá by sa mohla objaviť v našich rozhovoroch v tomto časopise, je pokus o odpoveď na to, aké je slovenské prostredie.
Jednou možnou odpoveďou, prečo je v Žiline dobre žiť, je, že tu je také široké pole pôsobnosti a nič tu nie je. V podstate aj z ekonomického pohľadu. Keď sem prišiel náš exkolega Christian Potiron z Francúzska, tak sme sa pýtali, čo človeka z takej krajiny motivuje tu žiť. A preňho jednou z vecí bolo, že tu môže robiť, čo chce, nemusí sa zaradiť do nejakého systému, kde je už všetko vybudované a ty čakáš, kým starí umrú a prenechajú miesto. Nie je tu luxusá a nemenná nuda západného sveta. Aspoň zatiaľ. Nechýba realita. Realita a kopa miesta a času, ktoré môžeš vyplniť nápadom. Možno sa v Žiline stane niečo, ako keď v Linzi, priemyselnej „diere“ Rakúska, vznikol pred 30 rokmi festival Ars Electronica.
Samozrejme sú tu na Slovensku stále aj tie objektívne problémy, o ktorých sa mi už ani nechce hovoriť. Aká je kultúrna politika, aké peniaze a priority. To sú veci, ktoré sa budú meniť dvadsať rokov, kým vyrastie generácia detí dnešných zbohatlíkov. Tá bude možno premýšľať aj o iných veciach, ale to len preto, že vďaka svojim rodičom-zbohatlíkom precestujú celý svet, a najmä budú aktívnejší. Najvačším problémom je teraz pasivita.
Pasivita koho?
Ľudí, a nielen divákov, hoci najväčšmi viditeľná je práve kríza publika. Ale to sa tiež zmení, ľudia zistia, že je nuda sedieť doma. Aj ja po rokoch pozerania televízie zistím, že som už videl všetko. Už ma nemá čím prekvapiť, nevyzýva ma k ničomu, len k ďalšiemu pozeraniu. Tak človek osamelý začne hľadať komunitu ľudí.
Z pohľadu nás, organizátorov, je častokrát pasivitou akýsi syndróm nemožnosti. Iní často povedia, že to sa nedá, a tak ani nič nebudú robiť. Keď si zoberiem, aká obrovská motivácia musí byť, keď niekto odíde do Anglicka, Francúzska alebo Talianska a s vysokou školou tam umýva taniere alebo jazdí na autobuse. Verím, že s rovnakou energiou vynaloženou tu, nie je možné neprežiť.
Asi ho motivujú peniaze, nie?
Podľa môjho názoru treba robiť veci tu a teraz. Neverím na názor, že teraz si idem zarobiť a potom budem robiť to, čo ma baví. Ja chcem teraz robiť to, čo ma baví a verím, že sa tým dá aj uživiť.
Mám pocit, že je teraz taká vlna. Mám dosť známych, ktorí robia v zahraničí, alebo tu v „hápéčku“ alebo v podobnej korporácii, s plánom za tri roky si zarobiť peniaze a odísť. A potom „žiť“. Možno budú cestovať alebo minú tie peniaze nejako inak. Asi to závisí aj od povahy, že čo má pre teba akú hodnotu. Či to teraz, alebo potom...
No veď ja ich neodsudzujem, peniaze sú dôležité. Ale keď mám možnosť a šancu robiť veci čo ma bavia tu a teraz, tak ju využijem. Mám šťastie, že som nikdy nemusel riešiť existenčnú otázku. Mal som zázemie, rodina mi dala naozaj veľa. Stanicu som našiel s otcom a začali sme ju robiť s otcom, aj keď on vôbec nerozumel tomu, čo tu chceme postaviť. Ale stavať ho bavilo a vedel to. A teraz vidím, že robím presne to, čo on. Prestavujem, dopĺňam a staviam.
|
