|
|
FOTO Béla Remák
Hovorí sa „keby si sa dobre učil, nemusel si teraz robiť“, „čo sa v mladosti naučíš, na starobu akoby si našiel“ a tiež, že „nikto učený z neba nespadol“. Magdaléna Kobzová sa v mladosti dobre učila, a aj napriek tomu, niečo robí. Ešte nestihla zostarnúť, ale už stihla vymyslieť a zorganizovať dva ročníky vzdelávacieho projektu Letné dielne. Tie v očiach dnešných digidebov znamenajú sviežu, chutnú a spontánnu aleternatívu k spoteným prezuvkám, uschnutej desiate a frustrovaným učkám v biotechnologickom prechode.
Možno tento rozhovor, keď ho prepíšem, bude mať význam nielen v rámci časopisu, ale aj pre samotné dielne.
Akože promo text? (smiech)
Skôr, že sa môže ujasniť, v čom je váš projekt zaujímavý a originálny. Teraz už je naozaj ponúkaných dosť veľa workshopov, od hip–hopu až po bižutériu. Napríklad Azyl robí v lete hudobnícke worshopy. Takže forma ako taká, „workshopy“, je v súčasnosti asi celkom in.
Forma hej. Vedeli sme, že napríklad každoročne prebiehajú dielne Letavy v Krokave, zamerané na keramiku, maľbu, fotografiu a podobne. Naše workshopy sú dosť zamerané na digitálne technológie, ani nie tak na tradičné formy umeleckej expresie. O expresiu vlastne až tak nejde. A druhá vec je, že nie sú úzko špecializované. Dôležité je, že sa dejú naraz, že sú koncentrované časovo, ale ide o rôzne odbory. Aj študenti, ktorí sa hlásia alebo sa môžu prihlásiť, majú rôzne zázemie. Nechceme robiť hudobný workshop pre študentov konzervatória. Zaujímavé veci vznikajú, keď sa dielne premiešajú a viac sa prepoja. Tento rok tam máme oproti minulému novinku „Projekty“, kde nejde ani tak o to, aby sa človek naučil nejakú konkrétnu vec a techniku, ako niečo spraviť, ale aby ľudia niečo spravili spolu. Dôležitá je teda kreatívna spolupráca. To je napríklad niečo, čo sa na školách, aj na umeleckých, dosť zanedbáva. Ľudia sú tam vedení strašne individualisticky. Tuto máš a vytvor niečo. Ale málo ľudí je prirodzene tak otvorených a vnímavých, že dokážu spolupracovať s hocikým. Keď človek pracuje s viacerými ľuďmi, tvorivosť je úplne inde, lebo je medzi nimi energia. Keď sa dostaneš sama do slepej uličky, je tam niekto, kto to môže nasmerovať ďalej. To je asi pre mňa v tomto celom najdôležitejšie, že na Letných dielňach sa stretávajú jednak viaceré disciplíny, ale aj rôzni ľudia. A tí potom môžu robiť niečo spolu.
A ide im to? Mali mladí ľudia, ktorí minulý rok na dielňach boli, už tú skúsenosť spolupracovať? Ako sa to ukázalo?
Niektorí hej, niektorí nie. Bolo to rôzne na jednotlivých dielňach. Napríklad na dielni „Zvukové nástroje v Linuxe“, ktorú robil Guy van Belle s Barbarou Huber, študenti vedeli ovládať nástroje, poznali viacero softvérov, učili sa ďalšie, ale keď sa mala robiť spoločná záverečná preformance, tak sa zistilo, že nie všetci študenti majú záujem. A vlastne nevedeli „prečo hrať spolu“. Každý si sedel za svojím počítačom, keď niečo nevedel, spýtal sa lektorov, a tí boli z toho dosť sklamaní.
Prečo?
Chceli to viac zamerať na kolaboratívne nástroje. Ale to je na tom práve trocha dobrodružné, že môžeš mať nejakú ideu, čo chceš spraviť, ale niekedy dopredu nevieš, akí prídu ľudia, či to spolu zafunguje alebo nie.
To možno spôsobuje to, že je to škola. V škole sedíš v lavici a stereotyp je...
Skôr si myslím, že to robia tie monitory. Dielne, ktoré boli viacej manuálne, alebo sa na nich menej pracovalo s počítačmi, boli iné. Tam nemáš fixovaný pohľad. Vlastne jediná taká absolútne kolaboratívna vec bol ten divadelný workshop.
Ale to je práve to „tradičné“ umenie. Takže je to paradox, či nie? Robíte workshopy zamerané na moderné technológie, ale tie sa ukazujú viac individualistické. Nespôsobujú ten individualizmus práve tie nástroje? Ako teda môžeš prostredníctvom nich rozvíjať niečo kolaboratívne?
Musíš nad tým premýšľať inak. Musíš viesť workshop tak, aby si neprišla do toho bodu, že naozaj si tam každý rieši svoje. Ale musí tam byť aj vôľa ľudí. Dosť záleží aj na tom, ako sa celá vec prezentuje, a že ľudia už vedia dopredu, ako sa tam asi bude pracovať.
Tento rok to ale zasa nebude len o technológiách. Budú tam rôzne veci. Recyklácia, občiansky zodpovedný postoj, aktivisti z AFA z Nemecka chcú spraviť workshop o svojom DIY časopise a ich idea je niečo také rozbehnúť aj tu.
Sú Letné dielne zamýšľané ako alternatíva k tradičnému vzdelávaniu?
Primárne to nie je postavené ako alternatíva, nechce to byť konkurencia klasickému umeleckému alebo technickému vzdelaniu, preto to robíme v auguste. Aj tie podmienky sú úplne iné než na škole, iné zázemie. Skôr je to neformálna možnosť, ako sa v lete naučiť veci, ktoré sa ti zídu. A keďže to nie je sústredené na špecifické vedomosti, ktoré by si mala získať, vlastne je to to, čo na škole málokedy dostaneš. Je to neformálne vzdelávanie, a alternatívu by sme mohli hľadať v tom obsahu. Veci, ktoré sa riešia na Letných dielňach sa inde neučia, alebo len veľmi málo.
Nesmerovala som to smerom „konkurencia“, ale niečo predsa len chcete vypĺňať. Alebo nie? Niečo ako: viem, že toto a toto tu chýba, tak to idem robiť, a aj to ma na tom motivuje a preto ma to baví.
Tradičných workshopov je veľa. Potom je pár workshopov na školách, ktoré sú dosť technologicky špecifické, inak väčšina práce zostáva na študentovi. Fakt je to väčšinou individuálna práca. Letné dielne sú prioritne o spolupráci.
Prečo potom nie sú celé dielne divadelné, keď sa cieľ „spolupráca“ dá ľahko naplniť práve niečím iným než technologickým?
To súvisí s okruhom ľudí, s ktorými dielne robíme. 13 kubíkov, Atrakt Art, A4 – nultý priestor, združenie Mlok z Prahy, Okno z Bruselu, a ďalší. Zameranie je iné. Experiment, technológie, súčasné umenie. A presne to je to, čo tu viacej chýba. Divadelných workshopov je pomerne veľa, ale tieto novšie veci sa moc neučia, a už vôbec nie sú nejaké spoločenské príležitosti, kde sa dajú rozoberať s niekým iným. Keďže u nás je to viac-menej interdisciplinárne a teda neizolované, veci sa dostávajú do kontextu, v ktorom sú síce aj prirodzene, ale práve ten kontext študent na škole špecifického zamerania často nevidí.
A neuvažovali ste aj o rozšírení dielní do pedagogických okruhov?
Časť ľudí, ktorí robia na dielňach, má už nejaké pedagogické skúsenosti, i keď neveľmi ambície. Dušan učil na Prague College, Mariša Rišková aj Guy van Belle učili na FaVU v Brne. Scéna v tejto oblasti kvázi nových médií je pomerne malá. Vieme o sebe, ale spolupráca smerom k pedagógom na školách nie je zatiaľ príliš rozvinutá. Sme v kontakte s viacerými ľuďmi, ktorí vyučujú napr. v Banskej Bystrici na AKU, v Bratislave na VŠVU alebo v Prahe na FAMU či UK. Na dielne prichádza dosť študentov práve z týchto umeleckých škôl, takže aj prostredníctvom nich sa môže začať na školách uvažovať podobným smerom, ale zatiaľ nemáme ambície do toho procesu nejako zasahovať.
Ako veľmi sú dielne neformálne a ako veľmi súvisia s niečím ako „dovzdelávanie“?
Primárne je vzdelávanie, a čakáme, že sa ľudia prídu niečo naučiť. Jasné, že môžeš ležať v lete na deke na Zlatých pieskoch. Motivácia ľudí, ktorí prišli minulý rok bola rozdielna. Niektorí sa prišli len pozrieť, oboznámiť, boli tam ľudia, ktorí prišli kvôli jednej špecifickej veci...
Aké boli reakcie minulý rok? Je to presne to, čo ľudí zaujíma?
Myslím, že sme celkom trafili do toho, čo ľudia chcú, alebo potrebujú. Prekvapilo nás, že prišlo vyše stovky ľudí, a reakcie boli až nadšené. Bolo veľmi fajn mať okamžitý a veľmi pozitívny feedback, a to bol jeden z dôvodov, prečo som to chcela tento rok urobiť znova. Minulý rok sa dosť vecí len načalo a budú pokračovať, ale chceli by sme to posunúť ešte ďalej. A to sú už tie spomínané „Projekty“.
Keď ste s Dušanom projekt Letné dielne vymysleli, mali ste ho zasadený aj do nejakého širšieho spoločenského kontextu? Pýtam sa ešte na tú „inú“ rovinu než je ich samotná organizácia alebo produkcia.
Východiskom je situácia, že v súčasnom školstve je príliš veľká špecializácia. Robíš humanitné vedy a nikto ťa nevedie k tomu, aby si sa vyjadroval kreatívne, pretože celé je to o analýze a o kritike. Alebo robíš umeleckú školu, kde síce tvoríš, ale potom máš napríklad problém uchopiť tvorbu iných ľudí kriticky, chýba ti pojmový aparát a metodika. Alebo technologické školy, ktoré ťa naučia ovládať nástroje, pričom obsah je viac menej nepodstatný. Letné dielne sú pokus o to, aby sa tieto veci prelínali. Samozrejme druhá vec je, že ľudia robia veľa vecí popri škole, a samozrejme to, že niekto robí humanitnú školu, neznamená, že nie je kreatívny. Ale oficiálne vzdelávanie sa ti dostane viac menej jednosmerné. Dôležité je naučiť sa robiť s inými ľuďmi, nestratiť schopnosť učiť sa, prijať aj iné veci, než tie, o ktorých už niečo viem.
Ty aj Dušan žijete v Prahe. Prečo nerobíte niečo takéto tam? Nedá sa to?
Jasné, dá sa to tam robiť, ale tu v Bratislave to vyplynulo zo situácie, z komunity ľudí, ktorí robia nejaké veci. Myšlienka tu bola už skôr, aj v A4 – nultom priestore bolo v pláne robiť vzdelávacie aktivity, robia sa tam workshopy, Mariša z 13 kubíkov, Saša Gojdičová aj vy ste už dávnejšie chceli niečo také robiť. Tak sme sa rozhodli, že to skúsime. Priestor, kde sídli 13 kubíkov, industriálny areál ateliérov a dielní Tranzit na Zlatých pieskoch, nám vyhovuje. Tranzit nám poskytuje zázemie a podporu. Je to trocha na okraji, ale to je aj výhoda. Vďaka tej väčšej vzdialenosti do centra Bratislavy sa nestalo to, že človek prišiel, dvadsať minút sa pozeral a potom išiel niekam inam. Ľudia tam boli intenzívne celý deň. V Bratislave jednoducho boli a sú ľudia, ktorí nám pomohli a vložili do toho svoju energiu. Inak by sme do toho asi nešli. Robíme nejaké veci aj v Prahe, ale mám pocit, že tu to má väčší význam, že to tu rezonuje viac. V Prahe je viacej možností, je tam viacero priestorov, ktoré sú orientované na experimentálnu tvorbu, tá scéna je akoby viac profesionalizovaná, ale v niečom možno viacej uzavretá. Spravíš to v Prahe a ono sa to rozplynie.
Sú ľudia v Bratislave otvorenejší spolupráci?
Je tu jednoducho taká scéna. Obaja s Dušanom spolupracujeme s viacerými organizáciami fungujúcimi v Bratislave, takže tuto máme lepšie zázemie na realizáciu takéhoto projektu. To ale neznamená, že bežný život nemáme inde.
Prečo teda žijete tam, keď tuto vaša práca viacej rezonuje a máte tu svoju komunitu? Väčšinou je to naopak, napríklad ľudia žijú na dedine a dochádzajú za prácou do veľkého mesta.
Ja som nikdy nežila v Bratislave, a keď som tu dlhšiu dobu, mám trocha klaustrofobický pocit. V Prahe je to voľnejšie. Pre mňa má zmysel robiť veci v Bratislave, ale na život mi viac vyhovuje Praha. Aspoň zatiaľ.
V Čechách v súčasnosti prebieha debata o reforme školstva.
Je to niečo, na čo aj my chceme reagovať. Potreba reformy je skutočne reálna a urgentná a to, že sa to už rieši na Ministerstve školstva, znamená, že vec naozaj horí. Aj keď tam ide o niečo troška iné. Napríklad na Západe sa systém školstva a výuky odkláňa od kvanta informácií k niečomu praktickému. Ale už sa často učí iba to, čo môžeš potom zužitkovať v pracovnom procese. Mnohé školy majú kontrakty s korporáciami, ktoré si tak vlastne ich prostredníctvom vychovávajú budúcich zamestnancov. Takéto vzdelanie je ale znova veľmi jednostranné.
Potrebujú sa teda mladí ľudia niečo mimo školu doučiť? Respektíve je to táto doba, kto volá po kolaborácii a interdisciplinarite?
Určite interdisciplinarita je to, v čom je teraz veľká potreba a rozširuje sa aj do tradičného vzdelávania. Pôvodne čisto umelecké školy začínajú viac spolupracovať s technickými školami, v Prahe sa otvoril Inštitút intermédií, podobný nápad má aj Richard Fajnor v Brne na FAVU, galéria CIANT organizuje rezidenčné pobyty umelcov v laboratóriách. Technológie sa vyvíjajú určitým smerom a súčasné umenie tiež, a je tu potreba ich prepájať, reflektovať.
Prečo?
Lebo je to vo veľkej miere o experimente, miešaš žánre, témy, obsahy. A to je tá šanca vytvoriť ešte niečo nové, čo už možno ani nikto neverí, že sa dá. Zároveň to zabraňuje tomu, aby sa tie jednotlivé odbory alebo disciplíny uzavreli do seba. Súvisí to s automatizáciou. V dobe internetu, keď máš x vecí a softvérov, sa už špecializovať nepotrebuješ. Na to, čo kedysi robili špecialisti a experti sú dnes expertné počítačové systémy. A vtedy máš možnosť rozšíriť si pole aj inam. Špecializácia viedla k vývoju technológie, a ten následne umožňuje znova tú všestrannosť.
Prečo je podľa teba dobré byť všestranný?
Lebo máš slobodu a ťažšie sa necháš zmanipulovať. Čím máš užší prehľad, tým skôr si zneužitá pre moc, politiku, komerciu. Je to o slobode. Rozhľad a vhľad ti umožňuje nebyť bábkou v niečích rukách, zbaviť sa predsudkov a navyknutých spôsobov myslenia...
Tebe osobne vyhovuje taký štýl práce? Spolupráca s inými ľuďmi?
Zistila som, že ja to tak jednoznačne mám. Sú ľudia, ktorí si vymyslia a zrealizujú svoj vlastný projekt, idú za tým, zoženú peniaze a ľudí. Mne sa lepšie robí s ďalšími ľuďmi, vo väčšom kolektíve, s ľuďmi, ktorí si rozumejú a majú spoločné záujmy. Je tam lepšia energia a inšpirácia.
Čo ťa bavilo na základnej škole?
No. Neviem. Asi výtvarná.
Inak si sa nudila?
V škole si v pozícii žiačika, ktorý má byť ticho, nemá sa moc prejavovať, má podávať výkony a hlavne nenarušovať „hladký priebeh vzdelávacieho procesu“ (smiech). Veď vieš. Tam ide o to, aby niekto do teba dostal kvantum nejakého učiva, ktoré aj tak zabudneš. O tomto bolo ešte aj moje gymnázium. Vysoké školy sú už o niečom inom. Aspoň si už vyberieš, čo chceš. Niektoré síce majú podobný systém ako na strednej škole, že sedíš na hodine a potom vypracuješ nejakú „domácu úlohu“. Ale napríklad semináre kultúrnych štúdií, na ktoré som chodila, už boli vedené oveľa kolektívnejším spôsobom a človek bol braný skôr ako kolega. A nerozprávame sa až príliš konkrétne?
Nie, myslím, že nie. Konkrétne by bolo, keby sme sa rozprávali o tom, že prečo bolo opakované spúšťanie guličky po naklonenej rovine počas nekonečných hodín praktík Fyziky na našom gympli nuda…
|
